Čo by mohla dosiahnuť návšteva pápeža Františka v Moskve a Kyjeve

Arcibiskup Gallagher tým prakticky znemožnil čo i len teoretické vyhliadky na pozvanie pápeža do Ruska. Ukrajina pokladá za svoje celistvé územie aj Krym, ktorý je však už súčasťou Ruska. O Chruščovovom darovaní Krymu Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike v roku 1954 teraz nie je potrebné písať. O Kryme Rusko nebude diskutovať a teraz už zrejme ani o Donecku a Luhansku. Ich zvrchovanosť už Rusko uznalo. O „štekote NATO na hraniciach Ruska“ už Paul Gallagher nehovoril.

Pápežova návšteva Ruska a Ukrajiny by mala prichádzať do úvahy v auguste alebo v septembri tohto roku. Rád by som pridal niekoľko poznámok k tejto téme.

Na august ale prezident Zelenskyj ohlasuje veľkú kontraofenzívu, ktorá by mala vrátiť Ukrajine územia doteraz zaujaté ruskou armádou. Ak by k nej došlo (v ostatnom čase sa o nej prestalo hovoriť), tak by asi ani Ukrajina nesúhlasila s mierovou misiou pápeža. Pápež ale napriek tomu hovorí o svojom želaní navštíviť Rusko a Ukrajinu.

Dovolím si poznámku k širšiemu kontextu.

Rusko žiada, aby územie Ukrajiny nemohol zneužívať ako nástupný priestor proti Rusku „kolektívny Západ“ (ruský termín), de facto USA. O Spojených štátoch nebola v doterajšej komunikácii Vatikánu na tému návštevy pápeža v Rusku a na Ukrajine ani zmienka. Obávam sa, že medzi Ruskom a Ukrajinou však v tomto konflikte niet čo sprostredkovať. Bližšie k podstate veci je maďarský predseda vlády Viktor Orbán, keď povedal, že o mieri na Ukrajine by mali rokovať Moskva a Washington.

Pripomeniem, že prezident Putin navštívil posledných troch pápežov. Jána Pavla II. (2000, 2002), Benedikta XVI. (2007) aj Františka. Argentínskeho pápeža dokonca trikrát (2013, 2015, 2019). Návšteva v roku 2015 prispela k prelomovému stretnutiu pápeža Františka a moskovského patriarchu Kirilla na havanskom letisku vo februári 2016. Prezident Putin odvtedy dostával opakovane otázky, či pozval pápeža na návštevu Moskvy. Odpovedal, že on by návštevu pápeža v Moskve privítal, ale ruská ortodoxná cirkev zatiaľ nesúhlasí. Azda sa oplatí pripomenúť, že vatikánska diplomacia vyžaduje pre návštevu pápeža v inej krajine pozvanie od hlavy pozývajúceho štátu, hlavy tamojšej veľkej cirkvi a, samozrejme, aj tamojšej katolíckej cirkvi.

K stretnutiu pápeža a moskovského patriarchu zatiaľ došlo iba na území tretieho štátu. O pár týždňov sa to zrejme zopakuje. V polovici septembra sa pápež zúčastní na stretnutí veľkých a svetových náboženstiev v Kazachstane. Pozvaný je aj moskovský patriarcha Kirill. Avšak ani stretnutie pápeža a moskovského patriarchu by nebolo sprostredkovaním ukončenia vojny medzi Ruskom a Ukrajinou.

Súčasná ruská bezpečnostná doktrína vychádza z tézy, že Západ natoľko postúpil v premene Ukrajiny na vojenské predpolie proti Rusku (viď výstavbu americkej vojenskej základne Očakovo pri Odese), že súčasná vojenská kampaň nemôže zo strany Ruska skončiť skôr, než bude premena Ukrajiny na predpolie natrvalo znemožnená. Zatiaľ neprichádzajú zo strany Západu žiadne signály, že by táto otázka mala byť predmetom rokovaní. Pokiaľ však táto otázka nebude v riešení, žiadne vecné sprostredkovanie medzi Moskvou a Kyjevom neukazuje opodstatnenosť. Samotné objavenie sa pápeža v Rusku, v prevažne pravoslávnej krajine, by mohlo viesť skôr k negatívnym prejavom nacionalistických radikálov v Rusku. Pápežova túžba cestovať do Moskvy a pokúsiť sa o sprostredkovanie v konflikte obsahuje príliš veľa transcendentnej viery v silu odstránenia zla vojny. Nezabúdajme však, čo je napísané: Nespoliehaj sa na zázrak.

Pri prvom vyjadrení túžby vydať sa na sprostredkovateľskú púť pápež zdôraznil, že chce navštíviť Moskvu aj Kyjev, a ako prvú Moskvu. Teraz, iste aj pod vplyvom chladnej reakcie Moskvy, sa objavujú formulácie nasvedčujúce odhodlanie navštíviť čo aj len samotný Kyjev. Chcel by som zdôrazniť, že každý pokus o zastavenie vojny je chvályhodný. Pri samostatnej návšteve Kyjeva však nemožno vylúčiť, že pápež bude zatiahnutý do kyjevského naratívu konfliktu. Či by to potom mohlo pomôcť ukončiť konflikt, je otázne. Určite by to prehĺbilo rozkol medzi väčšinou obyvateľstva Ruska a katolicizmom. Rozkol medzi západným kresťanstvom a najväčším spoločenstvom východného kresťanstva. Najväčší kresťanský rozkol by sa prehĺbil a predĺžil o ďalšie desaťročia, ak nie storočia.

Ešte jedno krátke odbočenie, ale s priamou väzbou k téme.

V apríli roku 2000 pápež Ján Pavol II. prijal na súkromnej audiencii Pavla Hrušovského, vtedy kandidáta na predsedu Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a mňa. S Jánom Pavlom II. som sa predtým stretol viackrát. Bral ma ako gorala zo slovensko-poľského pomedzia, akoby tak trochu z jeho krakovskej arcidiecézy. Rozprávali sme sa po poľsky. Pavol Hrušovský bol poslancom Národnej rady, ja ministrom spravodlivosti. Rozprávali sme sa vtedy o pokusoch usporiadať stretnutie pápeža a moskovského patriarchu na Slovensku. Ja som potom v rozhovore prešiel na tému rusko-západných vzťahov. Pápežovi som povedal, že vidím na ruskej strane nedôveru voči Západu, akoby sa báli, že na nich Západ zaútočí. Pokračoval som, že azda by pomohlo, keby pápež vyzval Rusov, aby viac dôverovali Západu a Západ, aby sa zdržal krokov, ktoré by mohli vyvolať u Rusov nedôveru a strach z vojenského napadnutia. V tom čase sa rozbiehalo ďalšie kolo rozšírenia NATO na východ, do ktorého, podľa môjho názoru, žiaľ, patrilo aj Slovensko. Svätému Otcovi som hovoril, že by bolo dobré, keby sa vyšší vatikánsky funkcionár, nemusel by to byť pápež, vyslovil proti rozšíreniu NATO. Pápež mi povedal, aby som to všetko zopakoval arcibiskupovi Stanislawovi Dziwiszovi, jeho tajomníkovi. Pápežský protokol predpisuje, že po rozhovore s pápežom návštevník pokračuje u niektorého vatikánskeho funkcionára. Arcibiskupovi Dziwiszovi som všetko zopakoval a krátko sme sa o veci rozprávali. Na jeho výzvu som mu potom témy nášho rozhovoru už z Bratislavy písomne zopakoval. Záležitosť nemala ďalšie pokračovanie.

Vojna na Ukrajine naďalej trvá. Západ dodáva Ukrajine zbrane, ale dáva si pozor, aby sám nebol do vojny zatiahnutý. Ruská armáda západné zbrane systematicky ničí. Aké-také diplomatické pokusy o zmiernenie vojny sa už nevedú na Západe, ako sme boli doteraz zvyknutí, ale skôr na východe. Nie Ženeva alebo Viedeň, ale Ankara či Istanbul, Astana (nachádza sa v Kazachstane), Teherán.

K medzinárodnému napätiu sa pridáva aj situácia okolo Taiwanu, zvlášť po návšteve predsedníčky Snemovne reprezentantov Pelosiovej na Taiwane. Útok Číny na Taiwan zostáva zatiaľ ako tromf Východu v zálohe.

To, čo sledujeme, možno opísať ako cieľ Východu o otvorené nahradenie 500-ročnej hegemónie Západu v medzinárodných vzťahoch mnohopolárnym usporiadaním, kde by bol Západ len jedným z viacerých. Vojna na Ukrajine je katalyzátorom nového usporiadania.

Dejiny spôsobili, že pápež sa stal patriarchom Západu. Ďalší štyria patriarchovia sú na Východe (Konštantínopol, Jeruzalem, Alexandria, Antiochia). Niektorí sú už len malí, ale miesto v cirkevnej hierarchii im zostalo. Moskva medzi nimi nie je. Má príliš krátke dejiny, ale má aj potenciál na vzostup.

Vojnu na Ukrajine ťažko zastaviť, pretože sa nevedie len o Ukrajinu. Každý pokus o jej zastavenie si musí byť toho vedomý. Ak Západ vojnu prehrá, a zatiaľ ju nevyhráva, poklesne význam všetkého západného.