Asi hlavný problém spočíva v skutočnosti, že vôbec neporovnáva ženy, ktoré potrat podstúpili, s tými, ktoré naň nešli. Kontrolné skupiny sú zvolené veľmi netradične. Štúdia totiž porovnávala ženy, ktoré na potrat išli a podstúpili ho, so ženami, ktoré na potrat šli, ale lekári ich odmietli, pretože prekročili časový limit, v ktorom mohli interrupciu podstúpiť (odtiaľ aj slovo turnaway, čo možno z angličtiny preložiť aj ako zamietnutie).

Množstvo doterajších štúdií porovnávalo výsledky žien po potrate s tými, ktoré na potrat nešli, a výsledky boli zjavne v prospech žien, ktoré sa rozhodli si dieťa nechať. Aj preto je správne tvrdiť, že ak žena ide na potrat, má zvýšené riziko psychických porúch, najmä úzkostných stavov, depresie, problémov vo vzťahoch, samovražedných sklonov, užívania drog, straty sebaúcty, nočnej mory či posttraumatickej stresovej poruchy.

V realite teda táto štúdia porovnávala len skupiny žien, ktoré na potrat skutočne šli – dostavili sa do potratovej kliniky a žiadali zabiť svoje nenarodené dieťa. Všetky matky v kategórii „turnaway“ boli odmietnuté preto, že žiadali o potrat v čase, keď im už nemohol byť vykonaný. Spravidla šlo o žiadateľky v treťom trimestri tehotenstva, keď už potrat v danej klinike nemohli vykonať. Nič proti takémuto porovnaniu. Otázka, ako sa darí ženám, ktoré sa rozhodli pre potrat až v čase, keď už potrat nie je legálny, je celkom zaujímavá otázka pre štúdium. Ale vyvodzovať z tohto porovnania záver, že ženy po potrate netrpia, je nenáležité.

Skúsme si predstaviť – aké sú to asi ženy, ktoré potrat neriešia v čase, keď je legálny, a rozhodnú sa naň ísť až vo vysokom štádiu tehotenstva, keď už legálny nie je? Jedno je isté, nebudú to ženy s bežnými problémami. (Ani matky, ktoré žiadali o potrat zo zdravotných dôvodov, do výskumu nezapojili, šlo teda čisto o potraty na žiadosť). V tomto štádiu tehotenstva je bežné, ak matky nakupujú pre svoje dieťa výbavičku, a nie žiadajú o potrat.

Štúdia veľa o pozadí týchto zúfalých žien nehovorí, ale aj tak je namieste sa pýtať – aká vec sa musela stať, že sa matka rozhodne zabiť svoje dieťa po zákonnom limite, v USA spravidla po šiestich mesiacoch tehotenstva? Čo sa v ich živote udialo také zásadné? Nech už je to čokoľvek, existuje vysoká pravdepodobnosť, že veľká časť takýchto matiek trpí vážnym problémom. Ale ak sa žena nachádza v problémoch, jej výsledky v dotazníku jednoducho nemôžu byť dobré.

Navyše, ako vyplýva zo štúdie, časť žien na potrat tak či tak šla do iného štátu alebo potratila (asi štvrtina z nich), takže určitý stres z odmietnutia potratu a snaha nájsť na poslednú chvíľu náhradné riešenie mohli prispieť k nepohode pri vypĺňaní dotazníka týždeň po ich odmietnutí. Skrátka, z porovnania s takouto skupinou žien vyvodzovať záver, že potrat nespôsobuje problémy, je naozaj absurdné.

Existujú aj metodologické problémy

Zdá sa, že štúdia má aj množstvo metodologických problémov, na ktoré upozornili David C. Reardon a Priscilla K. Colemanová. Obaja sú výskumníci s vlastným rozsiahlym výskumom, ktorí upozorňujú na negatívne dopady týchto likvidačných zákrokov na matky, vrátane psychických problémov.

Metodologickým nedostatkom štúdie je napríklad to, že štúdia nevychádza z reprezentatívnej vzorky. Výber respondentiek realizovalo tridsať potratových kliník, pričom nie sú známe žiadne objektívne kritériá pre ich výber. To je nevyhnutne spojené s rizikom zaujatosti pri výbere.

Potratové kliniky oslovili s ponukou zúčastniť sa na výskume celkovo 3 045 žien. Napriek finančnej odmene 50 dolárov za každý telefonický pohovor (celkovo malo ísť o 11 pohovorov) súhlasilo so zapojením sa do výskumu len 1 132 žien, teda 37 percent. Z tejto skupiny súhlasiacich matiek sa 15,5 percenta nezúčastnilo ani len na prvom pohovore naplánovanom týždeň po zákroku a pri každom ďalšom pohovore odpadli ďalšie respondentky.

V súčte sa na celom výskume (dopytovanie sa počas piatich rokov) zúčastnilo len 17 percent oslovených žien. Takáto vysoká miera samoselekcie je vážnym nedostatkom štúdie, pretože týmto spôsobom sa reprezentatívne výsledky získať nedajú. Je totiž preukázané, že z výskumu odpadajú vo zvýšenej miere práve účastníčky, ktoré pociťujú psychickú nepohodu, pretože sa nechcú vŕtať v traumatizujúcej skúsenosti. Ani tých 50 dolárov za telefonát im za to nestojí.

Reardon upozorňuje, že pri mnohých iných výskumoch sa zapojilo až 88 percent oslovených (tu, tu, tu, tu), prípadne aj viac (tu, tu), a teda vzorka bola omnoho reprezentatívnejšia. Pri takýchto štúdiách vyšli výsledky v neprospech potratu. V porovnaní s Turnaway Study bola však medializácia týchto štúdií neporovnateľne menšia.

Zvláštne vyvodzovanie záverov

Problematická je aj interpretácia výsledkov. Štúdia zistila, že psychické výsledky odmietnutých žien v porovnaní s tými, ktoré podstúpili potrat na konci zákonnej lehoty, boli horšie. Týkalo sa to najmä úzkosti a sebaúcty, pri depresii však boli rozdiely zanedbateľné. Lenže s odstupom času sa rozdiely úplne zotreli, takže ženy po potrate a tie, ktoré boli odmietnuté, mali prakticky rovnaké výsledky. V prípade samovražedných sklonov boli dokonca výsledky mierne v prospech žien, ktorým bol potrat odmietnutý.

Ako závery výskumu zovšeobecnili jeho autori a prezentovali médiá? Tak, že odmietnutie potratu má za následok horšie výsledky. Po prvom týždni to pri niektorých ukazovateľoch psychického zdravia platí, ale neskôr už ani to nie. Novinári aj autori štúdie mohli rovnako dobre povedať, že odmietnutie potratu nemá žiadne dlhodobé dopady na psychické zdravie žien. Pri zovšeobecnení záverov však siahli po tých čiastkových a prchavých výsledkoch, ktoré viac vyhovovali ich predstave boja za „lepší reprodukčný blahobyt“.

Titulky novín zaplnili zistenia štúdie, že po piatich rokoch až 99 percent žien, ktoré podstúpili potrat, toto rozhodnutie neľutuje. O tom, že zo štúdie zrejme vypadli mnohé ženy, ktoré by to mohli vnímať inak, sme už hovorili. No zaujímavé je aj zistenie, na ktoré upozornil Reardon, že ľudia majú tendenciu spätne prijať, čo sa už stalo a nemôžu to vrátiť späť. Preto je dôležité klásť aj iné a nadväzujúce otázky, aby sa presnejšie zistil postoj k skúmanej téme. Jedna švédska štúdia na 847 ženách napríklad zistila, že rok po potrate bolo 80 percent žien spokojných so svojím rozhodnutím podstúpiť potrat, ale súčasne 76 percent uviedlo, že by už nikdy na potrat nešli.

Čo však už autori štúdie ani médiá nezdôrazňujú, je fakt, že až 96 percent žien, ktorým bol potrat odmietnutý, si po piatich rokoch už potrat neželajú. Údaj skrytý v texte štúdie, ktorý sa nedostal do záverov ani titulkov novín, hovorí nasledovné: "Týždeň po odmietnutí potratu 65 percent účastníčok uviedlo, že si stále želajú, aby mohli ísť na potrat; po pôrode len 12 percent žien uviedlo, že si stále želajú, aby mohli ísť na potrat. V čase prvých narodenín dieťaťa si 7 percent stále želalo, aby mohli ísť na potrat. Do piatich rokoch toto číslo kleslo na 4 percentá."

Aj tu sa zrejme prejavuje efekt, že s odstupom času sa človek stotožní so svojím osudom (hoci v tomto prípade nešlo o jeho slobodné rozhodnutie). Zvlášť prítomnosť dieťaťa môže mať na matku uzdravujúci účinok.

Štúdiu treba brať s veľkou rezervou. Ale ak by sme mohli z tejto kontroverznej práce spraviť aj jeden pro-life záver, možno by mohol znieť, že zákaz potratov môže byť z dlhodobého hľadiska pre matky veľkým obohatením.