Konzervatívci sa musia popasovať o slobodu pre život v reálnom svete, nie virtuálnom

Pavol Minárik v tomto texte vo vnútroredakčnej polemike reaguje na článok Petra Števkova Internetová cenzúra od technologických gigantov nie je cenzúra?

V reakcii na môj komentár o spore medzi slobodou podnikania a slobodou prejavu a o problematickom postoji konzervatívcov zhrnul Peter Števkov argumenty druhej strany konzervatívneho tábora. Musím povedať, že ma nepresvedčili. Potvrdzujú moju obavu, že významná časť konzervatívneho tábora formuluje svoj postoj na základe chybného naratívu. Najprv zareagujem na niektoré argumenty Števkova a potom sa pokúsim ukázať, kde vidím korene onoho chybného postoja.

Naozaj monopoly?

Asi najsilnejší argument druhej strany je postavený na monopolnom, prípadne oligopolnom, postavení veľkých technologických firiem. Zatiaľ čo na konkurenčnom trhu by sme snáď mohli diskrimináciu dovoliť, v prípade monopolov nie. Preto sa v tejto argumentácii objavujú, nielen u Števkova, prirovnania k dopravnej infraštruktúre či dodávateľom energií.

Ponechávam bokom argument Števkova, že už dnes antidiskriminačná legislatíva zakazuje firmám určitý druh konania. Jednak je táto diskusia o tom, aké by pravidlá mali byť, nie aké sú, jednak práve antidiskriminačná legislatíva býva terčom kritiky konzervatívcov. Pripomínam opäť ako referenciu onoho cukrára, ktorý odmietal vyrábať torty na svadby homosexuálov.

Onen cukrár môže byť dobrým testom argumentu monopolom. Ak by bol jediným cukrárom, ktorý vie vyrábať svadobné torty, mal by byť nútený ich vyrobiť pre každého, kto si ju u neho objedná? A ak áno, čo znamená, že je jediný? Jediný na danej ulici, v danom meste či v okrese? Kto o tom rozhodne?

Vymedzenie relevantného trhu je najväčšou slabinou protimonopolnej regulácie. Na ilustráciu. Je Železničná spoločnosť Slovensko monopol? Ak budeme brať do úvahy len železničnú dopravu, tak zrejme áno. Ak zahrnieme iné hromadné dopravné prostriedky, jej podiel na trhu bude omnoho menší. A ak by sme zahrnuli aj individuálnu dopravu – a prečo nie? – jej podiel bude veľmi malý.

Čo je relevantným trhom v prípade Twitteru, Facebooku a spol.? Ak ho definujeme ako trh sociálnych sietí, podiel týchto spoločností je nepochybne dominantný. No ak diskutujeme o slobode slova, mali by sme zohľadniť mnohé iné komunikačné kanály. Len na internete existuje veľké množstvo iných platforiem, často veľmi čítaných, ako sú internetové denníky či blogy. A nevidím dôvod zostať v internetovej bubline a vynechať televízie a rádiá a možno aj tlačené médiá.

Kto argumentuje, že internetoví giganti môžu efektívne obmedziť slobodu slova, ten zároveň tvrdí, že bez internetu sloboda slova neexistuje. Potom však je na mieste otázka, o akej slobode slova sa rozprávalo desiatky a stovky rokov pred vznikom internetu. Obávam sa, že sa tu dostávame k onej fundamentálnej chybe, ktorá pramení z presvedčenia, že naše životy sa primárne odohrávajú na internete.

Žaba na drogách

Peter Števkov používa ďalšie dva argumenty, ktoré môžu osvetliť podstatu problému. Prvý sa týka pomaly varenej žaby, teda situácie, keď Twitter a spol. na začiatku vystupovali ako ideologicky neutrálne platformy a až neskôr ich vlastníci začali využívať na politické ciele. Ak by sme usúdili, že toto bol od začiatku plán progresivistov, mali by sme im minimálne vysloviť uznanie za geniálny strategický ťah. Omnoho pravdepodobnejšie je, že sociálne siete vytvorili primárne ako biznis, ktorý sa až neskôr ukázal vhodný ako politický nástroj.

Druhý argument dáva prostredníctvom analógie služby poskytované Twitterom a spol. na úroveň tovarov a služieb nevyhnutných k životu. Števkov sa zmienil o doprave, energiách a bývaní, český komentátor Marian Kechlibar uvádza obchody s potravinami, cesty či nemocnice. Je to istým spôsobom rozvinutý argument o tom, že ak ponecháme Twitteru slobodu rozhodovať, komu poskytne svoje služby, zničí slobodu slova. V druhom stupni, ak ponecháme rovnakú slobodu iným podnikom, nebudeme mať kde bývať, čím kúriť, čo jesť a tak ďalej.

Naozaj je nemožnosť prispievať na Twitter na rovnakej úrovni, ako napríklad nemôcť bývať či najesť sa? Táto otázka nesmeruje k tomu, či by sme mali alebo nemali tieto odvetvia regulovať rovnakým spôsobom. Smeruje k spôsobu myslenia, ktorý si osvojili mnohí dnešní ľudia, prinajmenšom novinári, vrátane konzervatívcov. V istom zmysle totiž môžu mnohí tieto potreby pociťovať podobne.

Kľúčom k pochopeniu problému tak môže byť závislosť mnohých ľudí na používaní sociálnych sietí. Ondřej Štindl v hyperbole prirovnáva Twitter k dealerovi heroínu, ktorý si za dodávky neúčtoval peniaze, no po čase by chcel niektorým užívateľom ich dodávku uprieť, možno z politických dôvodov. Postihnutí jedinci by za uchovanie svojho prísunu heroínu zdarma bojovali „veľmi principiálne znejúcou rétorikou“. Avšak to, čo mám na mysli ja, nie je žiadna politická metafora, ale reálna nelátková závislosť.

Biznis sociálnych sietí je postavený na predaji reklamy. Kľúčové je preto udržať užívateľov pri obrazovke a tvorcovia sociálnych sietí sa nezdráhajú využívať nedokonalosti ľudskej psychiky, aby tento cieľ dosiahli. Primárne tým, že užívateľom ukazujú to, čo chcú vidieť. Preto sociálne siete vytvárajú komoru ozvien, ktoré potvrdzujú vaše vnímanie sveta. Zároveň, ak máte chuť sa s niekým pohádať, dodajú vám primeraného partnera. Hlavne sa hádajte poriadne dlho. Polarizácia spoločnosti je v celom príbehu len nezamýšľaným vedľajším účinkom.

V tomto kontexte je nutné chápať i alternatívy, ktoré by mali konzervatívci budovať. Takzvané necenzurované sociálne siete nebudú skutočnou alternatívou, v najlepšom prípade budú len akýmsi metadonom. Skutočná alternatíva pravdepodobne leží mimo sveta sociálnych sietí a možno úplne mimo sveta internetu.

Obávam sa, že skutočný boj, ktorý budú musieť konzervatívci vybojovať, nebude boj o sociálne siete, ale boj proti nim. Tento boj bude o to náročnejší, že sa nedá zviesť na internete ani na ulici, ale bude si ho musieť každý vybojovať sám v sebe.

Žijeme v inom románe

Literatúra – to sú tie dlhé texty, ktoré sa čítali, kým nám Twitter dal 140 znakov – môže dobre ilustrovať základné naratívy, ktoré sa tu stretávajú. Vo všetkých tých komentároch o cenzúre cítim implicitne obavu z totality, ako ju vykreslil George Orwell v antiutópii 1984. Konečne máme všetky tie informačné technológie, o ktorých mohli totalitní vládcovia v osemdesiatych rokoch len snívať, akurát štát dnes nahradzujú veľké korporácie. Za chvíľu si už budeme len písať tajné denníky, kým nás tá temná totalitná moc definitívne evaporuje a urobí z nás neosoby.

Skutočnosť je však zrejme nepríjemnejšia. Proti nám nestojí totalitná moc, ktorá nás chce podriadiť alebo zničiť. Stojí proti nám sila, ktorá nás chce podriadiť alebo ignorovať. Ak dnešný svet zodpovedá nejakej antiutópii, tak je to Brave New World od Aldousa Huxleyho. Huxleyho svet stojí na zábave, spotrebe, rekreačnom užívaní drog a oddelení sexu od prokreácie. Je to svet, kde byť proti systému znamená odstrihnúť sa od príjemných vecí.

Ten rozdiel je zásadný. Orwellovská totalita je nepríjemná a zväzujúca, vzbura je príjemná a oslobodzujúca, hoci len dočasne. Huxleyovská totalita je príjemná a vytvára zdanlivú slobodu. Orwell do svojho románu vložil skúsenosť s boľševikmi, ktorých spoznal v republikánskom Španielsku, Huxley skúsenosť kapitalistického blahobytu, ktorý tak zažiaril v dvadsiatych rokoch minulého storočia.

Americký mediálny teoretik Neil Postman trefne definoval rozdiel medzi týmito dvoma antiutópiami v úvode svojej knihy Ubaviť sa k smrti z roku 1985: „Orwell sa obával tých, ktorí by zakázali knihy. Huxley sa obával, že by nebol dôvod knihy zakazovať, pretože by neostal nikto, kto by chcel nejakú čítať. Orwell sa obával tých, ktorí by nám odopierali informácie. Huxley sa obával tých, ktorí by nám ich dali toľko, že by nás uvrhli do pasivity a egoizmu. Orwell sa obával toho, že by bola pravda pred nami skrytá. Huxley sa obával toho, že by sa pravda utopila v mori bezvýznamnosti. Orwell sa obával, že sa staneme neslobodnou kultúrou. Huxley sa obával, že sa staneme kultúrou úplne zaujatou nejakou formou zmyslových filmov, orgií a zábavných hier. Ako Huxley poznamenal v Brave New World Revisited, zástancovia občianskych slobôd a racionalisti, ktorí vždy varujú pred tyraniou, zabudli na takmer nekonečnú ľudskú túžbu po rozptýlení. Huxley dodáva, že v 1984 sú ľudia ovládaní spôsobovanou bolesťou. V Brave New World sú ovládaní spôsobovanou rozkošou.“

Ak žijeme v huxleyovskom svete, alebo k nemu smerujeme, konzervatívci musia viesť svoj boj úplne inak než v orwellovskom alebo na ceste k nemu. Myslím si, že tu môže byť koreň problému. Boj o slobodu slova vo virtuálnom priestore je len zástupný. Konzervatívci musia bojovať o slobodu pre život v reálnom svete.