Toto nie je klimatické peklo, ale niečo celkom iné

COP27 má špeciálnu tému takzvaných klimatických kompenzácií. Tie má platiť vyspelý svet – takže Európska únia aj my – chudobným krajinám, ktoré vraj globálnym otepľovaním spusteným 3. priemyselnou revolúciou neúmerne trpia. Jeden rokovací model predpokladá, že na reparáciách bohatí chudobným (vrátane Číny) vyplatia jeden bilión dolárov do roku 2050.

Nigel Topping, usporiadateľ minuloročnej konferencie COP26, hovorí o dvoch biliónoch dolárov ročne. Aj keď nakoniec bude reálna suma násobne nižšia, stále to bude nepredstaviteľné prerozdeľovanie medzi vládami.

Je trochu smola štátov bez akejkoľvek koloniálnej minulosti mimo Európy, ako sú napríklad aj Česko či Slovensko, že sa majú podieľať na reparáciách za kolonializmus, z ktorého nikdy neprofitovali. Zrejme sa v tomto prípade komplex viny zišiel s dogmou klimatickej zmeny spôsobenej ľudstvom, pri ktorej už nejde o to, či v ňu človek uveril, ale či už ju má dostatočne zažitú.

Presvedčenie sa dostalo do fázy, keď sa už o predpokladoch neuvažuje a dokonca sa ani nepozeráme kritickým pohľadom pár rokov naspäť. Politická reprezentácia väčšiny krajín Západu mechanicky používa argumentáciu, ktorá ten pohľad o pár rokov naspäť spochybňuje. Napríklad sa mení podoba toho Guterresovho pekla, peklo síce v priebehu času dostáva znesiteľnejšiu podobu, ale od nás sa vyžaduje stále rovnaký stupeň strachu z neho.

Hodnotiace správy Medzivládneho panelu OSN pre klimatickú zmenu (IPCC), ktoré sa vydávajú každých päť až sedem rokov, obsahujú rôzne scenáre vývoja teploty na planéte, ale jeden z nich sa vždy považuje za smerodajný, najviac sa s ním pracuje. V správe IPCC z roku 2013 mal tú česť scenár (RCP8.5), ktorý pre rok 2100 pracuje s rastom teplôt o 4 až 5 stupňov Celzia.

Medzitým sa v tichosti prechádza na iný scenár z rovnakej správy (RCP4.5), ktorý na rok 2100 projektuje teploty vyššie o 2 až 3 stupne. Pred desiatimi rokmi sa rast teploty o dva stupne vydával za úspech, takmer za maximum možného. Potom sa počas hry posunula bránka a od roku 2018 OSN stanovuje maximálne prípustné oteplenie na konci storočia 1,5 stupňa (rovnako ako rešpektovaná americká klimatologička Judith Curryová, ktorá sa približne pred pätnástimi rokmi začala odchyľovať od dogmy).

Ale prečo sa obmedzovať v rozlete a nepozrieť sa na prvú hodnotiacu správu IPCC z roku 1990? V nej počítal nosný scenár s tým, že do roku 2100 sa Zem ohreje o viac ako tri stupne. Na jednu dekádu to vychádza 0,3 stupňa. Zatiaľ sa Zem podľa satelitných meraní, ktoré prevádzkuje univerzita v Alabame spoločne s NASA, ohrieva o 0,13 stupňa za jednu dekádu. To znamená viac ako dvakrát pomalšie, než nám panel múdrych narysoval v čase, keď sa táto móda vytvárala.

Tento scenár IPPC z roku 1990, mimochodom, stál na predpoklade, že emisie CO₂ do súčasnosti celosvetovo vzrastú maximálne o necelých 20 percent. V reálnom svete, najmä v súvislosti s prudkým rozvojom Číny a Indie, vzrástli doteraz o 60 percent.

Napriek tomu nám vedecký establishment vždy pred klimatickými konferenciami tvrdí, že skutočnosť je vlastne oveľa horšia ako predpovede (pozri Guardian). Dnes sa toľko nesústreďujú na rast teplôt, ale údajne na ohromný nárast prejavov extrémneho počasia.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.