Navaľnyj a budúcnosť ruskej semidemokracie

Neviem, koľko videní na internete má v tejto chvíli film Alexeja Navaľného o Putinovom paláci v Gelendžiku. Vo štvrtok to bolo 40 miliónov, dnes to bude 50 či 60? Z toho väčšina samozrejme asi v Rusku. Teraz Rusko čaká na sobotňajšie protesty.

Obraz je silnejší ako tisíc slov

Obraz je silnejší ako tisíc slov, hovorí čínske príslovie. Dodajme, že film vie byť ešte silnejší. Putinov hovorca Peskov ho skomentoval asi tak, že nič nového pod slnkom, informácie o paláci sa objavovali už pred niekoľkými rokmi. Peskov len opäť poprel Putinovo vlastníctvo a tváril sa, že vec je tým vybavená. Lenže niečo iné je prečítať si článok na internete a úplne iné je pozrieť si skoro dvojhodinový film spravený profesionálnym spôsobom.

Zrejme naozaj neexistuje list vlastníctva s Putinovým menom, ale veď takto si to nikto ani nepredstavuje. A tomu, kto film vidí, napadajú otázky. Keď je tu kráľovský obrovský komplex, kto ho teda vlastní? Zdá sa, že komplex stále nie je dokončený a nie je užívaný. A prečo je v ňom bezletová zóna, prečo ho chránia štátne bezpečnostné zložky? Veď štát s tým má niečo do činenia. Peskovovi nenapadá, že ľudia by sa mohli takto pýtať. Len či sa Peskov nemýli.

Ruské médiá

Strávil som niekoľko hodín sledovaním ruských médií na internete. Súkromná televízia Dožď bola v opozičnom móde. Sledovala, aké sú názory mládeže na sociálnej sieti TikTok. Väčšinou súhlasila s Navaľným. Dožď si pozýval politológov, ktorí Putinovu vládu kritizovali, právnikov, ktorí dopredu informovali účastníkov budúcich protestov o ich občianskych právach; pre istotu, ak by ich zadržala polícia. Dožď nevyzýval otvorene k účasti na protestoch, ale skryté posolstvo bolo jasne v prospech účasti.

Inak, na sociálnych sieťach je vidno, že mládež nepociťuje žiaden strach tvrdo až neúctivo kritizovať Putina. Ded bojitsja. Dedo sa bojí, prečítal som si. Nikto neverí, že za toto si pre neho príde polícia či tajná služba.

Nenašiel som sledovanosť Dožďa, ale vieme, že Pervyj kanal, v ktorom vlastní ruský štát 51 percent, pozerá každý. Na ňom vyzerala situácia inak, pôsobil politicky nehybne. Vo štvrtok večer jeho hlavné správy Navaľného a nadchádzajúce protesty ignorovali. Prvou správou bolo, ktoré štáty si objednali ruskú vakcínu proti koronavírusu. Nasledovali ďalšie, ako keby sa nič nedialo.

Ešte som si pozrel na Pervom jednu politickú talkshow. Tieto sú režírované tak, aby boli veľmi živé, prechádzajúce do veľmi emotívnej roviny, zúčastnení sa navzájom hádajú. Až na to, že nikto akosi nekritizuje prezidenta. Reč bola aj o Navaľnom. Neviem presne, koľkokrát som počas show počul v súvislosti s jeho osobou pojem „zahraničný agent“. Zahraničný agent je právny pojem, ktorý už veľmi dávno zaviedli v Amerike na označenie človeka, ktorý vykonáva platenú činnosť v prospech niekoho zo zahraničia. V Rusku však ten pojem nadobúda zmysel, ako keby šlo o človeka, ktorý automaticky škodí svojej vlasti.

Najvýznamnejší účastník talkshow bol Sergej Mironov, poslanec Štátnej dumy, kde predsedá klubu strany Spravodlivé Rusko. Istý čas bol predsedom Rady federácie, hornej komory parlamentu. V kritike Navaľného Mironov považoval za potrebné prihlásiť sa k odkazu slávnych disidentov minulosti ako Alexander Solženicyn či Andrej Sacharov, ktorí boli kritikmi sovietskej vlády, ale podľa Mironova na rozdiel od Navaľného vraj boli vlastencami. Nejaké argumenty, prečo Navaľnyj nie je vlastenec, Mironov nerozvíjal.

Nie je jasné, čo z tohto protikladu medzi živosťou Navaľného sveta a nehybnosťou sveta režimu vyplýva. Je si režim absolútne istý podporou väčšiny Rusov, ktorú dlho mal a myslí si, že život pôjde ďalej aj po protestoch tak ako doposiaľ? Alebo je to príznak politickej sklerózy a neschopnosti rozpoznať znaky čias? Odpoveď zatiaľ nepoznáme.  

Navaľnyj

O Navaľnom treba povedať jednu vec. Je to nesmierne tvrdý chlapík. Nebojí sa a ide proti Putinovi nadoraz. Je hlavnou postavou a sprievodcom diváka vo filme o paláci v Gelendžiku.

Nie je zahraničným agentom Západu. Samozrejme, Západ má od neho isté očakávania. Predovšetkým očakáva, že napokon zariadi pád Putina. Isteže to Navaľnyj chce, ale nerobí to kvôli Západu. Navaľnyj je politik, tvrdý a vytrvalý a usiluje sa o moc. A je aj ironický a vtipný. Jeho boj proti korupcii bude stále viac udierať na strunu, ktorú Rusi budú počúvať. Pretože Putinov režim má dvadsať rokov a postavy režimu si na tú moc zvykli ako na samozrejmosť a podľa toho sa i správajú. To obvykle býva osudným.

V iných ohľadoch Navaľnyj predstavy Západu napĺňať nebude. Hypotetický prezident Ruska Navaľnyj by nikdy Krym Ukrajine nevrátil. Napokon, veď to ani nie je možné. Hypotetický prezident Navaľnyj by sa musel správať ako prezident Ruska, ktoré – ako každá veľmoc – má svoje ambície. Mimochodom, keď sme spomínali televíziu Dožď, Ukrajina ju veľmi kritizovala, lebo Dožď považuje Krym za súčasť Ruska, čo Ukrajina nemôže akceptovať. Pritom Dožď je prakticky protiputinovskou opozíciou.  

Navaľnyj sa usiluje o zjednotenie liberálov a národniarov. Myslí Navaľnyj aj na to, čo bude po prípadnom Putinovom páde? Vie, ako by mala vyzerať jeho väčšinová voličská koalícia? Zatiaľ sa to tak nejaví. V súčasnosti je jeho jedinou agendou boj proti korupcii a v tom sa opiera najmä o liberálov.

Keď sa vracal lietadlom do Moskvy, na sociálnych sietiach zverejnil fotografiu, na ktorej vedľa seba stoja Putin a patriarcha Kirill. Navaľnyj ich posmešne označil za priateľský uvítací výbor. Nie že by patriarchu nebolo za čo kritizovať, robil to aj autor týchto riadkov. Ale Navaľnyj sa usiluje o politickú moc v Rusku a patriarcha mu nie je konkurentom. Rusi nie sú príliš praktizujúci kresťania, ale pravoslávie je symbolom ruskej štátnosti. Načo má ísť politik proti patriarchovi?

Vo filme sú tiež zábery Putina, ako hovorí svoj známy výrok o tom, že rozpad Sovietskeho zväzu bol veľkou katastrofou. Lenže aj Rusi, ktorí vôbec nesmútia nad koncom komunizmu, vedia, že to Putin hovoril nie ako prejav ľútosti za komunizmom, ale ako prejav ľútosti nad tým, že sa dvadsať miliónov Rusov ocitlo za hranicami Ruska v iných štátoch. Súčasťou tohto problému bola i otázka Krymu.

Navaľnyj ide proti Putinovi tak, že chce zničiť jeho reputáciu, demontovať jeho obraz. Otázka je, čo na to povie ruská periféria, ak bude chcieť úplne poprieť zásluhy, ktoré Rusi Putinovi pripisujú. Rusi uznávajú, že Putin ich vyviedol z biednych 90. rokov, keď sa Rusko doslova rozpadalo, a zaručil mu stabilitu. Navaľnyj neľútostne vykresľuje Putina rokov deväťdesiatych, ako korupčníka prvého rangu na peterburskej radnici, teda nie ako riešenie, ale skôr ako súčasť vtedajšieho problému Ruska. Problémom pre Navaľného je, že to môže byť úplná pravda, ale na tom, že Putin zaručil Rusom stabilitu a že tí to tak vnímajú, to nič nemení.

Navaľnyj disponuje, zdá sa, výkonnou sieťou nadšených spolupracovníkov. Stačí si uvedomiť, akú námahu a styky a aké know-how bolo treba na sústredenie množstva informácií a na výrobu filmu. Objavujú sa špekulácie, že Navaľnyj je schopný získavať aj podporu vplyvných osôb, ktoré doteraz s opozičnou sférou nemali nič spoločné. Je nespochybniteľným vodcom opozície. To, čo potrebuje a čo ešte nemá, je vlastenecká vízia, ktorú by mohol ponúknuť väčšine. 

Putin

Putin sa spolieha na to, že sa stal mýtom. Kvôli dvom veciam. Už sme spomenuli, že ruský štát naozaj stabilizoval a zaručil isté sociálne istoty a životnú úroveň. Zároveň vrátil Rusko na medzinárodnú scénu, kde je Rusko schopné zasahovať a riešiť situácie, v ktorých zlyhávali napríklad USA. Západ si nikdy neprizná, že sám prispel k Putinovej politickej dlhovekosti svojimi nerealistickými vojenskými a politickými iniciatívami. Jednou bolo rozširovanie NATO za hranicou rozumnosti. Druhou bola americká aktivita na Strednom východe a snaha o zmenu režimu v Sýrii, spojenca Ruska. Obe boli nepriamo výzvou Ruska a obe skončili pre Západ neúspešne, čo posilnilo Putina. Pred desiatimi rokmi, v čase protivládnych protestov 2011-2012, nebolo jeho politické prežitie samozrejmosťou.

Putin preto posledné roky pôsobí ako symbol stability. Otázka je, ako dlho môže byť stabilná semidemokracia, ktorú zaviedol. Semidemokracia umožňuje politickú pluralitu v médiách, občanom nehovorí do ich životov, zároveň je však vplyv médií distribuovaný tak, aby vládne názory mali väčšinu, a skutočná politická opozícia je držaná byrokratickými opatreniami v medziach, ktoré neumožňujú faktické vystriedanie moci.

Putin bude čoraz viac konfrontovaný s realitou, ktorej meno je Navaľnyj. Putin rozumie politike a snaží sa to meno verejne nevyslovovať. Ak ho bude vyslovovať, len mu pridá na dôležitosti a bude ho dvíhať na svoju úroveň. Preto o ňom hovorí ako „o tej persóne“, o „tom blogerovi“. Dokedy sa to bude dať?

Dovtedy, pokiaľ nadkritické množstvo Rusov, najmä mladých, ktorí si 90. roky nepamätajú, nenadobudne presvedčenie, že ruská semidemokracia spôsobuje nehybnosť moci a morálny úpadok a že stabilitu tohto typu vlastne nechcú.

Putin potrebuje tento rébus vyriešiť. Zatiaľ si legitimitu svojej vlády potvrdil referendom o zmenách ústavy v lete 2020, keď Rusi opäť hlasovali podľa jeho predstáv. Ale za pol roka sa všeličo zmenilo.

Zaujímavý pohľad ponúka Tatiana Stanovaja na stránke Carnegie Moscow Centre. Tvrdí, že zmena Putina na politický symbol sa prejavuje i tak, že Putin sa už zbavuje rozhodovania o každodenných vnútropolitických otázkach a sústreďuje sa iba na otázky globálne, teda zahraničnopolitické. Preto sa rôzne frakcie vo vnútri systému moci dostávajú do vzájomného súperenia a systém moci sa dostáva do vnútorného pohybu. Naopak, smerom navonok, teda voči skutočnej opozícii a časti nespokojnej verejnosti, sa moc, najmä vďaka „silovikom“, správa stále rigidnejšie, ignorujúc zmenu nálad v spoločnosti.

Uvidíme, či sobotňajšie protesty prinesú niečo nové. Keď dopisujem tieto riadky, zisťujem, že film o paláci si už pozrelo 50 miliónov ľudí len na YouTube.

S istotou si trúfam predpovedať iba jedno. Putin nikdy nebude palác v Gelendžiku užívať.