Aj Američania uvažovali o použití jadrových zbraní. Čo ich napokon odradilo?

Putinove hrozby použitia jadrových zbraní podľa niektorých komentárov prelomili jadrové tabu, ktoré vo svete existovalo šesť desaťročí od Karibskej krízy. Ono tabu však nikdy nebolo absolútne a o použití jadrových zbraní sa v Spojených štátoch uvažovalo už v 60. rokoch. Napriek tomu bolo tabu dosť silné na to, aby na ich použitie nikdy nedošlo.

Podnetom na rôzne úvahy o použití jadrových zbraní bolo vojenské trápenie Američanov vo Vietname. Severovietnamskí komunisti s podporou Číny a Sovietskeho zväzu boli napriek značnej ekonomickej i technologickej prevahe Spojených štátov pomerne úspešní. Stupňovanie konfliktu konvenčnými prostriedkami bolo pre Američanov nákladné, najmä s ohľadom na množstvo zabitých a zranených amerických vojakov.

Na použitie jadrových zbraní vo Vietname napokon nedošlo. Kombinácia faktorov, ktoré tomu zabránili, môže vyvolávať určitý optimizmus aj v súčasnej dobe.

Jadrové úvahy Kennedyho nástupcov

Podstatná časť vojny vo Vietname prebehla z amerického pohľadu pod vedením dvoch prezidentov. Prvým bol Lyndon Johnson, Kennedyho pokračovateľ, druhým Richard Nixon, známy protikomunistický jastrab. Úvahy o možnosti použiť jadrové zbrane existovali za vlády oboch prezidentov, objavovali sa však na rôznych úrovniach.

Minimálne vo vojenských kruhoch boli jadrové zbrane považované za legitímne prostriedky, ktoré je možné použiť v prípade potreby. V istom zmysle boli tieto úvahy pochopiteľné. Konvenčné zbrane mali obrovskú ničivú silu, ktorá často prekonávala účinky obmedzeného jadrového útoku. Z tohto pohľadu neboli konvenčné zbrane morálne o nič lepšie než jadrové. Navyše, z vojenského hľadiska bolo ťažké akceptovať porážku v situácii, keď neboli využité všetky dostupné prostriedky.

Použitie jadrových zbraní bolo v druhej polovici 60. rokov zvažované vo viacerých súvislostiach. Ich spoločným menovateľom môže byť to, že jadrové zbrane mali zabrániť porážke Američanov. Vážne úvahy o nasadení taktických jadrových zbraní vyvolalo napríklad obkľúčenie americkej námornej pechoty na základni Khe Sanh na začiatku roku 1968, ktoré hrozilo porážkou, akú Francúzi zažili 14 rokov predtým v Dien Bien Phu.

Opakovaným argumentom pre nasadenie jadrových zbraní malo byť aj zabránenie tomu, aby sa do vietnamského konfliktu zapojila Čína. Porážka v Kórei, kde Američania odmietli jadrové zbrane použiť, bola silným mementom. Na druhej strane, jadrový útok by veľmi pravdepodobne zvýšil zapojenie komunistického bloku do vojny – pričom cieľom Američanov bolo udržať konflikt čo najviac obmedzený.

Počas Johnsonovej vlády bolo prekážkou nasadenia jadrových zbraní predovšetkým politické vedenie. Prezident Johnson a vrcholní predstavitelia jeho administratívy, veteráni Karibskej krízy, mali voči jadrovým zbraniam rešpekt. Zdá sa, že odmietali nielen ich použitie, ale aj úvahy, ktoré sa na túto tému viedli na nižších úrovniach vlády a v armáde.

Proti použitiu jadrových zbraní pritom existovali dobré politické argumenty. Jedným z nich bolo, že útočné použitie týchto zbraní by legitimizovalo ich použitie druhou stranou. Zároveň by Spojené štáty utrpeli u svojich spojencov a negatívnu reakciu by použitie jadrových zbraní zrejme vyvolalo aj v nezúčastnených krajinách. Objavil sa aj z dnešného pohľadu zaujímavý argument z pohľadu rasy – Američania by mohli čeliť obvineniu, že jadrové zbrane používajú len proti Aziatom.

Prehliadnuť nemožno ani rolu verejnej mienky. Na začiatku vojny bola podpora použitia jadrových zbraní veľmi malá, na úrovni 15 percent, no s postupujúcim konfliktom a pribúdajúcimi americkými obeťami stúpla až na 42 percent. Nikdy však nedosiahla väčšinu v spoločnosti. Aj v tejto oblasti sa prejavila rastúca protivojnová nálada americkej spoločnosti ku koncu 60. rokov. V roku 1968 podpora verejnosti pre jadrový útok klesla na 25 percent.

Jadrové tabu nepochybne pôsobilo. Nemožno povedať, že by predstavitelia Spojených štátov jadrové zbrane úplne odmietali. Pokiaľ však bolo možné dosiahnuť požadované ciele väčším zapojením konvenčných síl, nasadenie jadrových zbraní bolo vylúčené.

Veľká kopija šialeného Nixona

Richard Nixon ešte v predvolebnej kampani výzvy na použitie jadrových zbraní odsudzoval. Zdá sa však, že sám nemal podstatné zábrany použiť ich v prípade potreby a s touto možnosťou v prípade zvolenia počítal. Jeho argumentom pred voľbami bolo, že zatiaľ to nie je potrebné. Od roku 1969 však už ako prezident uvažoval inak.

V rozhovore z roku 1985, teda dlho po odchode z Bieleho domu, Nixon priznal, že použitie jadrových zbraní počas svojej vlády zvažoval až štyrikrát. Jedným z prípadov bolo práve ukončenie vojny vo Vietname. Podľa jeho slov jadrový útok odmietol z rovnakého dôvodu, pre ktorý odmietol bombardovanie vodných kanálov a priehrad – veľký počet mŕtvych bez dosiahnutia vojenských cieľov.

V prípade Nixona a jeho administratívy zrejme oveľa výraznejšie pôsobili vonkajšie faktory, ktoré bránili nasadeniu jadrových zbraní, než vnútorný odpor. Vonkajšími faktormi boli predovšetkým verejná mienka a obavy z reakcie iných štátov. Napriek tomu Nixon hneď v prvom roku jadrovými zbraňami trochu zarinčal.

Nixonova taktika vychádzala z jeho „teórie šialenca“. Snažil sa prezentovať ako nevypočítateľný, ťažko kontrolovateľný antikomunistický fanatik. Sovietsky blok malo toto jeho „šialenstvo“ odradiť od provokácií, ktoré by mohli vyvolať nečakanú reakciu. Hoci už Machiavelli napísal, že niekedy je veľmi rozumné predstierať šialenstvo, Nixon k tejto teórii zrejme prišiel vlastnou cestou.

V snahe prinútiť severný Vietnam a komunistický blok rokovať o mieri, Nixon zvolil na jeseň 1969 eskaláciu konfliktu. Tajne vyhlásil poplach jadrových síl po celom svete a v rámci operácie Veľká kopija (Giant Lance) vyslal strategické bombardéry až na hranice sovietskeho vzdušného priestoru. Druhou časťou eskalácie malo byť intenzívne bombardovanie cieľov v severnom Vietname, prípadne aj s použitím taktických jadrových zbraní (operácia Duck Hook), no to sa napokon neuskutočnilo.

Operácia Veľká kopija trvala len tri týždne a nepriniesla žiadne zmeny vo Vietname ani v celkových vzťahoch medzi Západom a Sovietskym zväzom. Hoci aktivizácia jadrových síl prebehla voči verejnosti tajne, zámerne bola uskutočnená tak, aby o nej vedeli sovietski spravodajcovia. Sovietsky zväz však nijako nereagoval. Jednou z možných interpretácií je, že Brežnev Nixonove kroky nepochopil – a hra na šialenca preto žiadne výsledky nepriniesla.

Zdá sa, že Nixon možnosť použitia jadrových zbraní vo Vietname nevylučoval do konca vojny. Zmienky o ňom sa objavujú v jeho komunikácii ešte v roku 1972. Napriek tomu na ich použitie nikdy nedošlo.

Historické paralely majú vždy obmedzenú platnosť. Putin môže, ale nemusí predstierať šialenstvo. Nereagovať na jeho hrozby môže, ale nemusí byť dobrou stratégiou. Na rozdiel od minulosti už nie sú plány na použitie jadrových zbraní diskutované v prísne tajnom režime. To je pochopiteľné, keďže dnes je cieľom týchto diskusií verejnosť v demokratických štátoch, zatiaľ čo Nixon adresoval svoje signály komunistickým diktátorom. V hre je tak zapojených omnoho viac ľudí.

Nemožno však prehliadnuť, že jadrové tabu má svoju silu, aj keď nie je absolútne. Hrozba jadrovými zbraňami či aktivizácia jadrových síl nemusia napokon znamenať, že jadrové zbrane budú použité. A rozhodnutie nie je nikdy v rukách jedného muža.