Vôňa Byzancie a utrpenie východného kresťanstva. Ako William Dalrymple hľadal miznúce kresťanské komunity na Blízkom východe

Katolíci si práve pripomínajú veľký 40-dňový pôst, udalosť, keď sa Kristus vydal do púšte strádať. Možno je to dobrá príležitosť zamyslieť sa nad tým, že kresťanstvo je východné náboženstvo a dozvedieť sa niečo o tých, ktorí v púšťach (aj iných nehostinných oblastiach) Orientu dodnes prežívajú. A ich počet sa dramaticky znižuje.

Počiatky tohto príbehu siahajú takmer 1 400 rokov dozadu, k udalosti, ktorá položila základ dejinám veľkej časti sveta – k hidžre z roku 622. Kresťania vtedy obývali všetky brehy Stredozemného mora a ich komunity siahali hlboko do Perzie, na Arabský polostrov a rozsýpali sa v malých oázach v nekonečných pustinách Sahary. Po 1 400 rokoch právneho a daňového útlaku, obdobiach pokoja striedajúcich sa s menšími a väčšími prenasledovaniami, dnes vidíme len posledné ostrovy kedysi bohatej a rôznorodej kresťanskej civilizácie.

Málokto tento orientálno-byzantínsky svet zachytil a opísal lepšie ako William Dalrymple v knihe Zo Svätej Hory. Cesta v tieni Byzancie (From the Holy Mountain. A Journey in the Shadow of Byzantium). Nie je to nová kniha, v Londýne vyšla ešte v roku 1997, nie je ani najtenšia (483 strán), ale je v tom najlepšom zmysle "východná". Na svojej kráse za štvrťstoročie nestratila, skôr naopak. Je to kniha na pomedzí viacerých žánrov, osvetľuje tragický proces zániku kresťanstva v jeho kolíske, na Blízkom východe. Je písaná autorom, ktorý má rovnako bohatú a krásnu angličtinu, ako aj znalosti dejín a predstavivosť. Dalrymple (ročník 1965) sa vybral zo Svätej Hory, autonómnej mníšskej republiky na Athose, cez Turecko, Sýriu, Libanon, Izrael až do južného Egypta. A pozor, Williama si neradno pomýliť s Theodorom Dalrymplom, tiež dobre píšucim autorom a psychiatrom, ktorý je aj v našich konzervatívnych kruhoch známejší.

Williamovi Dalrymplovi inšpiráciu poskytla kniha Duchovná lúka (gr. Leimonárion, lat. Pratum spirituale), ktorá vznikla na samom počiatku veľkej dejinnej drámy v dvadsiatych rokoch 7. storočia. Ide o spomienky mnícha Jána Moscha a jeho žiaka a priateľa, sofistu a neskôr jeruzalemského patriarchu Sofronia, na viac ako dve dekády života a putovania medzi kláštormi Blízkeho východu, lebo hľadali inšpiratívnych duchovných učiteľov. Benediktínska stabilitas loci nebola témou dňa na Východe. Moschos a Sofronios zaznamenávali krátke poučné príhody o mníchoch, kňazoch a ľuďoch vo svete, ktoré zažili alebo im ich povedali spolubratia. Nakoniec utiekli z Egypta na Západ pred blížiacou sa perzskou inváziou. Moschos zomrel asi v Ríme želajúc si byť pochovaný na Sinaji alebo v kláštore Sv. Theodosia pri Betleheme, kde Sofronios uložil jeho pozostatky.