Ak Dzurinda ostane pri tejto zostave, nepresadí sa ako predátor, ale nanajvýš ako trilobit.
Trilobity boli v praveku organizmy, ktoré sa živili drobným odpadom a čistili morské dno. Príležitostne sa kŕmili aj napádaním iných trilobitov. Dnes existujú už iba vo forme fosílií. Boli užitočné, ale inak neškodné. Trilobit nikdy nevyceril zuby, a to z toho prostého dôvodu, že nijaké nemal. Bol to bezhryzadlovec.
Samozrejme, ak má Dzurinda ambíciu vyzametať kúty a skromne prispieť k tomu, aby neprepadli hlasy voličov mikrostrán, netreba ho v tom brzdiť. Je len silne otázne, či je to úloha pre dvojnásobného premiéra.
Vo veľkej politike sa spravidla presadí ten, kto chce vyhrať voľby. Nie ten, kto chce zachraňovať politické mikroorganizmy pred nutným zánikom.
Napokon, kariéra samotného Dzurindu to v plnom rozsahu potvrdzuje.
Áno, Dzurinda v roku 1998 stál pri zrode širokej koalície (SDK), po voľbách zostavoval vládu. Treba však dodať, že projekt SDK nebol úspešný ani obľúbený. Nikdy nefungoval. Hovorca a neskôr líder SDK Dzurinda mal dlhé spory s materskými stranami. Nepáčilo sa im (a právom), že Dzurinda s SDK ich vykradol.
A SDK ako široká hybridná platforma sa nepozdávala ani Dzurindovi.
Pomerne rýchlo pochopil, že pravicový priestor treba zjednotiť mečom. Nie ihlicami na štrikovanie.
Dzurinda s Miklošom založili v roku 2000 novú stranu SDKÚ. Až tá sa stala kostrou a základňou ich úspechu. Menšie partnerské strany už neťahala do koalícií, ale zhltla. Presadila sa ako najsilnejšia pravicová strana. A po voľbách 2002 a 2010 aj ako líder vládnej koalície.
No podobne ako SDK, ani SDKÚ neukázala veľký historický úspech, ale skôr epizódny. Vo voľbách 2016 získala 0,26 percenta hlasov a následne vyschla.
Dôvod? Dzurinda vedel obratne udržať balans aj pri širokých spojenectvách. Vedel plniť domáce úlohy z NATO a EÚ. Vedel presadzovať s tým súvisiace reformy. No nedokázal to podstatné: dať svojej strane hlbší politický a národný obsah, myšlienku, presvedčenie, ktoré by presahovalo zakladateľov strany. A ktoré by jej umožnilo prežiť krízy. Alebo zanechať v histórii Slovenska výraznejšiu stopu. Odkaz.
Ďalej: Dzurinda s Miklošom a Palackom zlyhali ako morálne autority. Ich strana vyžadovala od spoločnosti disciplínu, obetu, slušnosť a čistotu, no sama mala krivý charakter. Tomuto rozporu v slovách a činoch sa zvykne hovoriť pokrytectvo. SDKÚ (tá SDKÚ, ktorá hlásala očistu štátu) sa topila vo finančných, majetkových a korupčných škandáloch. A nakoniec urobila to najlepšie, čo mohla – zhnila.
Dzurindov výkon bol technokratický. Nie politický či štátnický.
Očakávať od Dzurindu vzkriesenie slovenskej politiky nič nevypovedá o veľkosti Dzurindu, ale len o malosti súčasných pomerov. Spoliehať sa na jeho „nový projekt“ by bola rovnaká chyba ako v roku 2018, keď médiá dokopávali do role silného lídra Kisku (ktorý sa nakoniec nechal nahovoriť len na polovičný úväzok... a na dobu určitú).
Nie, tadiaľto cesta nepovedie. V politike môže uspieť to, čo má vlastný koreň, vlastný obsah. Vlastného lídra. Nie zapožičaného.
Predstava, že súčet piatich neúspešných strán rovná sa úspech, je zúfalá.
Nový projekt, ktorý dáva dokopy externista Dzurinda, zatiaľ vyzerá len ako chránená dielňa. Útočisko pre tých najslabších. Alebo politicky postihnutých.
