Čo sa stalo s Kristovým krížom po zničení Jeruzalema

„V tomto roku, približne v mesiaci jún, sme utrpeli nešťastie, ktoré si zasluhuje neustále nariekanie, lebo spolu s mnohými mestami na Východe bol Peržanmi dobytý aj Jeruzalem a v ňom pobité tisíce kňazov, mníchov a panenských mníšok. Pánov hrob bol spálený, široko-ďaleko preslávené chrámy Boha a všetky vzácne veci boli zničené. Uctievané drevo kríža spolu so svätými nádobami, ktorých bolo nespočítateľne, boli zobraté Peržanmi a patriarcha Zachariáš sa tiež stal väzňom. Netrvalo dlho, kým sa tak stalo, ani nie celý mesiac, ale len pár dní.“

Takto kvetnato a emotívne sa rozpísal anonymný autor Veľkonočnej kroniky (Chronicon Paschale, cca 630) o roku 614, keď sasánovskí Peržania dobyli, vyvraždili a vyplienili Jeruzalem. A do zajatia odviedli množstvo jeho obyvateľov. Zvyčajne suchopárny kronikár z prostredia konštantínopolského patriarchátu, ktorý mal rád presné datovanie a jednoduché informácie v štýle kto, kde, čo a len z času na čas prepísal nejaký oficiálny dokument, zrazu opustil svoju zdržanlivosť a lakonickosť, a zaznamenal v skratke zvesti, ktoré sa doniesli z Palestíny do Konštantínopola približne mesiac po udalostiach. Treba podotknúť, že udalosti šokovali celý rímsky a v širšom meradle aj stredomorský svet na začiatku 7. storočia. Ozvenu nájdeme nielen v gréckych (t. j. východorímskych), ale tiež v latinských (západných), kaukazských, sýrskych, egyptských, nestoriánskych (zo samotnej Perzie), arabských prameňoch, dokonca aj v samotnom Koráne.

Ponížená veľmoc sa hlási o slovo

Sasánovská Perzia a Rímska (Východorímska) ríša zväčša v pohraničí viedli pozičné vojny na vylepšenie svojej pozície. Občas jedni aj druhí spravili hĺbkový vpád na získanie koristi alebo sa Rimania pokúsili viackrát eliminovať nebezpečných Peržanov útokom na ich hlavné mesto Ktesifon. Vždy sa však vrátili k svojim pozičným vojnám a získaniu finančných výhod.

V Perzii však mali od samotného začiatku dynastie Sasánovcov (1. pol. 3. stor.) revizionistické plány, lebo sa považovali za potomkov starovekej achajmenovskej dynastie, ktorú zničil Alexander Macedónsky a Rimanov považovali za jeho potomkov. Sasánovci si teda robili nárok na všetky územia, ktoré kedysi ovládala Xerxova Perzia, t. j. celý Blízky východ, Egypt a veľkú časť Grécka. Rimanov mal stihnúť prísny trest a ich ríša mala byť vytlačená z východného Stredomoria do Európy.

Nič nové, čo by sa predtým aj potom neopakovalo toľkokrát. Na scéne bola ponížená veľmoc, ktorá nevedela spracovať svoju domnelú minulosť a snívala velikášsky achajmenovský sen o zvrátení dávnej krivdy a navrátení území. Nezmieriteľný konflikt Západ – Východ, ktorý mohla vyriešiť len totálna alebo aspoň veľká porážka jednej mocnosti.

Ideálna príležitosť sa naskytla začiatkom roku 603, keď sa perzský šáh Husrav II. (591 – 628) vyhlásil za pomstiteľa zosadeného a popraveného cisára Maurikia (582 – 602), ktorému vďačil za svoj trón. Maurikios porazil perzských vzbúrencov v rokoch 590 – 591, dosadil legitímneho šáha a nechal si odstúpiť veľké perzské územia za pomoc.

Husrava asi videli v Perzii ako rímsku bábku a slabocha. Tak mu vzbura vojska a najmä poprava rímskeho cisára prišla vhod. Začal vojnu, ale v prvých rokoch išlo viac menej o pozičné boje v Mezopotámii a v Arménii s limitovanými perzskými úspechmi (napríklad dobytie významnej pevnosti Dary). Úspešný prelom z pohraničných provincií sa podaril až v rokoch 609 – 611, keď vo Východorímskej ríši zúrila občianska vojna medzi uzurpátorským cisárom Fokom (602 – 610) a severoafrickými Herakleiovcami, ktorí nakoniec dosadili na trón Herakleia mladšieho (610 – 641).

Opäť sa raz Rimania bili medzi sebou a nevenovali pozornosť vonkajším nepriateľom. Perzské vojská prenikli až k Stredozemnému moru a obsadili Sýriu. Na severe ovládli celú Arméniu a testovali útoky do Malej Ázie. Husrav začal napĺňať achajmenovský sen ako prvý perzský šáh v dejinách. Koncom roku 613 Peržania urobili výpravu na juh do rímskych provincií Sýria a Palestína. A po malých bojoch ovládli takmer celú Levantu a aj Jeruzalem. Ten sa najprv vzdal a prijal perzskú posádku a úradníkov, ktorí dozerali na mesto. Pri celom ťažení Peržanom pomáhali entuziastickí Židia, ktorí očakávali obnovenie svojho chrámu, kráľovstva, príchod Mesiáša a videli paralely medzi starozákonnými a svojimi časmi.

Od pogromu k dobytiu Svätého mesta

Informácie o udalostiach sa zachovali v kázni mnícha Strategia z kláštora Mar Saba (rok 615) a v anonymnej kronike, ktorú napísal niekto na dvore arménskeho katholika a zaštítil sa menom katholika Sebea (60. roky 7. stor.). V jeho kronike je zachovaný asi oficiálny perzský dokument, ktorý Peržania posielali po dobytých územiach, aby upokojili nálady medzi obyvateľstvom a trochu sa opeknili. Rôzne útržkovité informácie a glosy sa nachádzajú v asi troch tuctoch ďalších prameňov rôzneho typu a geografického pôvodu. Nasledujúca rekonštrukcia udalostí sa väčšinou opiera o Strategiovu kázeň a Sebeovu kroniku.

Na jar 614 radikáli v Jeruzaleme pobili perzskú posádku a úradníkov. Potom sa zamerali na miestnych Židov a rozpútali pogrom. Židia si zachraňovali život skokom z hradieb a zamierili do Cezarey Prímorskej, kde sídlil hlavný perzský správca a ostrieľaný vojenský veliteľ Šahrvaraz. Ten sa vybral na trestnú výpravu proti mestu, ktoré čakal boj proti najlepšiemu perzskému veliteľovi a najlepšej perzskej armáde. Čo však v Jeruzaleme chýbalo, bola riadna vojenská posádka so skúsenosťami. Situácia vyzerala biedne a ľuďom, ktorí mali trochu rozumu, to aj bolo jasné. Peržania nenechali na pochybách nikoho, čo sa malo udiať v Jeruzaleme. Plienili a asi aj zabíjali už cestou, takže do Jeruzalema utekalo množstvo ľudí, ktorí si mysleli, že v Ježišovom meste budú v bezpečí.

Kto boli radikáli zodpovední za vzburu? Jeden prameň hádže vinu na miestnych horkokrvných mladíkov, podľa iného zdroja za vzburou stáli príslušníci démov, čo boli akési kluby podporujúce pretekárov v konštantínopolskom hipodróme a mali svoje pobočky vo veľkých mestách v ríši. Mohli by sme ich prirovnať k dnešným chuligánom a niektoré „kluby“ mali zorganizované aj polovojenské milície. Už mali za sebou históriu výtržností, násilia a účasti na občianskych vojnách a vzburách. Takže hovoriť o horkokrvných mladíkoch a démoch sa navzájom nevylučuje.

Koncom apríla 614 začalo obliehanie preplneného mesta a jeruzalemský patriarcha Zachariáš sa pokúšal vyjednávať s Peržanmi o amnestii pre obyvateľov. Tí aj boli ochotní ušetriť obyvateľov, ak by sa vzdali vzbúrenci zodpovední za masaker Peržanov a Židov. Lenže v meste prevládla bojová nálada a patriarchu ohrozili na živote jeho vlastné ovečky. Muži sa hrnuli na hradby, aby ukázali bezbožným Peržanom, že na kresťanské sväté mesto nemali, lebo za nich bojovali aj anjeli. A dobre sa držali tí neskúsení bojovníci. Peržania vyvraždili a vyplienili husto zaľudnené predmestia Jeruzalema, ale hradby nedokázali prekonať celé tri týždne. Nakoniec však slávili úspech perzské vojenské skúsenosti. Ich obľúbenou taktikou bolo podkopanie hradieb a násilný prechod do mesta cez prielom. Na najľahšie prístupnom mieste pri Damaskej bráne, kde sa od severu breh zvažuje k Jeruzalemu a mesto nestojí na príkrom skalnom svahu, Peržania podkopali hradby len kúsok od brány. Cez prielom vtrhli do mesta a podľa pohrebného súpisu obetí sa tam našlo do 2 000 tiel kresťanov, ktorí sa pokúsili zastaviť perzský vpád.

Nasledovala pomsta dobyvateľa

Vojaci mali voľnú ruku po tri dni a mohli plieniť, vraždiť a znásilňovať. Pri tom plienení došli do Chrámu Božieho hrobu, kde im po mučení a popravovaní kňazov patriarcha ukázal miesto, kde schovali najcennejšiu relikviu – Kristov kríž. Zakopali ho v záhrade a zasadili nad ním zeleninu. Peržania si prišli na svoje, zlato a striebro mohli doslova počítať na tony. Až potom sa vyhlásila všeobecná amnestia a po meste chodili poslovia, ktorí hovorili, že ľudia mohli opustiť svoje úkryty.

Kto vtedy uveril Peržanom sa tragicky prepočítal. Ľudí zhromaždili, vypočúvali, aby zrejme našli pôvodcov vzbury a zároveň zistili, kto čo robil. Cenných zajatcov, ktorí mali isté vedomosti a zručnosti, určili na deportáciu do Perzie a išiel s nimi aj patriarcha Zachariáš, ktorého pravdepodobne ušetrili pre prezieravý postoj na začiatku obliehania. Krutosti však neskončili a niektorí zajatci boli aj pri deportácii mučení a popravení.

Horšie to však bolo v Jeruzaleme, kde takzvaných bezcenných zajatcov zhromaždili v prázdnej vodnej nádrži Mamilla na západnom predmestí Jeruzalema, kde niekoľko dní zomierali na zranenia, od hladu, smädu alebo sa zadusili pre preplnenú nádrž. Zvyšných pozabíjali židovskí radikáli, aby sa pomstili za pogrom. Podľa niektorých verzií kázne, ktorú predniesol mních Strategios na výročie dobytia Jeruzalema 20. mája 615, v nádrži a v jej okolí našli takmer 25 000 tiel. Je to možné, lebo jej rozmery umožňovali zhromaždenie takého množstva ľudí a na veľké množstvo utečencov v meste poukazuje aj fakt, že nádrž bola prázdna. Zhromažďovala sa v nej voda, ktorá sa počas roka prepúšťala do ďalších nádrží v meste, keď sa tie vyprázdnili. Ľudia doslova vypili vodu, ktorá mala vystačiť na väčšinu roka už v máji. V Jeruzaleme bol počas obliehania dvojnásobok, možno aj viac, jeho obyvateľov, ktorých bolo 50-60 000. Počty mŕtvych sa pohybujú od niečo viac ako 30 000 po približne 65 000 v súdobých prameňoch. Neskorší kronikári zdvihli počet na 90 000 a aby obetí nebolo málo, ešte neskôr ich bolo 120 000. Ľudia vždy radi preháňali. Počty okolo 60 000 obetí sú však možné pre veľkosť vtedajšej populácie, zaľudnenie jeruzalemského okolia a takmer 4 týždne trvajúcim bojom. Do zajatia odviedli medzi 17-35 000 ľudí v závislosti na verzii prameňa.

Keď Peržania odchádzali, mali zapáliť mesto, čo už ale môže byť autorská licencia evokujúca Tróju, Rím, predchádzajúce dobytia Jeruzalema alebo iné slávne mestá. Minimálne časť mesta a pútnických kostolov ale zhorela, alebo boli zbúrané. Pomsta bola dokonalá a poníženie Ríma už ani nemohlo byť väčšie.

Ba vlastne mohlo.

Židia obnovujú svoj kult

Peržania za lojalitu a pomoc dali mesto do správy Židom. Koniec koncov domácim kresťanom ho dať nechceli pre ich vzburu a vojaci so zajatcami išli do Perzie, takže Peržanov v Palestíne bolo asi málo. Židia boli logická voľba. Zároveň im dovolili obnoviť svoj kult na Chrámovej hore a tým ešte viac ponížili Rímsku ríšu.

Kresťania verili, že Chrámová hora mala zostať rumoviskom podľa Ježišovej predpovede o tom, že tam nezostane kameň na kameni. Židia ju vyčistili a postavili oltáre, ako naznačujú dobové synagogálne básne, takzvané piyyutim. Mesto však nezískalo čisto židovský charakter a Peržania asi vydali garancie nedotknuteľnosti kresťanov a ich majetkov, lebo kresťania začali hneď s obnovou svojho života a kostolov. Židia sa k stavbe chrámu ani nestihli dostať, keďže synagogálna poézia zaznamenala, že zradní Peržania nechali popraviť nového kňaza a proroka a zbúrali oltáre. Stalo sa tak niekedy v rokoch 617 – 618.

Potom sa kresťanom vrátila správa mesta.

Ján Almužník v prvej línii

Za zničením oltára, popravou náboženského predstaviteľa a vyhnaním Židov z Jeruzalema stála šedá eminencia na Husravovom dvore. Jeho „ministrom financií“ bol nestoriánsky kresťan Jazdín, možno bola za tým ešte ďalšia šedá eminencia. Jednou z manželiek, vplyvnou a obľúbenou, bola kresťanka Širin a v jej paláci nakoniec skončila aj relikvia Ježišovho kríža. Aj Jazdín dostal svoj kúsok kríža. Jazdín začal organizovať finančnú pomoc pre kresťanov a na obnovu kostolov. Úplne prvým a najrýchlejšie reagujúcim bol ortodoxný alexandrijský patriarcha Ján Almužník (jeho relikvie sú v Dóme sv. Martina v Bratislave), ktorý hneď ako sa k nemu dostali zvesti do Alexandrie, poslal oblečenie, potraviny a kňazov s peniazmi do Jeruzalema a začal vykupovať zajatcov.

Neskôr poslal aj chýbajúcich architektov a stavbárov na opravy domov a kostolov. Arménski kresťania tiež prispeli svojou veľkou mierou a financie do Jeruzalema plynuli zo všetkých bývalých rímskych provincií, ktoré ovládali Peržania. Pôsobí to až paradoxne, že dovtedy vášnivo diskutujúci a do vyhnanstva sa posielajúci kresťania ortodoxného, sýrskeho, arménskeho a nestoriánskeho rítu zrazu našli spoločný cieľ a písali si ďakovné listy, v ktorých nebola ani štipka vieroučnej polemiky. Keď zástupca exilovaného patriarchu opát Modestos v polovici 20. rokov 7. storočia písal arménskemu katholikovi Komitovi, tak vyrátal už množstvo opravených kostolov, spomenul pokojný a ničím nerušený život miestnej kresťanskej komunity a vracajúcich sa pútnikov, po ktorých poslal aj svoj list do Arménie a poprosil o ďalšiu pomoc.

Dlhý život perzského dobytia Svätého mesta

Jeruzalem bol svätým mestom par excellence, kde došlo ku kontaktu medzi božským a ľudským svetom a vytvorila sa pomyselná os medzi Zemou a nebom cez Golgotu. Počiatky siahajú až k cisárovi Konštantínovi a jeho matke Helene, ktorá podľa legiend našla Ježišov kríž.

Práve Helena s cisárom nechala postaviť prvé kostoly a založili duchovné a ochranné centrum Rímskej ríše. Kríž sa stal symbolom vojenského víťazstva ríše a jej ochranným znamením. O niečo neskôr pod ním pochodovali rímske vojská a cisári ho vztyčovali na stĺpoch, v palácoch, nechávali sa s ním zobrazovať. Kresťanský Jeruzalem získal pozornosť elít, ktoré ho vystavali do reprezentatívneho mesta a skrášlili množstvom zlata, striebra, mramorov, drahých látok a mozaík. Prichádzali davy pútnikov a ľudia sa sem sťahovali za prosperitou. Vytvorili skutočne kozmopolitné mesto, v ktorom sa miešali latinsky a grécky hovoriaci Rimania, s Arménmi, Gruzíncami, Arabmi, Sýrčanmi a Židmi. Kde tu sa objavil aj černoch a pramene ho spomínajú ako vďačnú kuriozitu. Mesto získalo centralitu starozákonného Jeruzalema cez celú sériu translácií židovských tradícií, ktoré sa sústredili najmä na komplex Božieho hrobu. Na rozdiel od starého Jeruzalema, čomu pomohol mocenský výtlak neskoroantickej Rímskej ríše a jej PR.

Je zvláštne, že kresťanské pramene takmer opomínajú moslimskú okupáciu Jeruzalema a sústreďujú sa viac menej na potvrdenie privilégií pre kresťanov a vymedzenie priestoru pre moslimov, ale perzskému dobytiu v roku 614 a krátkej pätnásťročnej perzskej okupácii sa vždy venovali oveľa viac a vášnivejšie (aj neskôr v hlbokom stredoveku) ako dlhej moslimskej nadvláde. Stále prepisovali pramene o dobytí Jeruzalema, ktoré sa tešili obľube po celom Východe a verzie dobytia kolovali aj Západom.

Ten nepomer v písomných textoch bije do očí. Kľúč k pochopeniu sa možno ukrýva v spôsobe dobytia mesta. Kým Peržania vyvraždili Jeruzalemčanov, zničili kostoly a zobrali relikviu Ježišovho kríža do zajatia, tak moslimovia získali Jeruzalem kapituláciou pri stretnutí patriarchu Sofronia a kalifa Umara a ponechali mesto aj jeho obyvateľov na pokoji po takmer celé 7. storočie. Len kde tu dáky mučeník a lúpež zlatej strechy chrámu Božieho hrobu. Aj potom ich akcie boli iba zlomkom toho, čo spravili Peržania.

Navyše, Peržania veľmi názorne ukázali limity oficiálnej rímskej ideológie o kríži prinášajúcom víťazstvá a neprekonateľnej pevnosti kresťanskej ríše, ktorú takmer zničili. O desať rokov po dobytí Jeruzalema už stál Rím nad priepasťou. Bol to šok. Hoci bol Jeruzalem len jednou krátkou epizódou dlhej vojny, tak ju zadefinoval do podoby svätej vojny, dobytie a znesvätenie sa stali jej symbolom a dôvodom na krutú vendetu odštartovanú v roku 624. S vypätím posledných síl a zdrojov Rimania prichystali pomstu, pri ktorej horeli perzské chrámy, paláce a centrum Perzie sa menilo na spálenú zem.

Vendeta nakoniec vymazala achajmenovský sen, Perziu poslala do kolien a prichystala ju na podnose pre moslimov. Nakoniec po peripetiách kríž zafungoval a zvíťazil. Kdesi v podvedomí impéria však zostal šok z nemysliteľného a snaha ho vysvetliť, ale to už začína ďalší príbeh v dejinách.