Maľuje blatom i šťavou z červenej kapusty. Pre výtvarníčku Kati M. Decsi sú ruky vizualizovanými textami

Študovali ste na Katedre grafiky a experimentálnej tvorby na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Vašimi pedagógmi boli Juraj Bartusz, ktorý viedol katedru, Zbyněk Prokop, vedúci ateliéru, aj Rudolf Sikora. Prečo ste šli študovať práve do Košíc?

Pôvodne som chcela ísť študovať do Brna, kde som bola aj konzultovať s Václavom Stratilom. Chodila som na gymnázium v Nových Zámkoch a od detstva aj na základnú umeleckú školu. Povedal mi, aby som rok chodila na prípravu a potom sa skúsila hlásiť. Prihlášku som si podala do Košíc aj do Bratislavy, nakoniec ma zobrali na Fakultu umení. Bola som presvedčená, že o rok pôjdem na prijímacie skúšky do Brna, no časom ma to začalo stále menej ťahať preč. Zostala som, bolo tam veľmi slobodné ovzdušie, čo mi veľmi vyhovovalo.

Nevedela som vtedy ešte, čo je to voľné umenie. Otec je zverolekár, mama pracovala ako referentka v obchode, moje maximálne kontakty s umením boli, keď sme zo ZUŠ-ky chodili na výstavy. Doma sme mali aj pár kníh o umení. Pamätám si, že na pohovoroch v Košiciach sa ma pýtali na Transart, Medzinárodný festival experimentálneho umenia, ktorý sa od roku 1988 konal v Nových Zámkoch a vtedy som ho opisovala detsky spontánnym jazykom, čo vyvolalo úsmev komisie.

Ako vás pedagógovia ovplyvnili? Akým učiteľom bol Rudolf Sikora, ktorý je známy tým, že študentom nechával potrebnú voľnosť a priestor?

U Sikoru som absolvovala magisterské štúdium. Mám na neho dobré spomienky. Veľmi rada som konzultovala aj s Jurajom Bartuszom, dopĺňali sa. Rudo Sikora bol výborný v tom, že si nás vypočul, ale nechal nás, aby sme sami prišli na svoju cestu, Bartusz bol ráznejší, čo malo tiež svoj význam. U Sikoru som obdivovala aj jeho veľkorysosť. Človek mal pocit, že môže v tvorbe ostať taký, aký je, a pokračovať vo vlastnom hľadaní. Ako súčasť diplomovky s názvom Pokiaľ sme som Sikoru fotila pri inštalovaní v SNG, kde sa vtedy konala výstava pri príležitosti jeho jubilea, aj v jeho ateliéri v Marianke.

Moja práca je vždy spojená s mojím životom a aj diplomovka mala denníkový charakter. Na stene som vystavila asi 140 fotiek s viacerými témami, bolo v nej viac línií. Začala sa kúpaním malého syna môjho známeho a končila kúpaním mojej babky. Zaznamenávala som ľudí, ktorí sa v mojom živote vtedy vyskytovali, a zachytávala som niektoré momenty z ich života. Téme som sa venovala aj po skončení školy.

U každého výtvarníka je cesta k umeniu iná, pre niekoho priamočiara, iný sa k nej prepracuje kľukatými cestami. Aké to bolo u vás, chceli ste študovať umenie od malička?

V detstve som veľmi rada prekresľovala a vyfarbovala. Mama ma chcela prihlásiť na základnú umeleckú školu, no učiteľke som povedala že tam budem chodiť iba vtedy, keď budem môcť kresliť to, čo chcem ja. Dnes to znie úsmevne, no mojím favoritom bol v tom čase Mickey Mouse. Nakoniec sa mi tam zapáčilo a navštevovala som ju počas základnej aj strednej školy.

Máte v dejinách umenia svoje inšpiračné zdroje?

Na to je ťažké odpovedať, keďže je ich tak veľa… A patrí k nim nielen vizuálne umenie, ale aj hudba, literatúra. Niektorí umelci alebo diela na mňa vplývajú úplne ináč v rôznych etapách môjho života. Napríklad Giotto, Odilon Redon a iní. Veľmi rada mám napríklad Adrienu Šimotovú, no nemám priame vzory. Raz dávnejšie ma v Prahe oslovilo video Douglasa Gordona (Play Dead; Real Time: this way, that way, the other way), mám rada aj tvorbu Júliusa Kollera, Bartuszove a Sikorove diela.

V tvorbe využívate prírodné materiály, ako sú blato či maľbu šťavou z červenej kapusty, vašu autorskú techniku. Výsledné diela sú procesuálne, po čase môžu vyblednúť alebo opadať, zaniknúť. Ako sa vyrovnávate s touto pominuteľnosťou, rátate s ňou ako so súčasťou tvorivého procesu?

Niektoré z malieb sú fixované, experimentujem s materiálmi a niekedy do blata pridávam napríklad lepidlo. Záleží to od toho, či chcem, aby dielo zaniklo, bolo farebne a materiálovo trvácne, alebo ho nechám voľne opadať, je to niekedy nevypočítateľné.

Ako vznikla práca s týmto archetypálnym materiálom a aká je téma blatom maľovaných malieb?

Úplne na začiatku som nechcela zobrazovať témy z môjho života, ale jednoduché a neutrálne témy, ako sú pád ľudskej postavy alebo beh, práca… No nevedela som sa im ubrániť a vrátila som sa k témam z rodinného života. Ďalšou mojou témou boli zajace, čo súviselo s pozorovaním hier mojich dcér s ich polotrpazličími zajacmi. Jedným z námetov, ktorými som sa tiež zaoberala, boli ruky. Veľmi sa mi páči poeticko-symbolický rozmer, ktorý predstavujú. Sú pre mňa niečím ako vizualizovanými textami. Inštalácie papierových rúk, ktoré som robila, boli pre mňa ako nainštalovaná poetická situácia.

Ruky a gestá sú veľkou témou umenia, od Dürera cez Rodina až po Evu Kmentovú. Majú pri nich význam aj konkrétne príbehy, ktoré naznačujú?

Sú to moje ruky a začala som ich robiť na základe starších skíc z cyklu Pitný režim, kde som skicovala napríklad ruku mojej babky, ako pije. Je pre mňa čarovné sledovať, ako je mozog prepojený s rukami a ako sa konkrétnymi gestami dá toho mnoho vyjadriť.

Ďalšia dlhodobá línia vašej tvorby sa zaoberá portrétovaním každodenných predmetov, z ktorých vytvárate netypické zátišia. Sú pre vás dôležité ich príbehy, komu predmety patria a čo symbolizujú? Spadajú do kategórie takzvanej individuálnej mytológie. Niektoré z nich, ako napríklad žehlička, môžu evokovať svet domácich či ženských prác.

Na začiatku to bola napríklad žehlička, aj keď až toľko nežehlím, viac žehlí manžel ako ja. Chcela som zbierať predmety, uvažovať o tom, aké predmety denne používam, ale pritom si ich nevšímam. Išlo napríklad o strúhadlo na ceruzky, začala som si ho skicovať, alebo o rozprašovač, krhlu, stoličku, šamlík. Prvé štyri roky som maľovala iba tieto predmety na mastný pergamenový papier.

Motivovalo vás venovať sa tým istým predmetom dlhodobo? Pre diváka môžu byť niekedy aj viacznačné, krhla napríklad pripomína aj univerzálny abstraktný tvar kruhu.

Áno, bolo to neustále opakovanie, ale hneď na začiatku mi boli formy zobrazenia predmetov jasné. Postupne som sa dopracovala k abstraktným tvarom, ktoré môžu predmety evokovať. Človek si monotónnym opakovaním vytvorí vlastné symboly. Dôležitý je pre mňa aj proces vzniku malieb, keď napríklad vo veľkoformátových maľbách lejem hmotu prírodnej farby na papier.

Predmety už zrejme nepotrebujete pred sebou vidieť ako „model“, máte ich v sebe ako určitý predobraz. Cez transparentný materiál evokujú aj istú posvätnosť všedného dňa. Je pre vás dôležitý príbeh jednotlivých predmetov, ich história?

Tvar predmetov už mám notoricky zautomatizovaný. Samozrejme, predmety odniekiaľ pochádzajú. Žehlička a šamlík sú moje, stolička sestrina. S krhlou polieval záhradu manželov otec a keď zomrel, nafotografovala som si predmety, ktoré mu patrili a ktoré vyzerali ako zátišia. Nafotila som si napríklad aj šaty po mojej babke.

Aké papiere používate?

Postupne skúšam rôzne papiere, skúmam, ako sa na nich farba správa. Vždy som sa snažila zbierať transparentné, jemné, gramážou ľahké papiere, napríklad japonský a čínsky papier, pauzák, pergamenový papier, hodvábny papier.

Transparentnosť vnáša do inštalácií vašich diel prvok svetla. Využívate v nich rôzne mierky, od miniatúr po nadživotné formáty.

Veľké mierky 6 × 4 metre vznikali pre výstavy v sakrálnych priestoroch, pre Kaplnku svätého Kríža v Nových Zámkoch, synagógu v Stupave a v Trnave.

Nakoľko je pre vás dôležité, že pracujete s prírodnými materiálmi? A ako ste dospeli k využitiu kapustovej šťavy?

Rozmýšľala som o farbe, ktorá by dokázala zachytiť prchavosť, jemnosť, transparentnosť a uvedomila som si, že to nemôžem robiť s nejakou syntetickou farbou alebo akrylom či olejom. Preto som chcela vyskúšať niečo prírodné, zrejme je v tom aj moja detská hravosť, chuť experimentovať. Nakrájala a uvarila som kapustu (skúšala som aj cviklu), do kapustovej šťavy som začala pridávať aj sódu bikarbónu alebo ocot, sú to pre mňa neustále pokusy. Papier som spevňovala duvilaxom, maľby zalievam aj do epoxidu. Epoxidy vznikli ako pokus, z maľby sa stal objekt a niektoré epoxidy, zdá sa, fungujú aj v tom, že farba ostáva dlhšie stála, nevybledne tak rýchlo.

Pôsobíte v Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch na pozícii galerijnej pedagogičky, ktorá je dnes podstatnou a integrálnou súčasťou každej galérie, ale inklinujete aj ku kurátorským projektom. Prelína sa práca výtvarníčky, galerijnej pedagogičky a kurátorky? Aké kurátorské projekty máte za sebou?

Pred dvomi rokmi sa v galérii rozbehol PROJEKT -1. Výstavy sa v rámci neho realizujú v pivničných priestoroch galérie a majú funkciu plug-in projektov. Pri organizovaní a realizácii týchto výstav je prelínanie priestoru a tvorby dôležité. Sú to väčšinou špecifické inštalácie na miesto z rôznych oblastí, ako napríklad maľba (Rita Koszorús, 2021), typografia (Samo Čarnoký, 2021), socha/keramika (Csilla Nagy, 2022) alebo experimentálna poézia (Liza Gennart, Z. Husárová, Ľ. Panák, 2022). Pre mňa je veľmi dôležité, aby výstavy komunikovali s publikom a aby sa workshopov zúčastňovali či viedli ich priamo vystavujúci umelci. V kurátorskej aj edukačnej práci vnímam ako dôležitý rozmer prácu s návštevníkmi. Často s galériou nemajú kontakt, majú pocit že umeniu nerozumejú, no pritom im môže otvoriť nový pohľad na svet.

A čo detskí diváci, sú v niečom špecifickí?

Veľmi rada sa rozprávam s detskými návštevníkmi, spoznávam, aký je ich svet. Je pre mňa dôležité komunikovať aj umenie ich jazykom. Pracujeme s viacerými školami v okolí a aj vďaka dlhodobým projektom, ktoré organizujeme, vidím, ako deti rastú. Najmä malé deti vnímajú umenie prirodzene, bez predsudkov a je zážitok pozerať si s nimi výstavu. Vnímajú súvislosti, ktoré nám možno ani nenapadnú.

Komentár Daniely Čarnej k dielam Ruka (2020) a Dve ruky (2019) od Kati M. Decsi

Schopnosť zaznamenania rúk sa zvykne považovať za jeden z testov zrelosti autora. Ruky a gestá v umení sú veľkou témou, ktorá dokáže koncentrovane vyjadriť myšlienku bez potreby opisnosti či dopovedania. Spomeňme často citovaný detail Michelangelovho Stvorenia Adama (1508 – 1512), Dürerove Modliace sa ruky (okolo roku 1508), Rembrandtove ruky otca z obrazu Márnotratného syna (1661 – 1669) či Katedrálu (1914) Augusta Rodina.

Ešte viac príkladov by sme našli v súčasnom umení, napríklad u Evy Kmentovej, Adrieny Šimotovej, Igora Kalného či v počítačových grafikách Jozefa Jankoviča. Autorova ruka je nositeľom významu aj formou autoportrétu v komorných akciách Michala Kerna (Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa, 1983), Dezidera Tótha (Katedrála podľa Rodina, 1980), Rudolfa Sikoru (Súhvezdie ruky, 1985).

Ruky v krehkých obrazoch a inštaláciách Kati Decsi sú vystrihnuté z transparentného papiera alebo namaľované blatom na plátno. Hovoria o pominuteľnosti, naznačujú vzťah, príbeh, zastavujú okamih v čase. Gesto rúk má svoje miesto vo „vertikálnej“ komunikácii, ale aj v rutine každodennosti a stereotype bežných činností, ktoré autorka v tvorbe tematizuje a navracia im čaro neopakovateľnosti a jedinečnosti. V jej tvorbe je prítomná pre umelca neodmysliteľná vlastnosť, ktorou je hravosť a zvedavosť. Tie sú spoločnou doménou detí a umelcov. Je aj na nás, aby sme sa dokázali na svet pozrieť očami dieťaťa a znova objavili čaro každodennosti a nechali ju k nám prehovoriť.

Kati Madarász Decsi (40)

Rodáčka z Nových Zámkov študovala na Katedre grafiky a experimentálnej tvorby Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach (prof. Zbyněk Prokop, Juraj Bartusz, Rudolf Sikora). V tvorbe sa venuje zaznamenávaniu rodinných príbehov a každodennosti prostredníctvom maľby predmetov prírodnými materiálmi a experimentálnymi technikami. Vystavovala v galériách v Nových Zámkoch, Košiciach, Senici, v synagóge v Stupave a v Trnave. Bola finalistkou ceny Maľba Nadácie VÚB (2014, 2016) a víťazkou ceny Nadácie Novum (2019). Venuje sa aj galerijnej edukácii a kurátorstvu, pôsobí v Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, kde žije a tvorí.