Poradca ukrajinského prezidenta Mychajlo Podoljak vie, ako poraziť Rusko. Ibaže predstavy Ukrajiny a realita sa začínajú rozchádzať

Mohla by to byť len tretia variácia toho, ako dostať Západ do priamej vojny s Ruskom, ale je to niečo viac. Po snahe o bezletovú zónu a útoku na Poľsko, ide o tretí pokus, ako vyprovokovať väčšiu vojnu Západu a Ruska, ibaže odkaz medzi riadkami je teraz trochu iný.

Z Ukrajiny totiž prichádzajú nepríjemné správy, ktoré napovedajú o novej presile Ruska, ale ukrajinské vedenie, v tomto prípade Mychajlo Podoljak, hovorí o niečom úplne inom, pričom vyznenie je presne opačné.

Už sa nehovorí, že ukrajinská armáda má prevahu, pretože jej vojaci sú viac odhodlaní a vedia, za čo bojujú. Občas sa spomenú vysoké ruské obete, napríklad 920 mŕtvych vojakov za jediný deň (generál Hodges dokonca hovorí o 600 až 900 zabitých Rusoch denne), ale čoraz viac prevažujú správy o tom, či bude Ukrajina schopná čeliť Rusku pri novej ofenzíve. Na bojisku sa začína prejavovať ruská mobilizácia a nasadenie nových posíl v boji. Rusi dobyli Soledar, tlačia v Bachmute a de facto po celej frontovej línii, a Ukrajinci majú problémy, o ktorých sa doteraz nepísalo. Za posledné dni to dosť radikálne mení obraz vojny.

„Je to zvlášť zložité, ak máte 50 mužov a oni majú 300,“ hovorí pre New York Times ukrajinský vojak Pavlo, zranený šrapnelom do oka, najmä ak „.. prichádzajú ďalší a ďalší. Je ich tak veľa.“

Ľudmila Dektjarová, ktorá má 61 rokov a žije v obci Nevske v Luhanskej oblasti, sa rozhodla len tento víkend: „Budem úprimná, začala som si baliť veci. (..) Nechám tu moje kravy a odídem. Už sa sem nechcem vrátiť,“ povedala.

Prezident Zelenskyj odvolal ministra obrany Reznikova, podpísal výrazne prísnejšie nariadenia proti dezerciám a neposlúchaniu rozkazov v ukrajinskej armáde, mobilizovaní majú byť onedlho už 16-roční Ukrajinci (začala sa ich registrácia). Vyššie tresty za neuposlúchnutie rozkazu s tým značne súvisia.

Súčasne s tým Zelenskyj Západ žiada o rýchlejšie a väčšie dodávky zbraní. Tankov je však žalostne málo, plus Američania stíhačky odložili na koniec roka. Duran podcast nedávno analyzoval objavujúci sa rozpor medzi americkou armádou a Bielym domom a Ministerstvom zahraničných vecí. Vojaci (nie tí na dôchodku, ale vo funkciách) sa viac držia oficiálnych dokumentov, ktoré považujú za hlavného rivala Ameriky Čínu a nechcú oslabiť americkú armádu vojnou na Ukrajine. Politici (zvlášť zarytí neokoni) sa orientujú najmä na Rusko.

Vráťme sa na Ukrajinu. Reakciou na nové prísne tresty, čo bola požiadavka generála Zalužného a vedenia armády, je vraj rastúci strach a zúrivosť na fronte, na Zelenského sa s petíciou obrátilo 25-tisíc ľudí, aby toto nové nariadenie vetoval, on to odmietol, píše Politico.

„Za neuposlúchnutie rozkazu bude trest odňatia slobody na päť až osem rokov, doteraz to bolo dva až sedem rokov. Dezercia alebo odmietnutie nastúpiť do služby bez platného dôvodu budú trestané väzením až do 10 rokov. Vyhrážanie sa veliteľom, požívanie alkoholu, spochybňovanie rozkazov a ďalšie porušenia budú tiež trestané tvrdšie, potenciálne s väzením, doteraz sa to trestalo krátením mzdy alebo skúšobnej lehoty,“ píše sa v článku.

V tejto atmosfére vyšiel rozhovor s poradcom ukrajinského prezidenta, Mychajlom Podoljakom, ktorý ide presne opačným smerom, hovorí o porážke Ruska – a popri tom žiada prekročiť ďalšie tabu.

K citátom z rozhovoru sa dostanem za moment, pred tým ešte jedna poznámka.

Nič také radikálne ešte od oficiálneho predstaviteľa ukrajinskej vlády alebo poradcu prezidenta nezaznelo. Hoci Ukrajinci hovorili, že chcú vytlačiť Rusko z územia Ukrajiny, nikdy nehovorili o útokoch na „celú ruskú vojenskú infraštruktúru“.

Ak sa povie celá vojenská infraštruktúra, znamená to aj ciele v tyle a ruskom vnútrozemí. Ak aj doteraz k nejakým ukrajinským útokom za hranicou Ruska došlo, neprihlásili sa k nim. Pozri vražda Duginovej alebo útok na vojenský sklad. Krym je v tomto ohľade špecifická otázka. Rusi ho považujú už za svoje vnútrozemie, Ukrajinci si ho nárokujú a podľa medzinárodného práva ide o súčasť Ukrajiny. Útok na Kerčský most vyvolal preto zo strany Ruska doteraz najtvrdšiu odvetu.

Mimochodom, keď Ukrajinci hovoria, že ich cieľom je aj znovudobytie Krymu, Západ sa správal dlho opatrne, občas zaznie podpora pre tento cieľ (naposledy generál na dôchodku Ben Hodges v Economiste), ale rovnako často sa šírili odkazy z vysokopostavených zdrojov rôznych vlád, že Krym je predsa len iná vec, že to nebude možné, respektíve, že tento cieľ Ukrajiny už nemusí byť cieľom aj pre západné štáty, ktoré Ukrajinu podporujú. Také názory počuť v rôznych médiách či rešpektovaných podcastoch (za všetky Spectator alebo War on the Rocks). Oficiálne všetky západné vlády opakujú, že Krym je súčasťou Ukrajiny. Reálne však rozlišujú medzi Krymom a inými dobytými územiami.

Mychajlo Podoljak zašiel ďalej. Nehovoril už o Kryme, ale o cielených útokoch na ruské vnútrozemie.

Toto tabu už prekročil bývalý poradca ukrajinského prezidenta Alexij Arestovyč, ktorý nedávno hovoril, že Ukrajina by nemala dobyť iba územie spred 23. februára a Krym, ale aj značnú časť súčasného Ruska a Volgogradskú oblasť, aby vznikla spoločná hranica s Kazachstanom, čo by izolovalo Rusko a umožnilo vytvoriť koridor s Čínou, ale znelo to ako fantazmagória. Navyše, Arestovyč to povedal až potom, ako skončil u Zelenského a viac-menej si tým otvára cestu k nejakej budúcej kariére.

Mychajlo Podoljak je ale stále vo funkcii, považujú ho za kľúčového poradcu prezidenta Zelenského a v rozhovore to povedal bývalému politikovi, portugalskému ministrovi pre záležitosti EÚ Brunovi Maçãesovi. Rozhovor vyšiel v britskom týždenníku New Statesman, je obálkovou témou nového čísla, Maçães je pravidelným prispievateľom tohto týždenníka, čo sú noviny, ktoré dávajú priestor rôznym pohľadom na vojnu (vyšiel tu napríklad aj rozhovor s Noamom Chomskym).

Pre Podoljaka je to jasné ako matematika. Na to, aby Ukrajina zvíťazila, musí zviesť boj s celým tylovým zabezpečením Ruska, s celou logistickou infraštruktúrou ruskej armády a raketami dlhého doletu zaútočiť na zázemie v ruskom vnútrozemí.

Bruno Maçães sa najskôr Podoljaka pýta na aktuálny stav situácie v Luhansku a Donecku. ten hovorí, že tu prebiehajú najostrejšie boje a „70 až 80 percent všetkých vojenských operácií na frontovej línii. (Rusi) nechodia vo veľkých kolónach, ako bolo zvykom – chodia po 30, 50, 100 ľudí. A prebieha to v rôznych paralelných smeroch, nielen v Bachmute, ale aj v iných smeroch v Donecku a Luhansku. Prebiehajú ťažké boje  a zároveň hromadenie rezerv.“

Podoljak si myslí, že „toto je posledná šanca Ruska presadiť sa.“

Maçães sa pýta, ako si Ukrajina v súčasnej situácii predstavuje, že by mohla vyhrať a Rusko poraziť.

„Určite vám nepoviem, čo budeme robiť na bojisku,“ hovorí Podoljak. „Urobím však malú poznámku: veľmi preceňujete inteligenciu, nazvime to kolektívnu inteligenciu Ruskej federácie. Nebudú schopní postrehnúť moment, keď objektívne začnú prehrávať. Zmeškajú to.“

Rozhovor nie je spracovaný klasickou formou, otázka – odpoveď, ale citátmi spracovanými v texte, nasleduje dlhší úryvok zo spracovaného rozhovoru:

Historický proces je „objektívny, matematický“, dodáva Podoljak. „Dokonca aj počas vojny.“ Podľa jeho názoru sa koniec vojny bude odvíjať viac-menej nasledovne: Rusko sa v krátkom čase pustí do niekoľkých menších útočných akcií. Stratia veľa ľudských životov. Potom budú čeliť sérii významných porážok – trom, možno štyrom – na bojisku. Budú to porážky napríklad v doneckom smere: Rusko stratí mesto Doneck. Môžu to byť aj porážky v záporožskom smere na juhovýchode: stratí mesto Melitopol alebo Berďansk a Ukrajina získa prístup k Azovskému moru. To by mohlo zahŕňať aj stratu Luhanska. Nedostatok inteligentnej organizácie Ruska spôsobí, že tieto porážky budú nevyhnutné: „To je problém súčasného Ruska. „A v tejto chvíli,“ hovorí mi Podoljak, sa úpadok „ruskej armády stane nezvratným“.

Maçães mu to veľmi nekomplikuje, neoponuje, hoci práve oblasti v Luhansku sú momentálne tie, kde Rusi získavajú prevahu. Zaujíma ho však, ako vníma Zelenského poradca Rusko. Ako by podľa neho mali vyzerať tie nepokoje v Rusku?

Podoljak si nemyslí, že politické protesty v Rusku zohrajú úlohu pri porážke. Vzniknú však nepokoje iného charakteru: protesty príbuzných, ktorí prišli o svojich blízkych, pretože na uliciach sa začne objavovať veľký počet zranených a ľudí s amputovanými končatinami. To podľa neho spôsobí „nekontrolovanú politickú transformáciu“. Zároveň republiky na severnom Kaukaze, v Kabardsko-Balkarsku alebo v Tatarstane „prejdú do samostatného plávania“ –  čo je ruský idióm, ktorý opisuje, ako sa krajina môže rozpadnúť, pričom tento proces bude podľa Podoljaka premyslenejší a “ vedomejší ako v roku 1991″.

Hoci v svojich špekuláciách je už ďaleko, otázka podľa neho znie inak: „Otázne je, ako dlho to bude trvať.“

Podoljak si myslí, že tieto protesty možno vyvolať vojensky:

A tu je na západných demokraciách, aby si vybrali. Ak chcú dlhú a ničivú vojnu, mali by dodávky zbraní na Ukrajinu obmedziť. „Ak chcú, aby sa vojna skončila rýchlo a správne: treba viac zbraní. Čím menej odhodlania v tejto otázke, tým dlhšie a s tragickejšími následkami bude vojna pokračovať. Rakety dlhého doletu umožňujú veľmi rýchlo zastaviť akúkoľvek ofenzívu, veľmi rýchlo zničiť vojenský potenciál Ruskej federácie a výrazne minimalizovať straty Ukrajiny. V prvom rade straty na ľuďoch a v druhom rade na technike, ktorú dostávame, a to aj od partnerov.“ Na to, aby Ukrajina zvíťazila, musí zviesť boj s celým tylovým zabezpečením, s celou logistickou infraštruktúrou ruskej armády. Táto otázka je podľa neho „dokonale čistá ako matematika“.

Mychajlo Podoljak to celé považuje za „historický proces“, hovorí, že sa len riadi jeho zákonitosťami.

Ale ak stojí otázka tak, že ďalšou fázou vojny by mali byť ukrajinské útoky na ruské ciele vo vnútrozemí, na napádanie celej vojenskej infraštruktúry v tyle Ruska, potom si treba položiť ešte jednu otázku. Takéto útoky sú možné iba so západnými zbraňami. A otázka je, ako takúto „čistú matematiku“ vníma Západ. Či z nej náhodou nevyplýva niečo iné, ako rozvrat a porážka Ruska.

Táto minca má aj druhú a pre Ukrajinu ešte nepríjemnejšiu stranu. Čím väčšie budú rozpory medzi realitou na bojisku a vyhláseniami ukrajinského vedenia, tým skôr príde Ukrajina o podporu na Západe.