Čoraz častejšie môže človeku napadnúť, že žijeme v ére, keď skúsenosť prestala hrať rolu. Čerstvým príkladom je zasadnutie G20 v Indonézii.
Popri nepochybne zaujímavých aspektoch, ako bol spôsob, s ktorým v Bali prijímali ruského ministra zahraničia, alebo ako dlho trvalo stretnutie čínskeho prezidenta a kanadského premiéra (niekoľko sekúnd, Číňan pokračoval v chôdzi), sa do záverečného komuniké dostal aj zámer regulovať cestovanie po svete počas nejakej budúcej pandémie:
„Zhodujeme sa na dôležitosti zdieľaných technických štandardov a spôsobov overenia (…) pre uľahčenie plynulého medzinárodného cestovania. Uznávame digitálne aj nedigitálne riešenie, vrátane dôkazu o vakcinácii.“ (k nahliadnutiu na webe Bieleho domu, článok 23)
Znamená to, že až vo svete zase vypukne infekcia, ktorú Svetová zdravotnícka organizácia vyhlási za pandémiu, bude sa čakať na vývoj testu a na vývoj nového, najskôr opäť experimentálneho očkovania, a kvôli tomu sa každé prekročenie hraníc, každý vstup do medzinárodnej leteckej linky podmieni vakcinačno-testovacím pasom.
A čo je tá skúsenosť, ktorú sme v tejto súvislosti prehliadli? Najrozšírenejšia vakcína proti COVIDU-19 od Pfizeru nebola pred vstupom na trh vôbec testovaná, či zabraňuje prenosu vírusu. Toto šokujúce priznanie urobila vysoká manažérka Pfizeru Janine Smallová 10. októbra pri vypočutí v Európskom parlamente.
Tá vakcína nejaký prínos azda mala, pre starších a takzvane rizikových, čiže mladších a nejako konkrétne chorých ľudí. Ale vakcinačné pasy – pre medzinárodnú, ako aj pre vnútroštátnu prevádzku – nemali nič spoločné s ľahším priebehom choroby, boli postavené na predpoklade, že vakcína vylučuje prenos vírusu.
Najneskôr vlani v tomto čase už bolo jasné, že nevylučuje. A napriek tomu niektoré vlády bez preukázaného účinku vakcíny proti prenosu diskriminovali neočkovaných ľudí spôsobom, aký by sme si predtým ani nevedeli predstaviť. Vo svete, kde skúsenosť ešte hrá nejakú úlohu, by architekti tejto politiky chodili kanálom na súdy. V našom svete sa tento experiment vzal a použil ako podvozok na zavedenie „globálneho dohľadu nad patogénmi“ (deklarácia z Bali, článok 22), čo v reálnom živote znamená nad nositeľmi patogénov, ľuďmi ako vy a ja.
Aby farmaceutický priemysel spolu so zdravotníckou byrokraciou rozhodoval o slobode pohybu vo svete, to by bola nová kapitola v dejinách ľudstva, ktorá nastáva krátko po tom, čo cestovanie vďaka kapitalizmu prestalo byť výsadou bohatých. V dvadsiatke členov G20 sme nepriamo zastúpení aj my, pretože popri Francúzsku, Nemecku a Taliansku je kolektívnym členom skupiny Európska únia.
Text vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.