Mobilizácia to však zmenila. Zrazu vojna nebude vedená pár profesionálmi, ale širokými vrstvami obyvateľstva. Začne sa dotýkať každej rodiny, Rusi sa budú musieť začať zaujímať o vojnu, či sa im to páči alebo nie. To je nebezpečná situácia pre každý režim. Bežné obyvateľstvo je ochotné zniesť veľké obete, pokiaľ vo vojnu veria. Vo chvíli, keď táto podpora zmizne, nastávajú problémy. Príkladom môže byť americké zapojenie vo Vietname, ktoré nakoniec viedlo k obrovským protestom v USA. Podobne dopadol Sovietsky zväz v Afganistane, keď začali domov prúdiť „zinkové rakvy“. Ani jedna z týchto krajín nebola porazená konvenčným spôsobom, verejnosť však už nebola vojny ochotná tolerovať.

Profesionáli a odvedenci

Jedným z dôvodov, prečo americká vojna v Afganistane trvala tak dlho, je najskôr ten, že ju viedla naskrz profesionálna armáda a týkala sa teda celkom malého okruhu Američanov. Vojna vo Vietname aj sovietska vojna v Afganistane boli vedené odvedencami.

Putin si to dlho uvedomoval, preto odolával tlaku jastrabov vyhlásiť mobilizáciu. Lenže ukrajinské víťazstvo pri Charkove ukázalo jednu dôležitú vec, Rusku dochádzajú vojaci. Už v apríli bolo 85 percent ruských pozemných síl zapojených do vojny na Ukrajine. Financial Times vo svojej analýze odhadujú, že Rusi majú na Ukrajine 200- až 250-tisíc vojakov, Ukrajinci tvrdia, že sami majú v boji až milión mužov a žien. Na to je front, na ktorom Rusi bojujú, veľký. Na konci augusta meral zhruba 2 500 kilometrov, čo je vzdialenosť Prahy od Kyjeva. To je jeden z dôvodov úspechu Ukrajincov pri Charkove, tamojší front bol dosť deravý na to, aby ho dokázali bez väčších problémov preraziť.

Putin mohol jedine dúfať, že zima a únava z vojny odradia Západ od ďalšej podpory Ukrajiny. To protiofenzíva pri Charkove tiež zmenila. Vliala novú silu do žíl západnej podpore, okamžité zastavenie zbrojných dodávok a ďalšej pomoci teraz nehrozí. Putinovi rýchlo dochádzajú možnosti, ako vojnu ukončiť vo svoj prospech. Mobilizácia je priznaním, že prehráva.

Celá mobilizácia je značne podivná. Putin vo svojom prejave oznámil, že je „čiastočná“ a má sa týkať iba ľudí s armádnymi skúsenosťami. Minister obrany Sergej Šojgu neskôr upresnil, že povolaných má byť 300-tisíc mužov. Lenže text prezidentského rozkazu sa značne líši od toho, čo Putin tvrdil vo svojom prejave. Dáva úradom možnosť mobilizovať v podstate kohokoľvek. Prax preto môže byť značne iná. Okrem toho obsahuje tajný siedmy odsek vo zverejnenom texte označený iba ako „pre úradnú potrebu“. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov na otázky novinárov vyhlásil, že sa týka počtu záložníkov, ktorí majú byť povolaní na vojenskú službu. Opozičné noviny Novaja gazeta, teraz pre cenzúru pôsobia ako web z Rigy, tvrdia, že podľa ich zdrojov skutočný počet v tajnom paragrafe je milión ľudí.

Pritom nie je príliš pravdepodobné, že mobilizácia niečo zmení. Generál Hodges v rozhovore pre Echo vyhlásil, že vojna je stretnutím logistiky a vôle. Ani v jednom mobilizácia príliš nepomôže. Problémy s logistikou má Rusko od začiatku invázie. Státisíce nových vojakov logistiku len ďalej zaťažia.

Druhým problémom je vôľa bojovať, tá Rusom evidentne chýba. Spoločne s čiastočnou mobilizáciou bolo ohlásené, že kontrakty profesionálnych vojakov sa automaticky predlžujú počas jej trvania. Veľa týchto zmlúv malo skončiť tento rok na jeseň. Moskva sa evidentne obávala, že profesionálna armáda by jednoducho mohla odísť domov. S tým sa spája zavedenie drakonických trestov za odmietnutie služby.

Tri mesiace na výcvik

Bežne sa uvádza, že minimálna doba výcviku vojaka sú tri mesiace. To stačí na to, aby sa naučil strieľať, základné postupy, ale komando to z neho neurobí. Mobilizáciu sprevádzajú ďalšie problémy. Rusi zrejme majú nedostatok skúsených dôstojníkov, ktorí by výcvik mohli viesť, väčšina už je na fronte. Otázka je, či majú dostatok výcvikových priestorov. Rovnaké pochybnosti sú o dostatočnom vybavení. Prinajlepšom im bude poskytnuté zastarané vybavenie zo 70. a 80. rokov.

Je pravdepodobné, že o pár mesiacov na front dorazia desiatky tisíc zle vycvičených, zle vyzbrojených a demoralizovaných vojakov a budú nasadení proti motivovaným, skúseným a Západom vyzbrojeným Ukrajincom. Pokiaľ naozaj budú mobilizovaní iba rezervisti, čiastočne to môže tieto problémy neutralizovať. Obmedzí sa tak zas užší okruh obyvateľov, navyše s čerstvou vojenskou skúsenosťou. V skutočnosti ale takýchto ľudí asi bude relatívne málo. Zatiaľ dostupné správy tomu nasvedčujú.

Zatiaľ čo v Moskve a Petrohrade mobilizácia naozaj prebieha „obmedzene“, v etnických oblastiach, akými sú Burjatsko, Tuva a Dagestan, je vedená nevyberavo a sú povolávaní všetci bez rozdielu. Putin chce pokračovať vo vedení svojej koloniálnej vojny pomocou koloniálnych jednotiek. Rozhodne sa nebude obmedzovať na záložníkov a ľudí „s vojenskými skúsenosťami“.

Evidentne si to myslia aj Rusi. Letenky do bezvízových destinácií boli okamžite vypredané. Letenka do Dubaja z Moskvy sa vyšplhala na 5-tisíc dolárov. Na hranici s Fínskom sa vytvorila až 35-kilometrová kolóna. Ďalšie zápchy sú hlásené na mongolských a gruzínskych hraniciach.

Zaujímavé je, že oficiálne sa mobilizácia netýka odvedencov v rámci povinnej vojenskej služby.

Možno ani nemusí. Kremeľ ohlásil takzvané referendá na okupovaných územiach o pripojení k Rusku. Tamojší parlament bude o anexii ukrajinských území rozhodovať na budúci týždeň. Vyhlásenie okupovaných území za Rusko má pre Putina dve výhody. Po prvé branci nesmú byť nasadení do vojny mimo ruského územia. Tým by sa vyriešil problém, že tí na povinnej vojne nesmú právne slúžiť na Ukrajine.

Po druhé to dodáva istú silu Putinovým jadrovým vyhrážkam. Ruská doktrína totiž povoľuje použitie atómových zbraní, pokiaľ je ohrozená teritoriálna integrita štátu. Ako však napísal kolega z Echa 24 Martin Weiss: „Ale to je čisto rétorický manéver. Ukrajinci už na ruské územie zaútočili – v Bielgorode a na Kryme, ktoré Rusko považuje za svoje – bez toho, aby to nejako zmenilo charakter vojny. Putin v prejave zdôraznil, že neblafuje. Človek, ktorý neblafuje, to spravidla nemusí hovoriť.“

Celkovo tieto snaženia zrejme nemôžu zvrátiť priebeh vojny na Ukrajine – v zmysle, že by Rusko mohlo znovu prejsť do útoku a Ukrajinu dobyť. Skôr majú pomôcť zalátať diery v armáde, udržať získané územie a predĺžiť vojnu. Putinovou taktikou zostáva viera, že podpora Západu Ukrajine sa zrúti skôr ako jeho vojnové snaženie. Kvôli tomu je ochotný obetovať ďalšie tisíce životov.

Pre koho hrá čas?

Čas ale nehrá nutne v prospech ruského prezidenta. Zatiaľ čo sa snaží zúfalo udržať front na Ukrajine, vŕšia sa mu problémy inde. V bývalom sovietskom priestore znovu prepukajú zamrznuté konflikty. Strieľať po sebe začali Kirgizsko a Tadžikistan aj Azerbajdžan s Arménskom.

Jasné pochybnosti o múdrosti ruského konania má aj Čína. Tá je jednak principiálne proti jednostranným zmenám hraníc, nechce žiadny precedens, ktorý by ohrozil jej nárok na Taiwan. Po druhé, sú veľmi nervózni z ruského avanturizmu. Rusko prebudilo Západ, ten začal zbrojiť, zomkol sa, vyskúšal si sankčnú politiku a uvedomil si, že je potrebné diverzifikovať zdroje. To sa Číne nehodí pre jej plány.

Na samite Šanghajská organizácia pre spoluprácu dostalo Rusko od Pekingu po prstoch, keď vyjadril „znepokojenie“ ohľadom vojny. Podobne sa vyjadrila aj India. Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan, doposiaľ balansujúci medzi oboma stranami, vyhlásil, že Krym by sa mal vrátiť jeho právoplatným majiteľom, teda Ukrajincom. Kremeľ stráca podporu aj mimo západného priestoru.

Takže Putin sa chystá poslať možno až desaťtisíce ľudí na smrť, riskuje nespokojnosť doma, demoralizuje armádu a čelí narastajúcej svetovej izolácii, všetko kvôli nevyprovokovanej invázii na Ukrajinu bez jasných cieľov. V poslednej dobe Putinovi jeho gamblerstvo príliš nevychádza, dúfajme, že to bude pokračovať.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.