Kto dnes najviac kritizuje Kissingera a ako to súvisí s Ruskom a napätím voči Číne

Čo spája nemeckého kancelára Konrada Adenauera, francúzskeho generála a prezidenta Charlesa de Gaullea, amerického prezidenta Richarda Nixona, egyptského vojaka a tiež prezidenta Anwara Sádáta, singapurského vladára Li Kuang-jaoa, britskú premiérku Margaret Thatcherovú a bývalého ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera?

Najkratšia odpoveď znie: jedna kniha. Henry Kissinger je pôvodom nemecký žid, ktorého rodina po víťazstve Hitlera v roku 1933 odišla do Ameriky, on mal vtedy 9 rokov a najneskôr od čias prezidenta Nixona má zásadný význam pre americkú zahraničnú politiku a myslenie o jej smerovaní. Ako si však všimol jeho životopisec Walter Isaacson, na to, aký bol Kissinger vplyvný, nemal dostatok výkonných pozícií v administratíve. Po Nixonovi už pre americkú vládu nikdy priamo nerobil. A to je pomerne prekvapivé, najmä kvôli tomu, koľko vážnych úvah o zahraničnej politike publikoval.

Kissinger skrátka americkému establišmentu nie vždy hovorí to, čo si tento establišment aj myslí. Dôkazom boli aj jeho postoje v roku 2022 voči vojne na Ukrajine. Kissinger to ale hovorí spôsobom, ktorý sa nedá ignorovať a ktorý vie vyvolať reakciu najvyšších miest.

Aj jeho najnovšia kniha s názvom Leadeship (2022) vyvoláva značnú pozornosť. Nedávno sa jej venoval Wall Street Journal, písali o nej New York Times či Finanacial Times a v podstate všetky významné médiá. Pozornosť budí aj v odbornejších publikáciách, najnovšie sa jej venuje dvojmesačník Foreign Affairs, konkrétne vplyvná expertka s nablýskaným životopisom Jessica Mathewsová. Sama je pravnučkou Henry Morgenthaua, bola prezidentkou Carnegieho nadácie, patrila k vedeniu Washington Post, pôsobila v nadácii, ktorá vydáva spomínaný časopis Foreign Affairs, bola riaditeľkou Rady pre národnú bezpečnosť počas prezidenta Cartera, patrí k mýtmi opradenej skupine Bilderberg Group. Kissinger skrátka budí pozornosť na všetkých úrovniach moci.

Mathewsová, ako by ste čakali, považuje jeho knihu na prvý pohľad za aktuálnu a hodnotnú, skryto aj otvorene však s Kissingerom polemizuje.

Dôvod je zrejmý. Bidenova administratíva aj dnešná progresívna americká žurnalistika kladú na prvé miesto demokraciu. Biden organizoval demokratický samit, spojenectvo demokracií považujú za kľúč k zahraničnej politike – ale Kissinger myslí inak. Niežeby sám nebol dušou demokrat. Napokon, ušiel pred Hitlerom, ale zo šiestich politikov, ktorých vybral za vzory vodcov, dvaja (Li Kuang-jao a Sádát) žiadnymi demokratmi neboli, plus nad ďalšími tromi liberáli v Amerike a na Západe ohŕňajú nosom (Nixon, de Gaulle, Thatcherová). A to sa neodpúšťa.

Predsa len, Francúzsko de Gaullea malo s Amerikou iné vzťahy, ako ich má Francúzsko Macrona. Ešte viac musí amerických liberálov pohoršovať ocenenie Richarda Nixona. S výnimkou Trumpa asi nie je pre amerických liberálov viac nenávidený prezident a ťažko budete hľadať niekoho, kto ho ocení tak, ako Henry Kissinger. (Napadá mi ešte Pat Buchanan, ktorý pre neho napokon rovnako ako Kissinger pracoval.)

Nuž a v neposlednom rade, Kissingerova nová kniha bola vydaná po začiatku vojny na Ukrajine a upriamuje pozornosť na lídrov, čo v sebe nesie istý odkaz súčasnej globálnej elite. Kissinger dlhodobo upozorňuje na potrebu rokovaní a ústupkov, čo sa stále považuje za okrajový názor. V recenzii Mathewsovej tak cítime dva odlišné pohľady nielen na politikov 20. storočia, ale najmä na súčasnosť.

„Ak odhliadneme od Vladimira Putina, Si Ťin-pchinga, Naréndru Módího a Benjamina Netanjahua, z ktorých každý vedie svoju krajinu dozadu iným spôsobom, súčasný svet neponúka príklady majstrovského, dlhoročného politického vedenia. A tak sa nová kniha Henryho Kissingera Vodcovstvo: Šesť štúdií svetovej stratégie na prvý pohľad zdá byť aktuálna a potenciálne hodnotná. Kissinger si kladie za cieľ preskúmať schopnosť veľkých vodcov nielen úspešne sa vysporiadať s okolnosťami, ktorým čelia, ale aj zásadne meniť dejiny, ktoré sa okolo nich odohrávajú,“ píše v úvode svojho článku Mathewsová, bývalá prezidentka Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier (CEIP).

Henry Kissinger’s new book, “Leadership: Six Studies in World Strategy,” explores examples of great political leadership from the second half of the twentieth century. Read Jessica Mathews’s review. https://t.co/1vCPq9LhuG

— Foreign Affairs (@ForeignAffairs) January 4, 2023

Lídri minulého storočia

„Lídri, ktorých si Kissinger vyberá, pokrývajú široký záber dejín druhej polovice 20. storočia. Ukazuje Konrada Adenauera, prvého kancelára Nemeckej spolkovej republiky, ako človeka dostatočne pokorného na to, aby niesol morálne bremeno Hitlerovej porážky, dostatočne silného na to, aby dodal svojej rozdelenej krajine ,odvahu začať odznova‘, tentoraz s pevne zavedenou demokraciou, a dostatočne prezieravého, aby videl potrebu federatívnej Európy,“ píše Mathewsová.

Kissingerove štúdie Charlesa de Gaulla a Li Kuang-jaoa, architektov povojnového Francúzska a moderného Singapuru, vníma ako čerstvé a zaujímavé. Kapitola o americkom prezidentovi Richardovi Nixonovi a v menšej miere aj kapitola o egyptskom vodcovi Anwarovi Sádátovi sú podľa nej z veľkej časti venované prerozprávaniu toho, čo už Kissinger mnohokrát napísal o stiahnutí Američanov z Vietnamu, otvorení sa Číne, rokovaniach s Ruskom a kyvadlovej diplomacii na Blízkom východe.

Sádátov príbeh, pokračuje Mathewsová, sa občas snaží vymaniť z príbehu jeho mocného predchodcu Džamála Abd an-Násira. Začína sa vojnou s Izraelom v roku 1973 a diplomatickými následkami tohto konfliktu vrátane dohôd z Camp Davidu, ktoré podľa nej Kissinger číta ako súčasť širšieho (a nakoniec neúspešného) úsilia Sádáta vytvoriť „nový poriadok na Blízkom východe“.

„Záverečná štúdia britskej premiérky Margaret Thatcherovej, ktorej Kissinger pripisuje zásluhy za záchranu Spojeného kráľovstva pred špirálou smrteľného úpadku, je oslabená opakovanými opismi jej vrúcnosti a ,čara‘ – vlastností, ktoré sa ťažko zhodujú s touto líderkou, o ktorej dokonca aj jej obdivovatelia vedeli, že je extrémne rozpoltená a má sklony k šikanovaniu,“ pripomenula Mathewsová.

Mimochodom, to sú opäť problémy, ktorým čelí Spojené kráľovstvo súčasnosti a pri moci sa striedajú politici, ktorí sa Thatcherovú snažili ideologicky napodobňovať (Johnson skôr verbálne, Trussová doslovne, Sunak ideovo), ani jednému to však akosi nejde.

Mathewsová Kissingerovi vyčíta, že je sebastredný, že hoci podtitul knihy Šesť štúdií svetovej stratégie podľa nej navodzuje dojem, že čitatelia sa dozvedia veci, ktoré sú dôležité pre riešenie súčasných a budúcich medzinárodných výziev, najmä tých vo svetovom meradle.

„Na tom kniha padá,“ myslí si Mathewsová, „pretože nikdy presvedčivo neopúšťa dve obdobia a miesta, ktoré definovali Kissingera počas jeho života. Jedným z nich je Európa od 17. do 19. storočia, od Vestfálskej zmluvy po vypuknutie prvej svetovej vojny, éry známej politikou rovnováhy síl. Parafrázujúc Napoleona, ktorý poznamenal, že na to, aby ste porozumeli človeku, musíte vedieť, čo sa dialo vo svete, keď mal 20 rokov, pomáha pripomenúť si, že Kissinger ako mladý muž písal svoju dizertačnú prácu o Viedenskom kongrese v rokoch 1814 – 1815, pričom jeho oddanosť tejto dobe a jej štátnosti nikdy nezakolísala.“

Druhým obdobím je podľa autorky studená vojna, čas Kissingerovho pôsobenia vo vláde, ktorý bol definovaný rivalitou medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom a malými krajinami, ktoré sa v tomto konflikte stali nedobrovoľnými zástupcami.

Je to však naozaj tak? Kissinger má solídnu akademickú reputáciu a zjavne sa usiluje odkázať, že z minulosti sa dá poučiť. Mathewsovej sa to zjavne nepáči.

Kissinger o svojich šiestich subjektoch píše ako o „architektoch povojnového… medzinárodného poriadku“. To môže byť podľa Mathewsovej pravda, „ale tento poriadok sa už skončil“. „Dnešný neporiadok je úplne iný,“ napísala s tým, že „tieto krátke biografie nám hovoria len málo o stratégiách, ktoré by mohli fungovať na jeho skrotenie“.

To je však vec pohľadu. Domnievame sa, že Kissinger, naopak, ukazuje, že Európa si môže podstatne viac strážiť vlastné záujmy (de Gaulle) a aj diktátori, ktorí sa často nevyberaným spôsobom dostali k moci, alebo uplatňujú nezápadné normy (Sádát, Li) môžu byť pre svoje krajiny prospešní.

Poďme si to teda bližšie rozobrať.

Generál de Gaulle: Vzor odvahy a disciplíny

Američania podľa Mathewsovej poznajú Charlesa de Gaulla ako neznesiteľne arogantného spojenca z druhej svetovej vojny, o ktorom prezident Franklin Roosevelt povedal, že má komplex Johanky z Arku, „ale Kissinger nám ukazuje úplne iného muža, ktorý má veľký vojenský prehľad a obrovské politické dary“.

„V júni 1940 bol de Gaulle najmladším francúzskym generálom, ktorý slúžil celé dva týždne ako zástupca ministra obrany. Keď sa však nemecké sily priblížili k Parížu, odletel do Londýna a ,s ničím iným, len so svojou uniformou a hlasom‘ sa vyhlásil za vodcu francúzskeho odporu. Bolo v tom viac než len chucpe. Presvedčil britského premiéra Winstona Churchilla, aby ho uznal ,za vodcu Slobodných Francúzov‘ a dal de Gaullovým silám – ktoré ešte neexistovali – právo pôsobiť ako autonómne jednotky s vlastnými dôstojníkmi. Bol to úžasný výkon niekoho, pre koho, ako to dokonale vystihuje Kissinger, ,politika nebola umením možného, ale umením vôle‘.“

De Gaulleove spory s jeho vojnovými spojencami pramenili z rozdielnych cieľov: Spojené štáty a Spojené kráľovstvo sa snažili poraziť Nemecko, zatiaľ čo de Gaulle sa sústredil na zničenie vichistickej vlády a rýchle „obnovenie viery Francúzska v seba samého“. Koncom roku 1944, keď vojna ešte nebola vyhratá, de Gaulle usúdil, že Francúzsko potrebuje znovu vstúpiť do medzinárodnej diplomacie ako nezávislý aktér a zaviazal sa stretnúť sa s Josifom Stalinom. Keďže sa de Gaulleovi nepodarilo bezpečne dostať sa priamo do Moskvy francúzskym lietadlom, vybral sa, ako opisuje Kissinger, okružnou cestou „cez Káhiru a Teherán do Baku pri Kaspickom mori, po ktorej nasledovala päťdňová cesta špeciálnym vlakom“, čím sa mu podarilo stať sa prvým spojeneckým vodcom, ktorý diskutoval o povojnovom urovnaní so sovietskym vodcom.

Neskôr ako šéf dočasnej francúzskej vlády presadil sériu dramatických politík vrátane zavedenia všeobecného volebného práva. V roku 1946 však de Gaulle nesúhlasil so slabou exekutívou, ktorá sa objavila v návrhoch novej francúzskej ústavy, náhle rezignoval a vstúpil do 12-ročného politického exilu. Kissinger sleduje zložité manévre, pomocou ktorých sa generál vrátil k moci a nastolil silné prezidentstvo Piatej republiky. Kapitola pokrýva oveľa viac: jeho vysporiadanie sa s agóniou Alžírska, obnovenie francúzsko-nemeckých vzťahov, jeho jadrovú politiku a politiku NATO a jeho obratné zvládnutie protestov v roku 1968, ktoré hrozili ďalším kolapsom vlády, ale skončili sa „prvou absolútnou väčšinou pre jedno politické zoskupenie v celých dejinách francúzskych republík“. Kissinger pripúšťa, že de Gaulle mohol byť „povýšenecký, chladný, drsný a malicherný“, ale ako to vyvážil, „žiadny vodca 20. storočia nepreukázal väčšie dary intuície“ – tieto boli spojené s odvahou konať podľa jeho presvedčenia bez ohľadu na to, ako sa rozchádzali s populárnou mienkou. Viac ako pol storočia po jeho smrti, poznamenáva Kissinger, možno francúzsku zahraničnú politiku stále nazvať gaullistickou. „Prechádza dejinami ako osamelá postava – rezervovaná, hlboká, odvážna, disciplinovaná, inšpirujúca, zúrivá, úplne oddaná svojim hodnotám a vízii,“ citovala Kissingera Mathewsová.

Li Kuang-jao a jeho odkaz Číňanom

Podobne oceňuje Kissinger aj Li Kuang-jaoa, zakladateľa moderného Singapuru. Ten bol mimochodom Kissingerov rovesník, o pár mesiacov mladší, ale rovnaký ročník 1923. Li sa stal vzorom pre generácie čínskych diktátorov, oceňujú ho aj Rusi a väčšia časť Ázie. Pridávajú sa aj mnohí libertariáni na Západe.

Rovnako ako de Gaulle aj Li chcel niečo vytvoriť: v jeho prípade úspešnú a stabilnú krajinu. „Počas troch desaťročí pri moci premenil malý, chudobný ostrov – domov roztrieštenej populácie Číňanov, Indov a Malajcov bez spoločnej histórie, jazyka či kultúry – na súdržný štát s najvyšším príjmom na obyvateľa v Ázii. Čiastočne to dokázal tak, že rýchlo rozdrvil svoju politickú opozíciu a potom neohrozene vládol. Bol mimoriadne inovatívny vo svojej hospodárskej a sociálnej politike, ako aj vo vytváraní národného étosu ,spoločného úspechu‘, pričom zaviedol štyri úradné jazyky – malajčinu, mandarínčinu, tamilčinu a angličtinu – a v prvých rokoch použil úžasnú jednu tretinu štátneho rozpočtu na vzdelávanie. Používal rasové a príjmové kvóty na odstránenie segregácie v bývaní a vzdoroval vtedajšej ekonomickej múdrosti aktívnym náborom nadnárodných korporácií. Bojoval proti korupcii, obmedzoval znečistenie prostredia, vysádzal stromy a dostával týždennú správu o čistote toaliet na letisku, kde si zahraniční investori mohli vytvárať prvé dojmy z krajiny,“ napísala Mathewsová.

Podľa Kissingerovho úsudku, pokračovala, Li vybudoval aj najschopnejšie ozbrojené sily v juhovýchodnej Ázii. Čo ale neurobil, bolo to, že sa priblížil demokracii.

Kissinger podľa Mathewsovej „opatrne“ dospel k záveru, že hospodársky rast nemusí stačiť na udržanie sociálnej súdržnosti Singapuru. Krajina bude totiž musieť podľa Kissingera jedného dňa nájsť lepšiu rovnováhu medzi „ľudovou demokraciou a modifikovaným elitárstvom“.

Mathewsová nazvala Liho zahraničnú politiku ako „obratnú“. Odrazil totiž susednú Malajziu a Indonéziu a čeliac vynárajúcej sa hrozbe zo strany veľmocí definoval Singapur ako „myš“ medzi „slonmi“ a potom sa podujal podrobne študovať zvyky slonov.

„Nakoniec sa stal uznávaným poradcom Pekingu aj Washingtonu. Odporučil Spojeným štátom, aby ,od začiatku nezaobchádzali s Čínou ako s nepriateľom‘, aby to nedonútilo Peking ,vypracovať protistratégiu na zničenie USA v ázijsko-tichomorskej oblasti‘. Na druhej strane varoval čínskych vládcov, že je nevyhnutné, aby si mladší Číňania ,uvedomili chyby, ktoré Čína urobila v dôsledku arogancie a excesov v ideológii‘, a naučili sa ,ísť v ústrety budúcnosti s pokorou a zodpovednosťou‘. Skôr ako väčšina Li pochopil dilemy, ktoré prinesie rast Číny najmä pre Washington, a nabádal vodcov na oboch stranách Pacifiku, aby zabránili tomu, aby sa nevyhnutná súťaž zmenila na vojnu. Je ťažké čítať Liho varovania bez toho, aby sme si želali, aby bol dnes vypočutý niekto rovnakého postavenia,“ domnieva sa Mathewsová.

Je v tom odkaz pre americkú politiku voči Číne dnes? Asi ťažko si možno predstaviť, že by to bolo inak. Ako je známe, Kissinger je autorom strategickej nejednoznačnosti voči Taiwanu, podľa ktorej USA uznali jednu Čínu, ale s Taiwanom pestujú vzťahy, ktoré podporujú jeho prosperitu a nezávislosť, nikto si však nesmie byť istý, či by Amerika bola ochotná ísť kvôli Taiwanu do vojny. Problém je, že súčasný prezident Biden už štyrikrát povedal opak, že Amerika bude Taiwan v prípade konfliktu s Čínou brániť.

Graham Allison, ktorý sa s trochou irónie predstavuje ako najstarší Kissingerov žiak, tvrdí, že ak Amerika bude ochotná za Taiwan bojovať, čaká nás čínsko-americká vojna. Kissinger sám túto vec nedávno v relácii u Fareeda Zakariu glosoval inými slovami: „Mao mi raz povedal, že Taiwan bude náš. Len nevedno, či o rok, alebo o sto rokov. Ale bude čínsky.“

Koľko ľudí vo Washingtone si závažnosť tej vety dnes uvedomuje?

Prezident Nixon: Nekonečné vojny a stabilita sveta

Pokiaľ ide o Kissingerov prístup k Nixonovi, bude čitateľom jeho predchádzajúcich kníh dobre známy.

Mathewsová píše: „Úlohy prezidenta a samotného Kissingera, ktorý pôsobil ako poradca pre národnú bezpečnosť a neskôr ako štátny tajomník, sú až na výnimky nerozoznateľné. Veľká časť kapitoly je defenzívna. V súvislosti s dlhotrvajúcim odchodom z Vietnamu tvrdí, že ,spravodlivý idealizmus, ktorý inšpiroval a udržal prevzatie medzinárodnej zodpovednosti krajiny po druhej svetovej vojne, bol teraz… použitý ako všeobecné odmietnutie globálnej úlohy Ameriky‘. Ani vtedy, ani dnes nemôže Kissinger pripustiť, že opozícia voči vojne zo strany verejnosti a elít nebola len produktom zmäteného idealizmu alebo krvácajúcej morálky. Ako napríklad v prípade jeho realistického kolegu Hansa Morgenthaua aj toto pramenilo z rovnako tvrdohlavého uvažovania, že vojna ohrozuje záujmy národnej bezpečnosti USA,“ píše Mathewsová a cítime prečo. Neokonom a všetkým, ktorí ochotne podporujú americké vojny v zahraničí, Kissinger niečím prekáža.

Aj ona však oceňuje úvahu o dlhej diskusii o kríze v roku 1971 vo vtedajších oddelených častiach východného a západného Pakistanu. „Táto kedysi zabudnutá epizóda, v ktorej ozbrojené sily západného Pakistanu podporované USA zmasakrovali odhadom 300 000 až 500 000 východných Pakistancov a nahnali asi desať miliónov utečencov do Indie, sa stala všeobecne známejšou po tom, čo politológ z Princetonu Gary Bass zverejnil v roku 2013 knihu Blood Telegram: Nixon, Kissinger and a Forgotten Genocide,“ uviedla Mathewsová.  

Kríza vypukla po tom, čo si voliči vo východnom Pakistane vybrali vodcu, ktorý žiadal autonómiu regiónu od Pakistanu, pričom pakistanský diktátor generál Jahjá Chán nariadil armáde, aby rozdrvila novozvolenú regionálnu vládu.

„Spojené štáty nenamietali verejne ani súkromne a Nixon a Kissinger naďalej tajne dodávali Pakistanu zbrane vrátane stíhačiek F-104, munície a náhradných dielov, a to napriek varovaniam zo strany právnikov ministerstva zahraničných vecí a Pentagónu a zamestnancov Bieleho domu, že dodávky sú nezákonné. Kissinger trvá na tom, že Nixonov prístup k Bangladéšu nemá nič spoločné s ,necitlivosťou‘. Nakoniec sa indická premiérka Indira Gándhíová rozhodla, že jediný spôsob, ako zastaviť prílev utečencov, je ukončiť zabíjanie. India napadla východný Pakistan a rozdrvila pakistanskú armádu, čo nakoniec viedlo k vytvoreniu nezávislého Bangladéša. Ale napriek svojmu nezúčastnenému postaveniu India uzavrela pakt o priateľstve a vojenskej pomoci so Sovietskym zväzom. Kissinger tvrdí, že pakt premenil konflikt ,z regionálnej a humanitárnej výzvy na krízu globálnych strategických rozmerov‘. Počas invázie Nixon skutočne vyslal lode zo siedmej flotily USA do Bengálskeho zálivu a vyzval Čínu, aby pohrozila Indii presunom jednotiek k spoločnej hranici oboch krajín. Kissinger pripisuje vášnivý odpor voči Nixonovej politike zo strany amerických diplomatov vo východnom Pakistane a ďalších vo Washingtone ,obhajcom ľudských práv‘, ktorí bojovali za ,prevažne symbolické gestá‘. Tvrdí, že Pakistan bol ,už bohato vyzbrojený‘ a nesúhlas Spojených štátov by nepriniesol nič iné, než ,zníženie amerického vplyvu‘. Toľkými slovami však pripúšťa, že postoj USA v skutočnosti určilo to, že Jahjá Chán slúžil ako kľúčový sprostredkovateľ v úsilí administratívy otvoriť vzťahy s Mao Ce-tungovou Čínou. Bohužiaľ, Kissinger píše, že ,tragédia, ktorá sa v tom čase odohrávala vo východnom Pakistane, skomplikovala našu komunikáciu o dátume a programe mojej blížiacej sa tajnej cesty do Pekingu‘.“

Podľa Mathewsovej by však administratíva nepodnikla žiadne kroky, ktoré by mali čo i len najmenšiu šancu ohroziť tento proces a „Kissinger neobjasňuje, že táto prvá zásadná cesta sa uskutočnila v júli 1971, čo je načasovanie, ktoré by mohlo zodpovedať predošlej politike Bieleho domu, ale je menej uspokojivé pri vysvetlení jeho pokračujúceho mlčania v nasledujúcich mesiacoch“.

Mathewsová spomína aj „kruté, bigotné protiindické nálady“. Na základe kedysi tajných Nixonových nahrávok totiž Gary Bass odhaľuje, ako Nixon a Kissinger údajne prepadli vášňam.

„Prezident povedal, že to, čo India skutočne potrebuje, je ,masový hladomor‘ a že nedokáže pochopiť, ‚prečo by sa, dopekla, niekto rozmnožoval v tej prekliatej krajine‘. V týchto rozhovoroch bola Indira Gándhíová označená ako ,čarodejnica‘ alebo ,stará mrcha‘. Spojené štáty, hovorí Kissinger, nemôžu dovoliť ,indicko-sovietsku tajnú dohodu, znásilnenie nášho priateľa‘. Je zrejmé, že tento postoj ovplyvnil politiku napriek Kissingerovmu naliehaniu, že prístup administratívy ku kríze nemá nič spoločné s tým, čo nazýva ,necitlivosťou‘. (Ďalej tento výraz bagatelizuje tým, že dodáva, že niektoré rozhovory ,neodrážali výšku morálky‘.),“ píše Kissingerova kritička.

Avšak za to najzarážajúcejšie považuje závery, ktoré teraz Kissinger z tragickej aféry vyvodzuje: „Táto predtým nepovšimnutá epizóda sa teraz stáva ,bodom obratu v studenej vojne‘ v dôsledku potenciálneho zapojenia Číny a, čo je ešte viac pritiahnuté za vlasy, ,prvej krízy o podobu prvého skutočne globálneho poriadku vo svetových dejinách‘. Kissinger dvíha latku ešte vyššie a dokonca tvrdí, že ,globálna vojna o Bangladéš‘ je ,možná‘. Málokto by spochybňoval, že Nixon a Kissinger žonglovali s kritickými vzťahmi USA s Čínou a Sovietskym zväzom alebo že otvorenie vzťahov s Čínou malo v roku 1971 oveľa väčšiu strategickú hodnotu ako autonómia pre východný Pakistan. Ale vážne otázky zostávajú. Vyžadovalo si uskutočnenie tohto otvorenia postoj, ktorý zaujal Washington? Keď politika v demokracii vyžaduje utajenie v dôsledku rozšírenej opozície, ako často to prináša priaznivý výsledok z dlhodobého hľadiska? Znižujú nezákonné činy – v tomto prípade prevody zbraní – zo strany vlády hranicu pre zlé správanie, čo vedie ostatných, či už vo vláde, alebo mimo nej, k porušovaniu zákona? Dá sa nájsť lepšia rovnováha medzi realistickým záujmom o národné záujmy a slušnou úctou k ľudskému životu vrátane hnedého, nekresťanského života ako tu? Odpovede tu nenájdete.“

Ponechajme teraz bokom, že ak by sme si robili názor na zahraničnú politiku iných prezidentov podľa ich výrokov počas neverejných debát, ďaleko by sme sa nedostali. Podstatný je predsa výsledok. To, čo sa na polemike Mathewsovej s Kissingerom ukazuje, je nielen iné hodnotenie Indie, ale najmä ochota Kissingera a Nixona pristupovať k zahraničnej politike v Ázii bez ideologického kľúča, kde môže byť dôležitejším prvkom regionálna stabilita, ako to, či je, alebo nie je daný štát demokratický. Washington sa skrátka vyvíja inak, ako Henry Kissinger myslí. A tento vývoj nemá vždy podporu medzi americkými voličmi, čoho dôkazmi je práve Nixon či Trump, ale napokon aj Reagan. Čo by mimochodom bola zaujímavá otázka, prečo sa Reagan do Kissingerovho výpočtu nedostal.

Aristokracia

Podľa Mathewsovej Kissinger v záverečnej kapitole svojej publikácie píše, že osobnosti z jeho knihy žili v zlatých časoch, keď sa aristokratický systém, ktorý produkoval predchádzajúce generácie vodcov, spájal s novou meritokraciou strednej triedy. Aristokratickí štátnici, ktorí si uvedomovali, že si svoje postavenie nezaslúžili, cítili podľa Kissingera povinnosť k službe verejnosti a lídri z rôznych krajín patriaci do rovnakej spoločenskej triedy „zdieľali citlivosť prekračujúcu národné hranice“.

Kissinger uvádza, že „v rozsahu, v akom aristokracia plnila svoje hodnoty zdržanlivosti a nezaujatej služby verejnosti, jej vodcovia mali tendenciu odmietať svojvôľu osobnej vlády a namiesto toho vládnuť prostredníctvom postavenia a morálneho presvedčovania“.

Keď sa však pozrieme späť do histórie, upozorňuje Mathewsová, „možno len skonštatovať, že to robili len zriedka. Naproti tomu meritokratické vedenie, ktoré vzniklo po prvej svetovej vojne, urobilo z inteligencie, vzdelania a úsilia cestu k úspechu. Keď sa obe éry prelínali, jednotlivci dostali to najlepšie z oboch svetov. Teraz však meritokracia, ako ju vidí Kissinger, ochabuje. Spoločnosť vraj venuje príliš málo pozornosti charakteru a vzdelávanie na stredných a vysokých školách potláča humanitné vedy, produkuje ,aktivistov a technikov‘, ale nie občanov vrátane potenciálnych štátnikov“.

Mathewsová dáva Kissingerovi za pravdu v tom, že štúdium humanitných vied medzi študentami nie je v móde, ale kritiku považuje za „veľmi prehnanú“.

„Kissingerovo tvrdenie, že ,málo univerzít ponúka vzdelávanie v štátnictve‘, ignoruje veľký nárast škôl verejnej politiky v posledných desaťročiach, ktoré sa venujú práve tomuto. Ďalej sa sťažuje, že dnešné elity ,hovoria menej o povinnostiach než o svojich pocitoch alebo vlastnom pokroku‘. Zdá sa, že to predpokladá, že spoločenská povinnosť môže byť vyjadrená iba v štátnej službe. Ako potom možno vysvetliť prudký nárast počtu, veľkosti a ambícií mimovládnych organizácií – charitatívnych, pomocných, lekárskych a humanitárnych skupín, environmentálnych organizácií, think tankov, skupín pre rozvoj komunity a ďalších – od 60. rokov 20. storočia? Takéto skupiny sú väčšinou obsadené ľuďmi, ktorí vyjadrujú svoj individuálny zmysel pre spoločenskú povinnosť. Nikto sa nemôže hádať o dôležitosti charakteru, ale v Kissingerovom pohľade na minulosť je príliš veľa ružovej nostalgie a nedostatočná pozornosť venovaná realite súčasnosti,“ konštatovala Mathewsová.

Iba ak to Kissinger myslel trochu inak. On, samozrejme, vie, že takýchto škôl je dostatok, ale nespokojný je s tým, že to nevidieť na politike a často ani na písaní o zahraničnej politike. Čoho smutným dôkazom sú opäť neokonzervatívci a jastraby obidvoch strán v USA.

A čo Rusko?

Kissinger podľa jej názoru stojí na pevnejšej pôde, keď sa vzďaľuje od vodcovstva a venuje sa vzťahom medzi Čínou, Ruskom a Spojenými štátmi. O prehlbujúcej sa rivalite medzi Washingtonom a Pekingom Kissinger poznamenáva, že Čína očakáva, že jej staroveká civilizácia a nedávny ekonomický pokrok by mali vzbudzovať úctu, zatiaľ čo Spojené štáty predpokladajú, že ich vlastné hodnoty sú univerzálne a mali by byť prijaté všade. Podľa Kissingera každá z týchto krajín zasahuje „čiastočne hybnosťou, najmä dizajnom“ to, čo tá druhá považuje za svoje hlavné záujmy. Vzhľadom na tieto kolízie a nezlučiteľné svetonázory sa tak tieto dve mocnosti budú musieť naučiť „spájať nevyhnutnú strategickú rivalitu s koncepciou a praxou spolužitia“.

„Toto je široko chápaná diagnóza,“ súhlasí Mathewsová. Ale to najdôležitejšie, „ako“ to dosiahnuť, už Kissinger nerieši, „ako to často, bohužiaľ, robí“.

Pokiaľ ide o Rusko, Kissinger sa podľa Mathewsovej domnieva, že táto „bývalá superveľmoc zostane vplyvná po celé desaťročia, a to aj napriek jej klesajúcemu počtu obyvateľov a úzkej ekonomickej základni. Varuje, že v dôsledku svojho rozsiahleho územia a nedostatku geografickej obrany trpí Rusko ,trvalým vnímaním neistoty‘, ktoré je hlboko zakorenené v jeho histórii“.

„Toto je pravda,“ píše Mathewsová a dodáva, že Katarína Veľká opísala tento „idiosynkratický strach“ slovami, že „nemám žiadny spôsob, ako brániť svoje hranice, len ich rozšíriť“.

Pokiaľ ide o Ukrajinu a jej vstup do NATO, Kissinger zdôrazňuje, že hranica Aliancie by bola ,do 300 míľ od Moskvy‘, čím by sa eliminovala strategická hĺbka, s ktorou Rusko vždy počítalo.

„Uviedol, že riešením súčasného konfliktu musí byť preto neutrálna Ukrajina, ale nevysvetľuje, ako by mohla byť zaručená bezpečnosť krajiny ako neutrálneho nárazníkového štátu. Rusko sa napokon dvakrát zaviazalo rešpektovať suverenitu Ukrajiny: raz, keď Kyjev získal nezávislé kreslo v Organizácii Spojených národov po rozpade Sovietskeho zväzu, a znova v Budapeštianskom memorande z roku 1994, keď Ukrajina pristúpila k Zmluve o nešírení jadrových zbraní a Rusko sa so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi oficiálne zaviazalo ,zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti a existujúcim hraniciam Ukrajiny‘,“ napísala expertka.

Dodajme, že Kissinger už o členstve Ukrajiny v NATO dnes hovorí inak, vie si to predstaviť, ale cenou by boli územné straty v prospech Ruska. Tento názor stále dostatočne nevyargumentoval, povedal ho v dvoch či troch textoch a rozhovoroch. Do istej miery ide o reakciu na jeho predchádzajúce komentáre k téme Ukrajiny. Ustúpil skrátka vo veci, kde bol kedysi jednoznačne proti členstvu Ukrajiny v NATO.

Vraj by mohol ponúknuť viac

Kissinger, ktorý bol pozorným pozorovateľom zahraničnej politiky USA dlhšie, než je nažive mnoho súčasných predstaviteľov, má podľa nej tak hlboké znalosti o „medzinárodných záležitostiach a názoroch a slabinách súčasných popredných medzinárodných aktérov ako nikto iný“.

„Má bezkonkurenčnú, takmer nadľudskú pamäť. Vie, ako sa uzatvárajú medzinárodné dohody a prečo môžu zlyhať. Je pravdou, že podmienky 21. storočia sa zásadne líšia od tých, ktoré Kissinger pozná najlepšie – 1814, 1950 alebo 1975. Štátne hranice sú oveľa priepustnejšie, kľúčové aktíva teraz ležia mimo národných štátov, vplyv mimovládnych aktérov od CARE až po zločincov je nesmierne väčší, studená vojna sa skončila, jadrové arzenály, lacné kybernetické zbrane a narušená klíma predstavujú existenčné hrozby a relatívna sila Spojených štátov je oveľa menšia než v čase, keď Kissinger slúžil vo vláde. Okrem toho sa voliči na celom svete drasticky zmenili v porovnaní s voličmi počas studenej vojny a predtým, takže modely 20. storočia, ktoré Kissinger vykresľuje, majú pre dnešných bojujúcich lídrov pochybný význam. Napriek tomu, ak by Kissinger mohol nechať minulosť minulosťou a to, čo vie, by uplatnil v podmienkach dneška a zajtrajška, určite by mohol ponúknuť oveľa viac,“ uzatvára svoj článok Mathewsová.

Ale viac by mohla ponúknuť aj americká zahraničná politika. V každom prípade, pre nás pozorovateľov z malých krajín je dôležité, aby sme vnímali a čítali americkú diskusiu o zahraničnej politike zo všetkých strán. Škoda, že naša politická špička si pomerne ľahkovážne osvojuje niektoré postoje amerických politikov bez akejkoľvek diskusie, ako ponúka napríklad nová kniha Henryho Kissingera. Správnejšie je čítať aj Kissingera, aj autorov z Carnegieho nadácie či Foreign Affairs.