Prečo chápeme mužov a ženy v biologickom význame

Muž a žena sú pohlavne komplementárne bytosti, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Rozmnožovacia sústava človeka je rozdelená na dve časti, mužskú a ženskú, jedna bez druhej sú nekompletné. To znamená že muž, rovnako ako žena, sa vzájomne potrebujú, aby mohli splodiť dieťa. Táto inakosť je nesmierne tvorivá, pretože je zdrojom života nás všetkých.

Muž produkuje malé pohyblivé pohlavné bunky, spermie, ktorých cieľom je vniknúť do väčšej pohlavnej bunky ženy, vajíčka, a tak vytvoriť nového človeka. Okrem toho telo muža a ženy má aj viacero ďalších rozdielov, ktoré sú charakteristické pre dané pohlavie. Súvisia napríklad s tým, že dieťa žije v tele matky prvých deväť mesiacov svojho života, a matka ho za normálnych okolností po narodení živí svojím mliekom. Ženy majú maternicu, panvu umožňujúcu pôrod, funkčné mliečne žľazy. Muži nič také nemajú. Na rozdiel od žien však majú vo všeobecnosti pevnejšiu telesnú konštrukciu a viac svalstva, čo príde vhod pri zabezpečení a ochrane rodiny.

Tieto telesné rozdiely sú dané už v momente počatia v genetickej výbave človeka. Ak sa medzi pohlavnými chromozómami nachádza Y, ide o chlapca, ak sa tam Y nenachádza, ide o dievča. V prípade nejasností vieme vedeckými metódami – najmä testom DNA – jednoznačne určiť, či je niekto muž alebo žena.

Gender ideológia však začala slová muž a žena používať inak. Transgenderizmus z týchto slov vytvoril akoby personu, teda akúsi charakterovú rolu, s ktorou sa niekto identifikuje, prezentuje navonok, alebo je tak vnímaný okolím. Základom sú niektoré charakteristiky, ktoré sú typické pre dané pohlavie, feministky by možno povedali genderové stereotypy. Ženou podľa tohto ideologického videnia sveta nie je príslušníčka biologického ženského pohlavia, ale niekto, kto sa ako žena cíti, či prejavuje navonok. Dôležité teda nie je to, či je daná osoba schopná reprodukčného úkonu s mužom, ani jej genetika, ale skôr to, či seba vníma ako ženu, hovorí o sebe v ženskom rode, prípadne sa navonok prejavuje ženským spôsobom a podobne.

V používaní slov muž a žena tak vzniká zmätok, pretože za ženu sa vydáva niekto, kto je v skutočnosti muž, a naopak. Otázka preto je, v akom zmysle by sme slová muž a žena mali používať v našej spoločnosti a vo verejnej politike – v odvekom biologickom význame, alebo vo význame gender ideológie? Čo by pre nás malo byť smerodajné – biologická realita, alebo transgender persóna?

Z právneho hľadiska nám odpoveď môže poskytnúť ústava, ktorá slová muž a žena vníma v biologickom význame.

V ústave sa píše: „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.“ (Čl. 41 ods. 1) To už dávno hovorí aj náš zákon o rodine. Ústavodarca sa napriek tomu rozhodol túto normu povýšiť na ústavnú úroveň, aby ju tak lepšie chránil pred útokmi LGBTQ+ ideológie. Podstatou tejto definície je, že manželstvo spája muža a ženu, ako pohlavne komplementárne bytosti, aby vytvorili reprodukčnú jednotku, teda aby sa usilovali mať dieťa. Ak sa im dieťa narodí, manželstvo ďalej zabezpečuje, že dieťa bude vyrastať s matkou aj otcom, čo je pre neho najlepšie prostredie. Fakt, že manželstvo môže založiť len jeden muž a jedna žena, nie je náhodné pravidlo, ani jeho cieľom nie je kohokoľvek diskriminovať. Keďže reprodukčnú jednotku môže z biologického hľadiska vytvoriť len muž a žena, z právneho hľadiska nejde o diskrimináciu, keď manželstvo tvoria práve muž so ženou. Ústavná definícia manželstva dáva význam len vtedy, ak sa pojmy muž a žena vnímajú v biologickom význame, ako pohlavne komplementárne bytosti.

Ústava používa slovo žena aj v ďalšej súvislosti: „Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.“ (Čl. 38 ods. 1) Prečo sa ženy nachádzajú v jednom balíčku s mladistvými a zdravotne postihnutými pri ochrane zdravia? Pretože ženy sú biologicky zraniteľnejšie ako muži, a preto je opodstatnené, aby bolo ich zdravie pri práci viac chránené v porovnaní s mužmi. Aj tu vidieť, že ústavodarca vníma pojem žena v jeho biologickom význame.

Jednoznačne to dokresľuje aj ďalšie ustanovenie, ktoré hovorí: „Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.“ (Čl. 41 ods. 2) Všimnite si to slovné spojenie: „žene v tehotenstve“. Ústava nehovorí „osobe v tehotenstve“, ani „mužovi v tehotenstve“. Prečo? Pretože ústavodarca vychádza z faktu, že tehotná môže byť len žena. A to platí len vtedy, ak sa slovo žena vníma v biologickom význame, nie vo význame gender ideológie.

Žiaľ, v týchto dňoch sme svedkami ataku na ústavné chápanie mužov a žien, a to tak zo strany Najvyššieho správneho súdu SR, ako aj zo strany ministra Lengvarského a skupiny lekárov, ktorí navrhujú nové pravidlá pre liečbu transsexualizmu.

Najvyšší správny súd zastáva názor, že úradnú zmenu pohlavia treba pripustiť aj osobe, ktorá si ponechala reprodukčné schopnosti svojho biologického pohlavia. Tento prístup môže viesť k jasnému popretiu noriem ústavy, ktoré sme spomínali vyššie. Ak ústavodarca definuje ženu na základe biologickej reality, ako môže súd, ktorý je viazaný našou ústavou, vytvoriť situáciu, že tehotnou sa môže stať aj osoba, ktorá je úradne zapísaná ako muž? Ústava je najvyšší zákon štátu, a má prednosť pred akýmikoľvek inými normami či názormi. V tomto zmysle vnímam rozhodnutie súdu ako aktivistické a v rozpore s ústavných chápaním pojmov muž a žena.

Presne ten istý problém vytvára aj minister Lengvarský a jeho odborné usmernenie umožňujúce zmenu pohlavia aj bez lekárskeho zásahu. V tomto duchu je napísaný aj návrh medicínskych štandardov pre transsexualitu, ktoré taktiež predpokladajú úradnú zmenu pohlavia bez medicínskeho zákroku, a privolávajú všetok ten chaos vo vzťahu k manželstvu, určovaniu rodičovstva a prakticky k akejkoľvek situácií, kde sa rozlišuje medzi mužmi a ženami.

Argument však pokračuje ešte ďalej – jediný právne čistý spôsob, ako zosúladiť pravidlá zapisovania pohlavia do matriky s ústavným chápaním mužov a žien je taký, že sa bude vždy zapisovať skutočné biologické pohlavie a nič iné. Naša ústava chápe pojmy muž a žena v biologickom význame. Údaj o pohlaví zapisovaný do matriky má teda tiež vždy byť objektívny biologický údaj o danom človeku. Netvrdím, že osoba nemôže pociťovať vnútorný nesúlad so svojím pohlavím, žiaľ stáva sa to, a bude sa to stávať čoraz častejšie. Do matriky však nezapisujeme vnútorné vnímanie človeka o svojom pohlaví, ale pohlavie samotné. Alebo, inak povedané, z pohľadu ústavy je jedno, aký má kto gender, pretože koncept gendera ako sociálneho konštruktu sme do nášho právneho poriadku neprijali (okrem iného aj tým, že sme odmietli Istanbulský dohovor). Štát teda nemá viesť evidenciu o našom genderi, ale má viesť výhradne evidenciu o našom pohlaví, ktoré je biologicky dané a nemenné.

Zákon o rodnom čísle a zákon o mene a priezvisku v súčasnosti umožňujú tzv. zmenu pohlavia na základe lekárskeho posudku. Túto výnimku z pravidla biologického pohlavia vnímam ako problém, ktorý narastá na význame aj vinou súčasného aktivizmu sudcov, politikov a lekárov, kvôli ktorým sa táto prax môže rozšíriť do doteraz nevídaných rozmerov a konzekvencií. Parlament by na vzniknutú situáciu mal reagovať, a to dôsledným uplatnením zásady, že štát bude pojmy muž a žena vnímať v ich objektívnom biologickom význame a takto ich aj bude zapisovať do štátnej evidencie. To si bude vyžadovať zmenu týchto zákonov. Keďže zmena pohlavia nie je biologicky možná, nemôže byť možná ani právne. Údaj o pohlaví sa bude môcť zmeniť len vtedy, ak sa vedeckou metódou (genetickým testom) preukáže, že skoršie zapísaný údaj o pohlaví bol nesprávny. Existuje už aj petícia, ktorá to požaduje.

Toto je cesta, ktorá zabezpečí vnútorný súlad nášho právneho poriadku, a tiež súlad právneho poriadku s biologickou realitou. V konečnom dôsledku to môže prispieť aj k tomu, aby osoby s poruchou pohlavnej identity mali šancu nájsť súlad mysle so svojím telom.