Neapolská noc

Vincenzo De Luca bol odjakživa známy svojou „ťažkou povahou“, s populistickou politikou Law&Order si ide svojou vlastnou cestou, nie náhodou je tento bývalý komunista v Kampánii prezývaný „šerif“ alebo „Pol Pot“. Tentokrát však zašiel priďaleko. Pred sídlom úradu guvernéra, ktorý nepochádza z Neapola, lietali kamene a fľaše, Neapolčania zranili sedmich policajtov.

Dvoch z výtržníkov, obaja majú 32 rokov a pri krste dostali vznešené antické mená, odsúdili už nasledujúci deň: Marcantonio P. dostal 20 mesiacov, Oreste A. 14 mesiacov. Už 25. októbra rímska vláda čiastočne prijala De Lucove návrhy: Od 26. októbra platí „polovičný lockdown“, kiná, divadlá a fitnescentrá musia celkom zavrieť, gastronómia zatvára o 18.00 hodine. Pre mnohé reštaurácie, ktoré väčšiu časť svojho kšeftu robia večer, by to po dlhom jarnom lockdowne mohlo znamenať ranu z milosti. Protestujú ľudia z gastronómie, fitnesklubov, taxislužieb, aj kultúry. Aj v iných mestách – v Miláne, Turíne a Ríme, – dochádzalo k násiliu.

Rímski vládni politici zareagovali na neapolské povstanie okamžitým obvinením Camorry, „bola potvrdená skutočná prítomnosť klanov zo štvrtí Pignasecca, Pallonetto a Quartieri spagnoli“. No východiskovým bodom pohybu bola chudobná chaotická štvrť Vasco pri hlavnej vlakovej stanici. Marcantonio P. und Oreste A. sú z Vasca. Vo Vascu je najlacnejšie ubytovanie v Neapole, znova tu nocujem, vo Vascu majú africkí pouliční predavači najširší sortiment falzifikátov okuliarov Ray Ban, tu si doplňujem zásoby. Štvrť Vasco je biotop, hustá, neuprataná, multikultúrna, s ponurými vnútornými nádvoriami.

Prichádzam v prvý deň polovičného lockdownu. Aj mimo veľkých metropol sa demonštruje. V sicílskej Messine vidím demoštráciu dotknutých, zrelých signorov s rúškami, dvojmetrové odstupy a starostlivo pripravené transparenty, neprídu mi zrovna ako mafoši alebo fašovia. 

Keď sa zhováram s ľuďmi v Neapole, mnohí prejavujú solidaritu s protestmi. Jeden pekár pizze nazýva De Lucu „inšpirátorom opatrení, ktoré zdevastujú ekonomiku mesta“. Verejnoprávna RAI informuje, že do protestov sa „infiltrovali“ ultras a neofašisti z Forza Nuova, ľavostredné neapolské noviny Il Mattino za tým predpokladá takisto „precíznu politickú réžiu“, no cituje aj komunistov zo skupiny CARC, ktorí v protestoch vidia „vyjadrenie spontánneho odporu ľudových más“. Pravicovokonzervatívne milánske noviny La Verità obviňujú z infiltrácie ľavicové Centri sociali, a výklady obchodov s luxusným tovarom v Turíne vraj porozbíjali cudzinci. „Infiltrovaní“, kamkoľvek sa človek pozrie. No azda ide jednoducho o hladovú vzburu, ktorú rôzne sily chcú využiť pre seba, ako to už v politike chodí. 

Podozrenie, že protestujú na príkaz Camorry, mnohých Neapolčanov nahnevalo a vyhnalo do ulíc. Niekoľkí si vyrezali diery v posteľných plachtách, prezliekli sa za bielych duchov a držali nad hlavami kartóny so sarkastickými sloganmi „Camorristi“.

Strávim jeden deň a jednu noc vo Vascu. Medzi africkými miniobchodmi a kaderníckymi salónmi sa udržal jeden starý pánsky holič. Keď mal 20 rokov, pracoval vo Frankfurte, dokazuje to čiernobiela skupinová fotografia, na ktorej ho dvadsať nemeckých kaderníčok prevyšuje o pol hlavy. Nemecká mentalita nebola nič pre neho, vrátil sa po dvoch rokoch. Ako mnohí Neopolčania, aj on berie ochranu pred vírusom vážne, na rozdiel od slovenských kaderníčok ma nenechá sňať si rúško, len ho počas strihania pri uchu odtiahne nabok. Neverí na odškodné päť miliárd eur, ktoré rímska vláda sľúbila poškodeným polovičným lockdownom, „peniaze sa minuli“, a „tretia vlna, to bude ekonomika“, jeho ruka ukáže zánik. Strih, ktorý mi robí, je mimoriadne slušný. Aby som vo Vascu nebudil zbytočnú pozornosť, vonku sa roztrapatím.

Idem do Caffè dell´Amore. Má krátky barový pult, dva malé stolíky, pri každom dve stoličky, v ktorých sa človek automaticky zblíži. Majiteľom je Egypťan a barmankou pekná potmavšia Srbka. Nenosí ruško, ide o výnimku v talianskej gastronómii, „nedá sa s tým dýchať“. Barmanka nepovažuje Café dell’Amore za ohrozené, pretože otvára už o šiestej ráno, „už skoro ráno ľudia pijú whisky a všetko možné“, takže aj počas polovičného lockdownu zostáva bar otvorený dvanásť hodín, za štyrmi alebo piatimi hodinami večer jej nie je ľúto.

V Neapole vraj vynašli pizzu. Napoludnie sa posadím na terasu jednej pizzerie a chcem si objednať pizzu Napoletana. Čašník sa posadí ku mne a vykoná postup predpísaný šerifom Pol Potom – odmerá mi teplotu a odpíše údaje z môjho občianskeho preukazu do veľkej bielej knihy. Až potom prijme moju objednávku. „Keď to neurobíme”, povie, „budeme musieť zaplatiť pokutu tisíc eur a zavrieť na štyri dni.“ Cítiť, že táto pizzeria nemusí prežiť november. Čašník to vidí fatalisticky: „De Luca si môže robiť, čo chce.“ Keď sa posadí nový hosť, táto procedúra sa začne odznova: „Un attimo“, moment, „la procedura…“, procedúra, „la febbre“, teplota. Je to ešte Neapol?

Najvzrušujúcejšie je pre mňa zažiť zákaz nočného vychádzania v neapolskom Vascu. Je to vôbec mysliteľné, že štvrť prekypujúca vitalitou bude šesť hodín odpočívať?

Okolo polnoci automobilová doprava skutočne zastane. Pretože v tento večer sa konajú protesty na centrálnej „Piazza del Plebiscito“, nie sú k dispozícii žiadni policajti na kontrolovanie rebelujúcich štvrtí ako Vasco. Dva policajné autobusy sú zaparkované ako hrad v tvare písmena L, no nie sú tu žiadni policajti. Protesty vo veľkých metropolách viažú silu policajneho zboru.

Vo Vascu udrie o polnoci hodina bláznov. Žobrajúca Maročanka mi rozpráva nepravdepodobné príbehy, rastafarián trhá vetvičky z okrasného kríka najlepšieho hotela a tri smietiarske autá robia svoje kolá. Už začínam revidovať kolujúce predsudky o neapolskom odvoze domového odpadu. Potom si všimnem, že to isté smetiarske auto už po siedmykrát krája tú istú zákratu. Málokedy sa stane, že sa smetiari zastavia pri niektorom z dobre naplnených odpadkových košov. Neapolskí smetiari jazdia rallye v úzkych uličkách Vasca. Ničím nehatení si užívajú voľnú jazdu.