Generál Ticho

Na sklonku 80. rokov spolu chodili do utajovaného kurzu vojenskej rozviedky, ktorého úspešnejší absolventi mali pokračovať v úlohe vojenských špiónov na československých ambasádach ako civilní diplomati. Benešov opis fungovania oného Spravodajského inštitútu sa veľmi podobá opisu z knihy Rozviedky Vladimíra Mohylu, ktorý tento inštitút vychodil o pätnásť rokov skôr.

Ani v Benešovom popise nechýbajú cvičenia, pri ktorých sa študenti školili na „sledovačky, keď nám náprotivok robila ŠtB, budovanie úkrytov, mŕtve schránky na odovzdávanie, zhotovenie fotografií alebo nadväzovanie kontaktov. Museli sme ukázať, že vieme zohnať niekoho na spoluprácu.“ Podľa Beneša dostali frekventanti kurzu falošné mená, falošné občianske preukazy a žili v Prahe vyše týždňa v krycích bytoch.

Beneš spomína na politickú nepríjemnosť, ktorá sa mu v škole stala v septembri 1989. V súkromnom rozhovore s partiou spolužiakov mierne pochválil Niekoľko viet (Havel, Vondra, Križan, Devátý), nasledoval koberček v základnej organizácii KSČ. Predsedom ZO KSČ nebol nikto iný ako Peter Pavel a témou pohovoru bola Benešova ideová kolísavosť. Čo z podania redaktora Práva nie je veľmi jasné, je okolnosť, že Pavel vraj tento kárny pohovor s Benešom viedol.

Povedalo by sa: tvrdenie proti tvrdeniu. V skutočnosti tvrdenie proti mlčaniu. Prezidentský kandidát sa k podstate Benešovej spomienky vôbec nevyjadril, ak opomenieme všeobecnú vetu, že s Benešom nikdy nemal žiadny konflikt. Namiesto seba nechá akoby svedčiť dvoch spolužiakov, ktorí to po novembri na Slovensku a v Česku dotiahli do vedenia vojenského spravodajstva.

Títo VIP svedkovia zrejme žiadnymi svedkami nie sú, pretože o Benešovom prípade sa vôbec nevyjadrujú. Nedávajú ani najavo, že by Beneša poznali, hoci v ročníku podľa Pavlových spomienok nebolo viac ako dvadsať študentov. Ale pripomínajú nám, že Peter Pavel bol už vtedy fajn chlap. Vrcholom alibizmu generálovho volebného štábu je video od Petra Čtvrtníčka. Použil sa humor, herec akejsi „agentúre“ chváli „veľmi pekný motív toho spolužiaka“, len tá historka s Niekoľkými vetami už „príliš šuští papierom“. Aj to je spôsob, ako sa vyhnúť podstate.

Ak je to kampaň vedená akousi agentúrou, kto by na nej mohol mať záujem? Objektívne môže pomôcť záujemcom o Hrad z antibabišovského tábora: Pavlovi Fischerovi, Markovi Hilšerovi, najviac asi Danuši Nerudovej.

Lenže podľa dobrých indícií za zjavením Pavla Beneša nestojí nikto z protikandidátov, možno tu skôr vytušiť subkultúru penzionovaných komunistických vojakov z povolania. Títo ľudia, rovnako ako druhá strana názorového spektra, Petrovi Pavlovi zazlievajú jeho úplný oportunizmus. Bývalých komunistických dôstojníkov irituje ľahkosť, s ktorou generál svoju rodnú stranu označí za zločineckú organizáciu. Irituje ich Pavlov oportunizmus od roku 1989. Druhej strane, vytrvalým antikomunistom, zasa prekáža Pavlov oportunizmus pred rokom 1990. V súvislosti s osobou generála vzniká prechodné spojenectvo.

Možno už prichádza doba, keď osobné hriechy staré 33 a viac rokov strácajú na význame a keď sa medzitým stal oveľa dôležitejším oportunizmus voči dogmám dneška, ako sú európska integrácia nepodliehajúca zmene, klimatická politika či boj proti takzvaným dezinformáciám. V tomto ohľade sú generál, Nerudová, Hilšer, a nakoniec aj ten Fischer zhruba rovnako.

Ale v afére Beneš-Pavel sledujme taktiku, s ktorou generálov tím namiesto normálnej odpovede na normálne otázky nasadzuje celebrity a „autority“, ktoré generálovi dosvedčia niečo, čo ani nemôžu vedieť. Pripomína to pätnásť rokov starú aféru spisovateľa Kunderu, keď sa osobnosti po jej vypuknutí stavali za svetového autora a svedectvo jeho obete, politického väzňa, im bolo ľahostajné. Takto chcú raz z Hradu oslovovať podhradie? Je to arogancia, ktorá ešte nestačila dozrieť, ale niekde sa „zbiera“ a raz sa vypomstí.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.