„Na zaistenie absolútnej a viditeľnej nezávislosti Svätej stolice, ktorá jej zaručuje nespochybniteľnú zvrchovanosť aj na medzinárodnom poli, sa uznala potreba ustanoviť s osobitnými náležitosťami Mesto Vatikán, priznávajúc samej Svätej stolici úplné vlastníctvo a výlučnú a absolútnu moc a zvrchovanú jurisdikciu,“ píše sa v Lateránskych zmluvách. Tvoria ich dohoda o vzniku Vatikánu, konkordát medzi Svätou stolicou a Talianskom a finančný dohovor – talianska kompenzácia pre pontifika za vzdanie sa nároku na Pápežský štát, respektíve Pápežské štáty.
Ratifikovali sa o niekoľko mesiacov neskôr, 7. júna. S miernou aktualizovaním v 80. rokoch platia až doteraz. Odvoláva sa na ne aj ústava Talianskej republiky v článku sedem a svoj formálny začiatok 11. februára si Vatikánsky mestský štát pripomína ako štátny sviatok.
Dokument „pozitívne vyriešil“ takzvanú Rímsku otázku, ktorá sa otvorila v roku 1870, keď zjednocujúce sa Taliansko pripojilo k sebe mesto Rím a skončilo éru Pápežského štátu, respektíve Pápežských štátov. Tie dovtedy na istom území Apeninského polostrova spravoval pontifik. Odvtedy pápeža označovali za vatikánskeho väzňa, lebo ostal na malom území v Ríme a jeho existencia z hľadiska (medzi)národného práva nebola úplne vyjasnená.
Štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin pri príležitosti 90. výročia Lateránskych zmlúv poznamenal, že sa nimi uzavreli „skôr konfliktné“ vzťahy medzi oboma stranami: „Svätá stolica znovu plne získala svoje miesto v koncerte národov a posilnila sa možnosť rozvinúť svoju medzinárodnú subjektivitu, ktorá bola už v praxi uznaná, a plne sa zúčastňovať na rôznych medzinárodných rokovaniach... Ak bol Pius XI. správne označený ako ʻPápež misiíʻ, je to sčasti aj pre možnosť plne konať na medzinárodnej scéne.“
