Prečo sa lialo olovo? Svätý Ondrej sa pokladal za patróna neviest

Veštbami sa mali dievky dozvedieť o ňom čosi bližšie. Takéto veštenia sa vykonávali pri rozličných príležitostiach po celý rok, ale najväčšmi cez svätoondrejskú noc a na Vianoce.

Aj na Ondreja si dievky varili halušky alebo pirohy, ale predtým do nich vložili lístočky s menami mládencov. Meno v najskôr uvarenej haluške malo byť meno toho pravého. Ak malo byť veštenie úspešné, bolo treba všetko potrebné na varenie halušiek (alebo aspoň tri veci z toho) ukradnúť najradšej z takého domu, kde mali Ondreja (niekde dokonca z deviatich domov).

Na hornej Orave to mali dievčatá ťažšie – múku museli ukradnúť z mlyna a vodu prinášať z potoka v ústach. Aj na Ondreja vybiehali dievky do noci, aby potriasli plotom a odriekali: „Trasiem plotom, nikto nevie o tom, len sám Pánboh z neba, že mi muža treba.“ Z toho smeru, z ktorého sa ozval prvý pes, mal vraj prísť ženích. Vo vedre vody vytiahnutom zo studne o polnoci na Ondreja sa ukázala tvár toho, kto si dievku vezme. Oravské dievčatá chodievali klopkať na svinský chlievik, pomaly, úder po údere. Po koľkom údere svinka zagrúlila, po toľko rokoch dievčinu čakala svadba.

Obľúbeným veštením bolo liatie olova. Roztavené olovo dievčatá liali cez ucho veľkého kľúča do studenej vody. Podľa toho, aký predmet im pripomínali kúsky stuhnutého kovu, mohli s troškou fantázie z tvaru stuhnutého kovu určiť, aké povolanie bude mať ich budúci ženích.