Minulý týždeň český parlament upravil rozpočet na tento rok, pričom zvýšil plánovaný schodok na 375 miliárd českých korún. Výdavky tak prekročia príjmy skoro o štvrtinu. Schválený deficit je len o málo nižší než v pandemických rokoch 2020 a 2021 a zhruba dvojnásobný oproti roku 2009, keď vrcholila najväčšia hospodárska kríza tohto storočia. Iróniou je, že skoro identický schodok na konci minulého roku schválila končiaca vláda Andreja Babiša za hlasnej kritiky súčasných vládnych strán. A nielen to.
Súčasná česká koalícia nielenže Babišov rozpočet kritizovala, ale na jar ho upravila tak, že schodok znížila na 280 miliárd korún. Pritom už vtedy prejavila pramálo pravicovosti. Len tretinu zníženia plánovaného deficitu dosiahla znížením výdajov, dve tretiny zvýšením plánovaných príjmov. Dokonca aj vláde naklonení ekonómovia úpravu kritizovali ako málo ambicióznu.
Dnes je zrejmé, že realita bude úplne iná. Hoci oproti pôvodnému plánu rozpočtové príjmy ešte narástli, výrazne rýchlejšie sa zvýšili štátne výdavky. Zvýšenie je predovšetkým v kapitolách ministerstva práce a sociálnych vecí a ministerstva priemyslu a obchodu – teda na dávky občanom a dotácie firmám. Pravicovú politiku sme si v minulosti predstavovali inak.
Mimochodom, česká vláda argumentuje problémami spôsobenými vojnou. Pritom kapitola ministerstva obrany patrí medzi tie, ktorej sa peniaze ubrali, a to najviac zo všetkých. Ďalšie úspory sa našli v poľnohospodárstve a v školstve. Možno českí politici predsa len počítajú s jadrovou apokalypsou – investície do potravinovej bezpečnosti či dokonca do vzdelania sú v takom prípade, samozrejme, zbytočné.
Ako každá vláda, aj tá česká rieši aktuálne najmä infláciu a vysoké ceny energií. A ponúkané riešenia sú podobné tým, aké vidíme naprieč Európou – ešte väčšie rozdávanie peňazí občanom a snaha o cenové regulácie. V určitom čase prebiehali i debaty o možnosti znárodniť ČEZ – dominantnú energetickú firmu, v ktorej štát vlastní 70 percent akcií. Niežeby takéto riešenie bolo dnes v Európe unikátne, rozhodne však nie je tým, čo sme považovali za pravicové.
Ďalším aktuálne schvaľovaným opatrením, ktoré nepôsobí práve pravicovo, je mimoriadna daň zo ziskov energetických spoločností a bánk, takzvaná windfall tax. Neobstojí ani argument, že podobnú daň zaviedla konzervatívna vláda Margaret Thatcherovej, a teda ju možno považovať za pravicovú. V onom prípade išlo o zisky vytvorené štátnymi zásahmi do ekonomiky, nie situáciou na trhu.
Kapitulácia pravice a socializmus na vzostupe
Niekto iste namietne, že žijeme v krízovom období, keď nie je čas na nejaké ideológie, a potrebujeme pragmatické riešenia. Takéto technokratické uvažovanie je však pomýlené. Voľba riešení závisí na našom porozumení problémom, ktoré chceme riešiť, a dôsledkom, ktoré jednotlivé riešenia budú mať.
Ekonomické ideológie sú akousi interpretáciou fungovania spoločnosti a návodom pre výber správnych riešení. Zatiaľ čo ľavicoví ekonómovia a politici zdôrazňovali problémy, ktoré trhová ekonomika a súkromné subjekty nie sú schopné riešiť, tí pravicoví, naopak, verili v samoregulačnú schopnosť ekonomiky a súkromnú iniciatívu. Tí prví presadzovali nutnosť štátnych zásahov, tí druhí, naopak, spoločnosť pred rastúcim štátom bránili.
Ideológie tiež garantovali istú konzistentnosť politík, hoci pri striedaní vlád z rôznych strán politického spektra to nie vždy fungovalo. Systémové riešenia sú vždy lepšie než ad hoc politiky, pri ktorých je ťažké odhadnúť všetky nezamýšľané dôsledky. Bez jasnej navigácie politici točia kormidlom raz napravo, potom naľavo. Výsledkom je nielen pomalšia plavba vpred, ale aj znechutenie väčšiny pasažierov nad tým, že loď sa zbytočne kolíše.
Napokon to, čo dnes víťazí, nie sú ani tak technokratické riešenia ako skôr populizmus. Väčšie štátne výdavky nie sú riešením inflácie, naopak ju priživujú. A predsa, toto je riešenie, ktoré volia vlády naprieč Európou. Je pozoruhodné, ako pravicové vlády v tomto období kapitulujú a sami posilňujú rolu štátu v ekonomike. Pod rúškom rôznych kríz je socializmus opäť na vzostupe. Česko v tomto nie je výnimkou, akokoľvek si najsilnejšia vládna strana už tri desaťročia zakladá na svojej pravicovej nálepke.
