Čo ak sú konzervatívne ženy práve tam, kde majú byť?

Michal Čop napísal v auguste a septembri dva články o konzervatívnych ženách. V prvom článku ukázal, že takéto ženy vo verejných debatách chýbajú, v druhom článku sa snažil vysvetliť, prečo to tak je. Napriek mojim očakávaniam tieto texty nevyvolali viditeľnejšiu reakciu.

Uvedené články sú nepochybne dobrým popisom situácie – konzervatívne ženy sú vo verejných debatách naozaj raritou. Inou otázkou je, ako tento fakt hodnotiť. Majú byť ženy vo verejnom priestore viditeľné? Zaslúžia si ocenenie ženy, ktoré tam sú, alebo tie, ktoré tam nie sú? Nie sú neprítomné konzervatívne ženy múdrejšie než tie prítomné?

Tieto otázky môžu pre mnohých vyznievať až nemiestne. Také je ideové nastavenie súčasného sveta. Skúsme sa preto vrátiť o storočie nazad, do doby, keď sa o nich ešte mohlo legitímne uvažovať. Sprievodcom nech nám je známy majster paradoxu Gilbert Keith Chesterton.

Čo je zlé na svete?

V roku 1910 vydal G. K. Chesterton knihu s názvom Čo je zlé na svete (česky vyšla v roku 1925 a opäť v roku 1997). Pôvodnou inšpiráciou bolo zadanie od redakcie The Times, ktorá rôznych súdobých autorov požiadala o eseje, ktoré by odpovedali na uvedenú otázku. Chesterton pôvodne redaktorom sebakriticky odpísal: „Vážení páni, to ja som. S úctou G. K. Chesterton“.

Napokon však Chesterton tému uchopil vážne a napísal o nej celú knihu. Kritizuje v nej viaceré problémy svojej doby. Zvláštnu pozornosť venuje imperializmu, feminizmu a názorom na výchovu. Pre našu tému je, samozrejme, zaujímavá časť o feminizme.

V niektorých bodoch dnes Chestertonova argumentácia pôsobí, akoby bola z iného sveta. Hneď na úvod napríklad kritizuje sufražetky, bojovníčky za volebné právo pre ženy. My ho dnes považujeme za samozrejmé, Chesterton však vo svojej dobe tvrdí, že malá skupina žien bojuje za niečo, čo väčšina z nich vôbec nechce.

Tento dobový spor dnes ťažko rozsúdime. Pozornosť si však zaslúžia Chestertonove všeobecnejšie postrehy o rozdieloch medzi pohlaviami.

V čom sú ženy iné a lepšie

Moderné feministky by Chestertona zrejme verejne ukameňovali – a na sociálnych sieťach by bol celkom isto zrušený –, no jeho kritika feministiek je vlastne chválou žien. Žien, ktoré sú iné ako muži. Je chválou sveta, kde ženy a muži nie sú rovnakí, ale navzájom sa dopĺňajú.

Predovšetkým Chesterton chváli univerzalizmus. S fantáziou sebe vlastnou ukazuje, prečo je nôž lepší než strúhadlo na ceruzky a krb lepší než radiátor. Nejde o to, že špecializácia by bola zlá – ale bez univerzálnych vecí by bol svet oveľa menej príjemným miestom pre život. Jedno i druhé má svoje miesto.

Tak je to i s ľuďmi. Potrebujeme špecialistov. Zároveň však nutnosť byť najlepší v jednej oblasti bráni človeku rozvinúť mnoho iných jeho talentov. Preto, ak už sa musia niektorí špecializovať, je dôležité, aby iní zostali univerzalistami. Podľa tradície sú špecialistami muži, zatiaľ čo ženám bolo dopriate rozvíjať svoje schopnosti v mnohých oblastiach bez nutnosti vyniknúť nad ostatnými.

Podľa Chestertona tradícia rozhodla, že v každej domácnosti má byť jeden remeselník a jeden všeumelec. Dôvtip bude ponechaný mužom a múdrosť ženám, lebo dôvtip zabíja múdrosť. Keby nebolo žien, bol by ideál všeobecnej schopnosti (teda zdravý rozum) už dávno zmetený zo sveta.

Druhou pozoruhodnou vlastnosťou žien je ich šetrnosť, ktorú Chesterton označuje za romantickú. Šetrnosť totiž zároveň znamená tvorivosť. Naopak, mužom je vlastná márnotratnosť, ktorá je vlastne deštruktívna. A netýka sa to len materiálnych vecí.

Preto je žena nepriateľom krčmy. Nejde len o množstvo peňazí, ktoré v nej muži prepijú, ale o množstvo vyplytvaného času. Chesterton píše, že keď sa robotnícke ženy v chudobných štvrtiach usilujú dostať svojich manželov z krčmy domov, neznamená to, že ide o svätice trpiace s tragickými opilcami. Je to práve to isté, ako keď sa hostiteľka z elegantného sveta snaží odtrhnúť muža od debaty pri cigarách, aby sa s ňou šiel rozprávať pri šálke čaju.

Ženy sú nepriateľkami prázdnych debát. A v tomto zmysle je parlament pre mužov ekvivalentom krčmy či klubu. Podľa Chestertona je pochopiteľné, že ženy nielenže nemajú o tento druh aktivity záujem, ale vidia ho ako ochudobnenie rodiny a prirodzene sa stavajú proti nemu.

Odveký súboj a kapitulácia žien

Pre tieto rozdiely medzi ženami a mužmi, ktoré obe pohlavia akceptovali, existoval v celých dejinách neustály súboj. Ženy hájili primát svojho domáceho kráľovstva a muži primát sveta mimo domácnosti.

Mimochodom, pekne to ilustruje anekdota z Chestertonovho života. Keď raz omylom pricestoval do iného mesta, než kam mal namierené na prednášku, telegrafoval svojej manželke: „Kde by som mal byť?“ Tá mu odpísala: „Doma.“

V modernej dobe sa však stalo čosi zarážajúce. Ten pradávny súboj sa znenazdania skončil. Jedno z dvoch pohlaví náhle ustúpilo druhému. To, čo ženy označujú za víťazstvo, bolo podľa Chestertona v skutočnosti kapituláciou.

Ženy totiž oficiálne uznali, že muži mali od počiatku pravdu. Teda že výčap, alebo parlament, je naozaj dôležitejší než domácnosť. Že politika nie je zámienkou pre džbánky piva – ako píše Chesterton –, ale posvätnou slávnosťou, pred ktorou môžu padať na kolená nové ctiteľky. Že debaty nie sú marením času, ale že ide o činnosť nielen obdivuhodnú, ale aj závideniahodnú.

Kapituláciu žien možno vidieť v mnohých oblastiach – vlastne všade, kde sa chcú vyrovnať mužom. Ženy v minulosti neboli vylúčené z určitých oblastí života preto, že by neboli dosť dobré. Boli z nich vylúčené preto, že boli pre ne príliš dobré. Boli vylúčené, aby nemuseli robiť nepríjemné veci – či už išlo o kata alebo ministra.

Aké by mali byť konzervatívne ženy?

Chesterton o týchto veciach pred storočím píše ako o novinkách. O čomsi, čo mužov zaskočilo a ochromilo, lebo nikdy neočakávali, že by ženy ich rečiam o dôležitosti politiky mohli uveriť. Po sto rokoch sú tieto veci nielen mimo debaty, ale väčšine ľudí podobné úvahy ani nenapadnú.

A predsa sa zdá, že mnohé ženy to intuitívne chápu. Ich svetom nie sú politické alebo internetové debaty, ale rodina, domácnosť a tisíc iných užitočných vecí. Nezdá sa prekvapivé, že sa ženy s touto intuíciou vernou tradícii častejšie vyskytujú v konzervatívnom prostredí.

Buďme radi za všetky ženy, ktoré nevidíme vo verejných debatách, lebo robia iné, zmysluplné veci. Víťazkami nie sú liberálne ženy, ktoré vidíme v médiách. Možno sú úspešné z hľadiska kritérií mužského sveta, ale ženy sú povolané na iné veci.