V roku 624 podnikol hĺbkový vpád cez Zakaukazsko [dnes severovýchodné Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, pozn. red.] a možno sa dostal so svojím expedičným zborom až do Hamadánu v dnešnom Iráne. Viac ako dvetisíc kilometrov za nepriateľské línie s armádou čítajúcou možno 25-tisíc mužov s odhodlaním a v kondícii commandos.
Dokonale nachytal Peržanov nepripravených a v letných a jesenných mesiacoch roku 624 rímski vojaci rozpútali chaos a zostávala po nich spálená zem v bohatých perzských provinciách. Na prelome rokov 624 až 625 sa stiahli prezimovať do Partawu, strediska perzskej správy v kaukazskej Albánii (dnešné mesto Barda v Azerbajdžane) južne od rieky Tartar, ktorá je prítokom známejšej Kury. Až tam ich dohnali perzské armády narýchlo povolané zo vzdialených kútov rozrastajúcej sa ríše. Rimania sa dostali do obkľúčenia troch perzských armád, ktoré mali minimálne dvojnásobný počet vojakov. Bezvýchodisková situácia.
Cisár Herakleios zavelil začiatkom januára 625 na odvážny ústup cez hory smerom na juh do severnej Mezopotámie, ktorá je vzdušnou čiarou vzdialená 650 kilometrov. Rimania predviedli neskutočnú agilitu, výdrž a bojového ducha. Keď bolo treba, pochodovali aj v noci, aby sa odpútali od Peržanov. Postupne zvádzali bitky a dokázali to robiť tak, že vždy bojovali len s jednou perzskou armádou. Zviedli aj dve bitky za deň a prechádzali zasneženými horami a priesmykmi s výškou nad dvetisíc metrov nad morom. Chystali pasce, útočili zo zálohy, rýchlo ustupovali. V jednom momente ich však Peržania začali obkľučovať a opustili ich kresťanskí kaukazskí spojenci Lazi a Abazgovia, takže dochádzalo k rozpadu vojska.
V tomto najtemnejšom momente výpravy sa Herakleios postavil pred vojakov s relikviou rukou nestvoreného obrazu Ježiša [takzvaný acheiropoieton, mohlo ísť o Mandylion z Edessy zobrazujúci Kristovu tvár, pozn. red.] a predniesol plamenný prejav hodný najlepších generálov: „Nerozrušujte sa, ó bratia, mnohopočetnosťou (nepriateľa). Pretože, ak Boh bude chcieť, jeden muž zaženie tisíc. Tak sa obetujme Bohu za záchranu našich bratov. Môžeme získať korunu mučeníctva a v budúcnosti byť velebení (ľuďmi) a obdržať našu odmenu od Boha.“
Prvýkrát sa tak objavuje idea mučeníctva za smrť v boji. Už predtým boli Peržania zadefinovaní ako pohania a náboženskí nepriatelia a rímske vojsko ako božie vojsko, ktoré ich malo potrestať. Rimania dali svojmu boju s pohanskými Peržanmi náboženské pozadie relatívne nedávno a počas výpravy sa duchovný význam vojny zosilňoval. Vojaci sa zúčastňovali pobožností, postili sa, dostávali požehnania relikviami, pôsobili medzi nimi kňazi a cisár k nim mal plamenné prejavy pri rôznych príležitostiach.
Nebeská odmena však posunula vojnu na novú úroveň. Prejav zafungoval a Rimania vedúci vlastný džihád sa zomkli okolo svojho cisára-bojovníka a pokračovali na juh. Opäť nočné pochody, boje s Peržanmi a bodku za všetkým dali zrýchleným presunom elitných oddielov a nočným útokom na hlavný perzský tábor v Arčeše na brehu Vanského jazera. V marci 625 po dvoch mesiacoch komplikovaných bojov v zasnežených horách prenikli do severnej Mezopotámie a cez Kilíkiu dorazili do Malej Ázie možno koncom apríla.
Za necelé štyri mesiace prešli približne 1 500 kilometrov a zviedli päť veľkých bitiek v nemožných podmienkach. Všetky vyhrali. Cirkev prešla túto rétoriku diskrétnym mlčaním, lebo doba bola zlá a v stávke bola existencia ríše a slobody pre kresťanstvo.
Hraničiarska mentalita bojovníkov za kríž a ríšu
Trend v armáde sa však nastolil a vojaci brániaci Rímsku (Byzantskú) ríšu získali mentalitu obrancov kresťanstva. Hodilo sa im to, lebo ich čakali ďalšie dve storočia ťažkých obranných bojov proti nabudeným moslimom, kým mohli opäť prejsť do protiútoku. Ríša sa viac menej scvrkla na Anatóliu a Konštantínopol a odhodlaní muži držali horské priesmyky v Taure, prípadne pomalou opotrebovávacou taktikou ničili moslimské armády, ktoré prenikli do Anatólie.
Bojovali za ríšu a kríž, ako to uviedli o jednom generálovi po jeho smrti. V týchto pohnutých dobách sa vytvárali rodinné klany, na ktorých pleciach bol boj a z nich sa regrutovali vojenskí velitelia. Jedným z klanov boli Fokovci. Úspešný vojenský veliteľ a zaprisahaný nepriateľ moslimov Nikeforos Fokas sa stal aj cisárom a vládol v rokoch 963 až 969. Viedol úspešné útočné vojny proti moslimom a sníval o oslobodení Svätej zeme.
Tento muž však bol veľmi netypickým cisárom v predstavách dnešných ľudí, ale dosť typickou postavou pre tú dobu. Po skorej smrti prvej manželky žil v celibáte, postil sa, modlil a mäso na svojom stole nevidel. Keď sa stal cisárom, musel sa oženiť s mladou krásnou ovdovelou cisárovnou Theophano. Celibát však dodržiaval naďalej, čo mu nakoniec vyslúžilo parohy, a keď si po neho v noci prišli do spálne vrahovia, tak Theophano im podľa legendy ukázala, že nespal v posteli, ale na tvrdej mramorovej dlážke vedúc svoj vojensko-mníšsky asketizmus.
Odbočil som však k téme, že zanedbávať manželku je nebezpečné. Takže späť. Napriek krásnej manželke všetky sily venoval boju. Moslimovia mu dali prívlastok "biela smrť Saracénov", čo samo o sebe stačí na zhodnotenie jeho vojenských úspechov. Nezostal však len pri vojenskej sláve, ale spravil aj inú kariéru. Vďaka svojmu asketickému životu, mnohým skutkom a napríklad aj založeniu kláštora na hore Athos ho pravoslávna cirkev uctieva ako svätca.
Podľa kronikára z 11. storočia Jána Skylitza, ktorý bol k nemu nepriateľsky naladený, Nikeforos II. Fokas sa pokúsil získať pre padlých vojakov mučenícky status: „Snažil sa zaviesť zákon, podľa ktorého sa vojakom, ktorí zomreli vo vojne, mali udeľovať mučenícke pocty, čím sa spása duše jednoznačne a výlučne podmieňovala účasťou na vojenskej službe. Naliehal na patriarchu a biskupov, aby súhlasili s touto doktrínou, ale niektorí z nich sa mu energicky postavili na odpor a zmarili jeho zámer. Ako dôkaz predložili kánon Bazila Veľkého, ktorý vyžaduje, aby človek, ktorý zabil svojho nepriateľa v boji, zostal tri roky exkomunikovaný.“
To, čo Herakleiovi cirkev tolerovala v najtemnejšej dobe, a treba podotknúť, že Herakleiov osobný a náboženský život nebol v súlade s kostolným poriadkom, už odmietla vernému synovi svätému Nikeforovi v čase, keď bola ríša v protiofenzíve a získavala späť po storočia stratené územia. Heretik žijúci v incestnom manželstve to mal ľahšie ako vyhladovaný bojachtivý askéta.
Názor Bazila Veľkého na vojnu
Podľa Skylitza sa biskupi odvolali na XIII. kánon sv. Bazila (330 až 379), ktorý však nebol taký radikálny, ako ho podal kronikár. Doslova sa v ňom píše: „Naši otcovia vôbec nepovažovali vraždy spáchané počas vojen za vraždy, a to z toho dôvodu, že, ako sa mi zdá, umožnili odpustenie mužom bojujúcim na obranu triezvosti a zbožnosti. Možno by však bolo vhodné odoprieť im na tri roky prijímanie z dôvodu, že nemajú čisté ruky.“
Čo chcel Bazil povedať? V jeho dobe bolo zvykom odoprieť vrahom prijímanie a účasť na liturgii do konca ich života. Rozlišoval však, že vojaci brániaci ríšu pred cudzími vojskami, vzbúrencami a rôznymi plieniaci bandami zabezpečovali poriadok, životy slabších, zabraňovali znásilňovaniu, deportáciám, otroctvu a iným ľudským tragédiám. To je tá triezvosť v jeho texte. Chránili tiež cirkev a jej kostoly pred rabovaním, ničením, prípadne prenasledovaním a zabíjaním.
Po Diokleciánovom masakre kresťanov sa im pokojný a privilegovaný život v ríši zapáčil a nemali chuť na ďalšie vlny mučeníctva. Toto znamená ochrana zbožnosti v Bazilovom kánone. Muži museli bojovať, aby sa nestalo niečo horšie, čiže hovoril o obrannej vojne. Zároveň však aj život útočiaceho a nebezpečného človeka mal svoju hodnotu. Bazil pripúšťal, či skôr navrhoval, aby vojaci, ktorí si poškvrnili ruky krvou iného človeka, viedli istú formu pokánia verejne vyjadrenú čakaním na eucharistiu.
Z praktického hľadiska pastorácie a aby sa vyhli spoločenskej stigmatizácii bojujúcich mužov, im však kňazi udeľovali sviatosti a Bazilov kánon zostal na polici v sekcii teologickej a akademickej literatúry. Koniec koncov tí muži s nasadením vlastného života chránili práve spomenutú triezvosť a zbožnosť.
Sám Nikeforos II. Fokas chodil na prijímanie, kedy chcel a v kláštoroch a kostoloch trávil veľa času. Keď sa však v čase útočných vojen rozhodol vytiahnuť odpustenie hriechov a mučeníctvo za smrť v boji, tak cirkev siahla do teologicko-akademickej knižnice a pripomenula mu limity tohto konceptu v kresťanstve.
Už jeden z predchodcov Nikefora II., cisár Leon VI. (886 – 912) si sťažoval, že ríša bola v nevýhode, lebo nemala nič, čo by sa podobalo moslimskému konceptu džihádu. Možno hlásal myšlienky vojenských rodín, ktoré sa neskôr Nikeforos pokúsil uviesť do praxe. Táto vlna zmýšľania zasiahla aj Západ, ale nakoniec kresťanstvo zostalo na poli limitovanej vojny na ochranu ľudského života a majetku. Ideálne obrannej vojny.
Navyše tento koncept využívali byzantskí cisári, ktorí bojovali proti pohanským Peržanom a moslimom. Už v stredoveku vedeli rozlíšiť, proti komu stáli na bojovom poli a tomu prispôsobili taktiku. Keď na Konštantínopol útočili kresťanskí Bulhari, tak z hradieb leteli dolu šípy a kamene. Keď sa tam objavili Rusi (teda pohanskí Vikingovia – Variagovia) a moslimovia, tak išli dolu vriaca voda, olej a chrlili na nich aj grécky oheň.
Na záver ešte odbočím dvomi príkladmi na Západ. Keď zomieral posledný križiak sv. Ľudovít v severnej Afrike, tak upadol do delíria, z ktorého rozprával o tom, ako by sa dali vyriešiť moslimovia. Vraj ich bolo treba obrátiť a poznal františkánov, ktorí by sa na to podujali, lebo mali odvahu. Na konci stredoveku kraľovali európskym bojiskám španielske armády rozžeravené až križiackym nadšením, ale po bitke mali zvyk si kľaknúť a spraviť toque de oracion. Modliť sa za odpustenie hriechov a spásu všetkých padlých.
