Obávam sa, že jediným riešením je odchod Slovenska z Rady Európy

Najskôr jeden citát:

"V žiadnom prípade nie je pozoruhodné a v žiadnom prípade nie je ospravedlnením textového evolucionizmu, že prevzatie moci od ľudí a jej umiestnenie do súdnej aristokracie môže priniesť niektoré dôveryhodné výsledky, ktoré demokracia nemusí dosiahnuť. To isté možno povedať o monarchii a totalitných režimoch. Ale akonáhle sa národ rozhodne, že demokracia so všetkými svojimi bradavicami je najlepším systémom vlády, kľúčovou otázkou sa stáva, ktorá teória textového výkladu je kompatibilná s demokraciou. Originalizmus nepochybne je. Naproti tomu neoriginalizmus ukladá spoločnosti zákonné predpisy, ktoré neboli nikdy demokraticky prijaté." (A. Scalia, B.A. Garner, Čítanie práva: Výklad právnych textov, St. Paul, Minn., 2012, s. 88)

Už dávno sme si prestali nahovárať, že máme spoločné hodnoty s väčšinou európskych krajín. Nemáme. Po rozsudku Fedotova proti Rusku by sme mali prestať rozjímať aj o „jednote v rôznosti“. Európsky súd pre ľudské práva sa postaral, aby sme sa tejto ilúzie zbavili.

Európsky súd pre ľudské práva čelí najvážnejšej kauze vo svojej histórii a bezprecedentnému skompromitovaniu, keď vyšlo najavo, že 22 stálych sudcov z približne 100 sudcov malo väzby na rôzne organizácie priamo alebo nepriamo financované miliardárom a špekulantom na akciových trhoch Georgom Sorosom. Viacerí sudcovia sa v kauzách, v ktorých boli zainteresované tieto organizácie, nevylúčili z dôvodu zaujatosti. Dôvera v nezávislý a transparentný súd bola narušená ako nikdy v histórii.

Iste, Rada Európy je niečo iné ako EÚ, ale aj tak. Povinná otázka znie: Čo robiť?

Moja odpoveď je jasná. Bohužiaľ, 16 krajín Rady Európy bez registrovaných partnerstiev má len voľbu podvoliť sa alebo odísť. A to odísť z tohto spolku skôr ako naše vlastné súdy po vzore a iniciácii od svojich európskych kolegov nezlomia rovnakým spôsobom naše zákony ako začali lámať tie európske. Súd totiž už prestal byť dobrým nástrojom ochrany ľudských práv a stal sa veľkým rizikom pre demokraciu.

Ako správne poznamenal disentujúci sudca Lobov. „väčšina tridsiatich štátov, ktoré boli súčasťou "trendu" v prejednávanej veci, nepredstavovala v čase predloženia veci veľkej komore ani dve tretiny zmluvných štátov, nehovoriac o tom, že sedemnásť "menšinových" štátov predstavovalo v tom čase takmer polovicu obyvateľstva členských štátov Rady Európy.“

A nebol to len sudca Lobov nominovaný Ruskom, ktoré z Rady Európy stihli vylúčiť ešte pred vynesením rozsudku. Bol to poľský sudca Wojtyczek, ktorý vedel povedať a obhájiť svoj názor:

“Hlavný argument väčšiny v prospech zistenia porušenia je v bode 218 rozsudku formulovaný takto: "bolo by nezlučiteľné so základnými hodnotami dohovoru, ak by výkon práv vyplývajúcich z dohovoru menšinovou skupinou bol podmienený jeho prijatím väčšinou". Tento argument je truizmus, ktorý ako taký nemožno spochybniť, ale vyvoláva prinajmenšom dve námietky. Po prvé, uniká mu podstata prípadu. V stávke nie je výkon práv vyplývajúcich z dohovoru, ale pridanie nových práv do dohovoru, presnejšie postupu, ktorý sa má dodržiavať pri udeľovaní práv, ktoré pôvodne neboli v dohovore udelené. Podľa môjho názoru by bolo nezlučiteľné so základnými hodnotami dohovoru, ak by sa do neho vložili práva, ktoré dohovor pôvodne neudelil, bez toho, aby ich väčšina – na vnútroštátnej úrovni vo všetkých dotknutých štátoch – akceptovala v postupe uzatvárania zmluvy, ako je definované vo vnútroštátnom ústavnom práve Vysokých zmluvných strán.“

Sudca Wojtyczek poukázaním na osobitný politický kontext po vylúčení Ruska z Rady Európy ukázal ešte na jednu možnosť riešenia a to, že odmietol tento rozsudok vnímať ako precedens, ktorý by mal platiť pre všetky štáty:

„Vec teda nemá žiadne praktické dôsledky pre ďalší rozvoj vnútroštátneho právneho systému štátu, ktorý je odporcom v odvolacom konaní, ale zároveň majú všeobecné otázky, ktoré sú v pozadí, veľký význam pre štyridsaťšesť štátov, ktoré zostávajú v systéme dohovoru, a najmä pre štáty, ktoré nestanovujú právne uznanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia.... Dotknuté verejné záujmy a hodnoty, ktoré mohli byť relevantné pre iné štáty, neboli v konaní pred Súdnym dvorom ani identifikované, ani formulované. Za súčasných medzinárodných okolností nie je možné prisúdiť tomuto a akýmkoľvek iným rozsudkom vydaným po 16. septembri 2022 v prípadoch vedených proti Rusku žiadnu hodnotu precedensu a takéto rozsudky nemôžu mať účinky erga omnes.“

Táto cesta trvalej rezistencie si vyžaduje silnú tradíciu národne a hodnotovo ukotvených vlád a skutočne suverénny štát, ktorý sa nebojí vzdorovať hlúposti od akejkoľvek aktuálne veľmocenskej vrchnosti. A to my, zdá sa, nemáme.

Chápem, že návrh odísť z Rady Európy je pre mnohých viac ako nepredstaviteľná provokácia. Baví ma však ukazovať na zdanlivo nemožné riešenia. Lebo sú len dve možnosti. Buď sa nám podarí odchodom krachu vyhnúť alebo po pohrome budem môcť pokyvkávať múdro hlavou: “Ja som vám to hovoril!”.

Nerešpektovanie prirodzených hodnôt nevyhnutne vedie k rozkladu spoločnosti. Tak ako sa rozpadli pyšné pokrokové civilizácie pred nami, ktoré opustili rozum, môže padnúť aj európska civilizácia.

Možno už samotná hrozba odchodu 16 štátov, ktoré nemajú registrované partnerstvá z Rady Európy by vyvolala sebareflexiu aj na Európskom súde pre ľudské práva. Chce to však aktivitu niektorého členského štátu, aby oslovil ostatné štáty a navrhol spoločné vyhlásenie s hrozbou odchodu a možno by sme sa v krátkom čase dočkali iného múdreho rozsudku.

Mám pocit, že v našej vláde to nikto ani len neskúsi. Ale nemali by potom nenariekať na takzvaný „extrém“. Takouto politikou ho spoluvytvárajú.

Sudca Wojtyczek na konci svojho stanoviska doplnil citát od Scaliu o demokracii, ktorý je uvedený v úvode textu. Mať plné ústa demokracie a pritom robiť pravý opak, je možno opäť progresívne, ale vieme kam to celé vedie.

Štandard víta pokračovanie diskusie na tému, ako by malo Slovensko reagovať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva.