Ondřej Šmigol

Dňa 27. júla však v rozhovore pre denník Gazeta Prawna von der Leyenová oznámila, že tieto podmienky nestačia. „Z nášho predbežného posúdenia vyplýva, že nový zákon nezaručuje sudcom možnosť napadnúť postavenie iného sudcu bez toho, aby riskovali, že budú kárne zodpovední. Túto otázku je potrebné riešiť, aby boli splnené podmienky na pridelenie finančných prostriedkov Národného plánu obnovy a aby Komisia mohla poslať prvú platbu,“ povedala. Ide o výbušné vyhlásenie, ktoré si však vyžaduje vysvetlenie.

V Poľsku nových sudcov menuje Národná súdna rada, ktorá sa skladá z 25 členov. Z toho je 15 radových sudcov plus predsedovia najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu. Pred reformou v roku 2018 tých 15 radových sudcov vyberali členovia justície medzi sebou, odvtedy ich menuje poľský Sejm jednoduchou väčšinou.

Medzi sudcami menovanými starou a novou metódou vládne nevraživosť. „Starší“ sudcovia považujú svojich kolegov vymenovaných podľa pravidiel zavedených PiS za „podvodníkov prezlečených za sudcov“ a rušili ich rozsudky len preto, že boli dosadení „zle“. Práve väčšina prípadov pred disciplinárnou komorou sa týkala týchto prípadov. Keď teda von der Leyenová hovorí o nutnosti dovoliť sudcom napadnúť postavenie iného sudcu, zarába tak na justičnej anarchii, keď jedna skupina sudcov bude rušiť rozsudky druhej skupine, a to len pre spôsob, akým boli jej členovia menovaní.

Poľská vláda je preto prirodzene roztrpčená. Na jednej strane má pocit, že splnila podmienku EÚ na spustenie financií, a po druhé, že Brusel v novej podmienke priamo ordinuje chaos do súdnej zostavy. Jarosław Kaczyński, predseda PiS a de facto najmocnejší človek v štáte, vyhlásil: „Ak Európska komisia neplní svoje záväzky voči Poľsku, potom my nemáme dôvod plniť svoje záväzky voči EÚ.“ Nasledovali ďalšie tvrdé slová o odplatách oko za oko, zub za zub.

Poliaci tvrdia, že sú pripravení odpísať príspevky Únie, vetovať každé rozhodnutie vyžadujúce jednomyseľnosť a aktívne pracovať na odvolaní Ursuly von der Leyenovej. Sú preto azda aj ochotní obnoviť spojenectvo s Maďarskom.

Tandem Varšava – Budapešť v posledných mesiacoch utrpel značné rany. Protiruskí Poliaci sú sklamaní a rozčarovaní relatívne proruským postojom Viktora Orbána. To sa prejavilo aj v poľskej zahraničnej politike, keď Praha vystriedala Budapešť ako hlavný poľský partner v regióne.

Európsky tlak Poliakov a Maďarov zase zblížil. Maďari majú vlastné problémy s EÚ a je proti nim vedené konanie pre podozrenie z narušenia vlády práva. Tiež im Brusel zadržiava financie z Next Generation EÚ, kým nevyriešia problémy k spokojnosti Európskej komisie. V prípade Maďarska sú problémy rozsiahlejšie a týkajú sa údajnej diskriminácie LGBT, vládnej kontroly médií, volebného systému a podobne.

Väčšina Poliakov ani Maďarov z Únie nechce

V oboch prípadoch kritici tvrdia, že Orbánovi aj Kaczyńskému ide v skutočnosti o odchod z EÚ. Najväčšia opozičná maďarská strana Jobbik dokonca volá po referende, ktoré by zabránilo parlamentu začať kroky vedúce k hunexitu. Nič však nenasvedčuje tomu, že by sa vlády Poľska a Maďarska chystali odísť z EÚ, koniec koncov nepraje si to 70 percent Maďarov a 80 percent Poliakov. Zrejme však chcú reformu EÚ, ktorá by vrátila množstvo kompetencií na úroveň národných štátov a značne by obmedzila možnosti európskych inštitúcií zasahovať do diania v nich. Orbán hovorí o tom, že si „vezme kontrolu späť“.

Pre Poľsko je situácia o niečo komplikovanejšia. Vidí totiž vo svojom ťažení proti Bruselu a pomoci Ukrajine istú spojitosť. Kaczyński tvrdí, že terajšie kroky EÚ majú za cieľ „zlomiť Poľsko a donútiť ho k plnému podriadeniu sa Nemecku“. Súčasná línia poľskej vlády je, že EÚ je pod kontrolou Nemecka a cez ňu sa Berlín snaží ovládnuť Poľsko.

Čiastočne je to rétorika pre domáce publikum. Opozičnú Občiansku platformu vedie Donald Tusk, premiér v rokoch 2007 až 2014, ale hlavne bývalý predseda Európskej rady. Toho Kaczyński vyobrazuje ako agenta cudzích mocností, ktoré chcú „zotročiť Poľsko“. Tuskovou úlohou je vraj dosiahnuť „slabé Poľsko, podriadené susedným mocnostiam“.

Je pravda, že rozhodne dobre nepôsobí, keď EÚ znovu zvyšuje nátlak na Poľsko, práve keď jeden z jej bývalých šéfov otvára neoficiálnu kampaň (parlamentné voľby sú v Poľsku o rok). Sám Tusk sa tým nijako netají, že kope za EÚ. „Kaczyński nás práve dostáva z EÚ. Dôsledne s tvrdohlavosťou maniaka. Musia to konečne pochopiť všetci priaznivci Únie. Slová PiS o delách a paľbe proti Bruselu znejú groteskne, ale verte, že tu nie je čomu sa smiať,“ tvítoval.

Rozhodne je pravda, že Brusel by Tuska na čele Poľska videl oveľa radšej ako predstaviteľa PiS. Či už ho tlačí naschvál, alebo mimovoľne, je tu celkom veľká pravdepodobnosť, že sa to obráti proti nemu.

Spájanie Nemecka, EÚ a Tuska je dobre premyslený ťah. Poľsko má dvoch historických nepriateľov, Rusko a práve Nemecko. Poľské kráľovstvo viedlo pravidelné vojny proti križiackemu rádu nemeckých rytierov, na všetkých troch historických deleniach Poľska sa zúčastnilo Prusko a Rusko a nemožno zabúdať na pakt Molotov-Ribbentrop, keď si Poľsko rozdelili nacistická tretia ríša a stalinský Sovietsky zväz. Vo chvíli, keď na jednom fronte plne podporujú Ukrajinu proti Rusku a na druhom fronte bojujú proti Nemecku cez Brusel, sa musia cítiť ako v najlepších časoch zúfalých romantických bojov svojej histórie.

Európa odmietla počúvať

Zároveň však ide o pokus vrátiť európsku zahraničnú politiku na správnu cestu. Vyplýva to z článku poľského premiéra Mateusza Morawieckého zo začiatku augusta, ktorý vyšiel v niekoľkých médiách, napríklad na webe Euractiv alebo v britskom magazíne Spectator.

Najprv upozorňuje na to, že Poľsko mnoho rokov varovalo pred ruským nebezpečenstvom. „Európa sa dnes nachádza v takejto situácii nie preto, že by bola nedostatočne integrovaná, ale preto, že odmietla počúvať hlas pravdy. Tento hlas prichádza už mnoho rokov z Poľska. Poľsko nemá monopol na pravdu, ale vo vzťahoch s Ruskom sme oveľa skúsenejší ako ostatní,“ píše poľský predseda vlády.

Ďalej jasne uvádza, že ide o štrukturálny problém EÚ. „Skutočnosť, že poľský hlas sa ignoruje, je len príkladom širšieho problému, s ktorým sa dnes EÚ stretáva. Rovnoprávnosť jednotlivých krajín má totiž len deklaratívny charakter. Politická prax ukázala, že hlas Nemecka a Francúzska sa počíta predovšetkým. Máme teda čo do činenia s formálnou demokraciou a faktickou oligarchiou, kde moc držia tí najsilnejší. Tí silní navyše robia chyby a nie sú schopní prijať kritiku zvonku.“

Pre Morawieckého je zabránenie posilňovania právomocí EÚ, a teda aj Nemecka, otázkou národnej bezpečnosti. „Ak niekto navrhuje, aby konanie EÚ ešte viac než doteraz záviselo od rozhodnutí Nemecka – čo by znamenalo zrušenie pravidla jednomyseľnosti –, mala by stačiť krátka retrospektívna analýza nemeckých rozhodnutí. Keby Európa v posledných rokoch vždy konala podľa priania Nemecka – boli by sme dnes v lepšej alebo horšej situácii? Keby sa celá Európa riadila hlasom Nemecka, bol by už mnoho mesiacov spustený nielen Nord Stream 1, ale aj Nord Stream 2. Závislosť Európy na ruskom plyne, ktorý dnes slúži Putinovi ako nástroj vydierania celého kontinentu, by bola takmer nezvratná.“

Ku koncu dáva jasne najavo, že boj proti ruskému imperializmu a proti centralizácii EÚ je súčasťou toho istého snaženia. „Musíme tiež poraziť hrozbu imperializmu v rámci EÚ. Potrebujeme hlbokú reformu, ktorá by na vrchol princípov Únie vrátila spoločné dobro a rovnosť. To sa nezaobíde bez zmeny optiky – o smeroch a prioritách činnosti EÚ musia rozhodovať členské štáty, a nie inštitúcie EÚ, pretože práve orgány sú vytvárané pre štáty, a nie naopak. Základom spolupráce musí byť vždy rozvoj konsenzu, nie dominancia najsilnejších nad ostatnými.“

Poľský odpor proti EÚ nie je len otázkou získania financií a ideologických rozporov, ale aj viery, že k porážke Ruska je najskôr potrebné poraziť Brusel.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.