Tá sa napriek tomu rozbieha. Do schengenského priestoru vniklo od januára do konca októbra podľa hlásenia Frontexu 280-tisíc ľudí, o 77 percent viac ako za rovnaký čas vlani. Väčšina tak ako pred šiestimi rokmi smeruje do Nemecka, kde podľa čísel na konci októbra registrovali 180-tisíc žiadostí o azyl (opäť – okrem Ukrajincov, tých v Spolkovej republike získalo dočasnú ochranu asi milión), čo je v porovnaní s rovnakým časovým úsekom vlani nárast o 21 percent.
Hlavným poučením zo súčasného vývoja je, že vlády, predovšetkým tá v Nemecku, si nevzali žiadne poučenie z veľkej migračnej vlny pred šiestimi rokmi. Základy svojej azylovej politiky nereformovali, v Nemecku stále stačí dostať sa na jeho územie a potom pred nejakým zástupcom štátu vysloviť slovo „azyl“ – a je o vás postarané. Nemecko naďalej neuplatňuje takzvaný Dublin IV, teda únijnú zmluvu, ktorá členskému štátu umožňuje vracať utečencov do štátu, cez ktorý do EÚ vstúpili. Čo neznamená, že by Nemci boli úplne nečinní v zákulisí.
Sýria
Význam Sýrie a ľudí, ktorí odtiaľ utekajú do Európy, v celom migračnom koláči azda ani nemožno doceniť. V poslednej migračnej vlne dominovali Sýrčania, keď sa za nich vydávali často aj migranti z iných krajín. Sýrčania s ohľadom na brutálnu občiansku vojnu doma totiž dostávali v Nemecku automaticky ochranu. Časť z vtedajších asi piatich miliónov utečencov v cudzine sa neskôr začala vracať do vlasti, nalákaná niekoľkými amnestiami, aj relatívnym pokojom zbraní po tom, čo prezident Baššár Asad s pomocou Vladimira Putina od roku 2016 zatlačil opozíciu, v tom čase už dávno jednoznačne džihádistickú, do jednej provincie na severozápade krajiny.
Treba však zdôrazniť, že ani vtedy nebola veľká časť utečencov politickými utečencami v tom zmysle, že ich meno sa nachádzalo na čiernej listine Asadovej tajnej polície. Sú to utečenci vo všeobecnom slova zmysle: pred chaosom, krviprelievaním, dnes predovšetkým pred hospodárskou biedou. Prichádzame k úlohe Západu, teda Európskej únie a hlavne Spojených štátov. Lebo my, Západ, sankciami proti Asadovmu režimu mizériu v Sýrii nielen udržujeme, ale prehlbujeme do neúnosného stavu. Svedčí o tom niekoľko pozorovateľov zo západných krajín, ktorým zrejme nebude priznaná dôveryhodnosť jednoducho preto, že sú tolerovaní, niekedy priamo podporovaní sýrskymi úradmi. Títo západní blogeri z miesta podávajú hororové zvesti o svete, ktorý prestáva byť vhodným na život. Zlom od povojnovej mizérie k humanitárnej katastrofe podľa nich nastal počas posledných dvoch rokov.
USA prvé sankcie proti Sýrii Baššára Asada zaviedli už v roku 2004, oficiálne pre podporu terorizmu, čím mysleli nedostatočnú spoluprácu zo strany Damasku pri americkej okupácii Iraku. Po potlačení demonštrácií a vzbury počnúc rokom 2011 sa k sankciám pridal zvyšok anglosaského sveta aj Európska únia. Tretie kolo sankcií – spätne videné ako najničivejšie – však prišlo len pred troma rokmi. Na jeseň 2019 americký Kongres prijíma kľúčový zákon o ešte plošnejších sankciách a odvtedy USA uvaľujú aj druhotné sankcie proti firmám a bankám z tretích štátov, ktoré si dovolia niečo so Sýriou mať.
Sýria po katastrofe rokov 2011 – 2016 sa nedlho pred tretím kolom sankcií tešila náznakom povojnového oživenia, ale od jari 2020 nasleduje opäť prudký pád. Banky a poisťovne po svete sa obávajú pokút v Spojených štátoch, takže finančné transakcie so Sýriou nevykonávajú alebo ich vykonávajú s niekoľkomesačným oneskorením. Do Sýrie prestali chodiť súčiastky, náhradné dielce do strojov a technológie s „dvojakým použitím“, rozumej civilným a hypoteticky aj vojenským, čo je široká definícia. Už v roku 2011 sa americké aj európske sankcie z nejakého dôvodu zameriavali na energetický sektor. Okrem toho Západ znemožňuje vývoz aj dovoz ropy.
Akú skazu pôsobia naše sankcie v Sýrii, o tom niečo prezrádza predbežná správa špeciálnej spravodajkyne OSN Aleny Douhanovej zverejnená pred dvoma týždňami. Vyberáme niektoré informácie, nech čitateľ sám posúdi, či nad nimi mávne rukou preto, že Douhanová je okrem iného profesorkou medzinárodného práva na Bieloruskej štátnej univerzite. V Sýrii sú výpadky elektrického prúdu také bežné, že v niektorých častiach krajiny je elektrina len dve až štyri hodiny denne. Výroba elektriny sa prepadla na tretinu predvojnového stavu. To má vplyv aj na dodávky pitnej vody, ktorá v domácnostiach často tečie jednu až dve hodiny nie denne, ale za niekoľko dní. Iba 20 percent poľnohospodárskej pôdy môže byť dostatočne zavlažovaných. Produkcia pšenice klesla na polovicu predvojnového stavu a dvanásť miliónov ľudí, teda dve tretiny obyvateľstva, čelí takzvanej potravinovej neistote. Ceny v štandardnom potravinovom koši iba za posledný rok narástli o 85 percent.
V zdravotníctve spomínané výpadky prúdu prirodzene často narušia prebiehajúce operácie. Vinou sankcií sa neopravujú CT prístroje a ďalšia zdravotnícka technika. Množstvo západných liekov sa k sýrskym pacientom nedostane nie preto, že by ich dovoz bol zakázaný, ale v dôsledku sankčného šikanovania pri udeľovaní licencií, prevodoch platieb a potom ešte pri dovoze tovaru. Viac ako 90 percent Sýrčanov žije pod hranicou chudoby. Krajina prekonala hyperinfláciu, hoci tá zo 130 percent v lete 2020 klesla „iba“ na dnešných 13 percent.
Pri migračnej vlne 2015 – 2016 a vtedajšej ochote Nemecka prijímať migrantov s otvorenou náručou hrala kľúčovú úlohu empatia so Sýrčanmi, pocit viny z niekoľkoročného prehliadania krutej občianskej vojny. Dnes je pocit previnenia namieste opäť, ale preto, že únijnými sankciami a poddajnosťou voči geopolitike Spojených štátov na Blízkom východe aktívne spolupracujeme na tom, aby sa Sýria stala neobývateľným miestom. Je to ďalšie pole, kde by Európa po vypuknutí vojny na Ukrajine a s prihliadnutím na blížiacu sa ekonomickú krízu mala prehodnocovať – ale neprehodnocuje.
Text bol krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.
