Vojaci do raja: dva príklady z dejín Byzancie

Pre lepší obraz ponúkam celú pasáž citovanú podľa článku v Orthodox Times: „Cirkev si však zároveň uvedomuje, že ak niekto, hnaný zmyslom pre povinnosť a potrebou splniť prísahu (...), ide robiť to, na čo je povolaný, a ak niekto pri plnení tejto povinnosti zomrie, potom nepochybne učinil niečoho, čo sa rovná obeti. Obetoval sa pre iných. A preto veríme, že táto obeta zmyje všetky hriechy, ktorých sa takýto človek dopustil.“

Takto nepriamo prirovnal Kirill padlých vojakov k mučeníkom, lebo len mučenícka smrť za Ježiša Krista zmýva všetky hriechy a zabezpečuje priamu cestu do neba. V dejinách Východorímskej (Byzantskej) ríše sa párkrát objavil podobný koncept a na nasledujúcich riadkoch si priblížime udalosti a osobnosti, ktoré ho propagovali.

Na počiatku bol Herakleios a dvojročná výprava do Perzie

Koncept odpustenia hriechov a mučeníctva sa dá hodnoverne dokázať počas rímsko-perzskej vojny v rokoch 603 až 629, najmä v jej poslednej fáze. Sasánovská Perzia obsadila rímske provincie v Mezopotámii, Sýrii, Palestíne, Egypta a prenikala až do Malej Ázie a ku Konštantínopolu. Pokusy o uzavretie mieru zlyhali, lebo Peržania mali momentum a nechceli prestať s útokmi. Zotrvávať v obrane Malej Ázie bolo pomalým čakaním na smrť ríše. Cisár Herakleios sa rozhodol pre obranu útokom a zahral vabank, ktorý pravdepodobne vo vojenskej histórii nemá obdobu.