V roku 1994 sa v ich stopách vybral William Dalrymple, škótsky aristokrat, učenec, novinár a svetovo oceňovaný spisovateľ. Začal 29. júna v kláštore Iviron na Svätej Hore Athos, kde sa nachádza najstarší rukopis Duchovnej lúky, a krátko pred Vianocami doputoval do oázy al-Charga, kde kedysi končil byzantský svet a kláštory. Južne odtiaľ, v jednom z najnehostinnejších miest na Zemi, sa len zopár najradikálnejších askétov klaňalo Bohu a kajalo za hriechy. Tam už ani Dalrymple nevkročil. Pri Dalrymplových návštevách malých komunít až pričasto zaznievala jedna veta: „Už nám tu nezostáva veľa času.“ Po uplynutí štvrťstoročia od napísania knihy vskutku mnohým komunitám odbil čas.

Autor knihy je takmer vzorovým príkladom až viktoriánskeho Brita. Potomok starej aristokracie zo Škótska, absolvent histórie a umenovedy na Cambridgei, živiaci sa svojím perom. Talent, ktorý sa prenáša v širšej rodine a azda najviac zažiaril v dielach jeho pratety Virginie Woolfovej. Dalrymple napísal niekoľko románov a cestopisov, ktoré získali medzinárodné ocenenia. Osudnou sa mu stala India, kde aj s rodinou žije časť roku na statku pri Dillí a pred horúčavami uniká do Škótska a južného Anglicka. Džentlmen a autor píšuci jazykom prinášajúcim pôžitok z bohatstva a skladby precíznej a logickej angličtiny, nuansovane cizelovanej do literárnej dokonalosti. Napísal som, že ide o takmer vzorový príklad viktoriána. Tou chybičkou krásy v jeho ostrovnom profile bola katolícka viera, ktorá výrazne formovala identitu jeho rodiny celé storočia. Dnes sa už nepovažuje za veľmi veriaceho, hoci jeho strýko a brat sú kňazmi.

Svoju knihu napísal v pomyselných troch dejových líniách. V historickej, kde vystupujú postavy z Duchovnej lúky, ich zážitky a udalosti 6. a 7. storočia. Cestopisnej, kde sprostredkúva zážitky z ciest po Oriente, opisy miest, budov a ľudí. Reportážnej, kde zaznamenáva politiku, boje a tragédie 20. storočia. Nesmú chýbať rozhovory s ľuďmi s rôznorodým pozadím, od unudených, horúčavou zmorených úradníkov, zhovorčivých taxikárov, na slovo skúpych tureckých a egyptských vojakov s prstami na spúšti až po dnešných excentrických mníchov snažiacich sa priblížiť k svojim dávnym vzorom tvrdých askétov, ktorí sa vymykali všetkým súčasným predstavám o jednoduchosti. Použiť slovo minimalizmus pre stravovanie, hygienu a bývanie niektorých spolubratov Jána Moscha v sebe stále nesie veľkú dávku opulentnosti. Najväčšími hviezdami (pre iného exotmi) medzi askétmi boli muži chodiaci v adamovom rúchu a živiaci sa korienkami v Judskej púšti, prípadne žijúci v tej najsuchšej Sahare na pomedzí dnešného Egypta a Sudánu. Božie púštne ľalie. Na čo sa v porovnaní s nimi hrajú všetci tí biohekeri a eko-bio-raw nadšenci súčasnosti? Aj to bol svet Jána Moscha, ktorý živo opisuje a sprítomňuje Dalrymple. Všetky línie dopĺňa exkurzmi o umení, architektúre, drobnými teologickými úvahami a pozorovaniami duchovného života kresťanov a moslimov. Nechýba mu britské očarenie Arabmi, ktorých považuje za tolerantných, ba až vznešených obyvateľov Orientu. Romantizuje ich a slastne zabúda, že za mnohými prenasledovaniami kresťanov stáli aj oni. Pre Turkov, Izraelčanov a časť Egypťanov už toľko porozumenia nemá. Jeho pozícia je jednoznačne na strane malých kresťanských komunít a milých Arabov.

Ako som spomenul, čítať jeho opisy je pôžitok, občas šok a často ide o smútok a hnev z nespravodlivosti a zla, ktoré sa v Oriente hojne vyskytujú. Jeho kroky začali na Athose v kláštore Iviron a hneď zostra. Západniar narazil na partikulárny východný svet.

Všimnúc si moje mlčanie, Christophoros sa opäť spýtal: Kým som, ortodoxným alebo heretikom? „Som katolík,“ odpovedal som. „Môj Bože,“ odvetil mních. „Je mi to tak ľúto.“ Potriasol hlavou s výrazom starostlivosti. „Budem k vám úprimný,“ rozhovoril sa, „igumen nikdy nedá povolenie nepravoslávnym, aby nahliadli do našich svätých kníh. Hlavne nie katolíkom. Igumen si myslí, že súčasný pápež je Antikrist a jeho matka neviestka babylonská…“ Christophoros zamrmlal modlitbu. „Prosím,“ dodal, „nikdy nikomu v kláštore nepovedzte, že ste heretik. Ak by sa to igumen kedykoľvek dozvedel, nechal by ma robiť tisíc prostrácií.“ „Nepoviem to nikomu.“ Christophoros sa máličko uvoľnil.

Potom už jeho kroky smerovali do Istanbulu (Konštantínopolu), kde sa stretol s patriarchom, ktorému sa radikálni Turci vyhrážali smrťou, navštevoval gréckych pravoslávnych a zvyšky Arménov. Zamieril ďalej do Anatólie po stopách genocídy a cesta ho priviedla do Diyarbakiru, kde podľa nedávno vydaného sprievodcu mala ešte žiť arménska komunita a schádzať sa v jednom kostole. Kostol našiel, ikonostas sa ligotal zlatom, fresky mali žiarivé farby. Na podstavci ešte stáli otvorené liturgické knihy. Len strecha chýbala, lebo sa zrútila pod váhou snehu v predchádzajúcej zime a ikonostas, fresky a knihy boli vydané napospas živlom. Keď hľadal Arménov, našiel len jednu starú ženu, ktorá sa pomiatla po tom, čo jej zabili manžela, a svoje posledné roky žila v tichu s neprítomným pohľadom. Jej osud a osud kostola mu priblížili dvaja kurdskí bratia, ktorí plnili funkciu ochrancov a opatrovateľov tejto poslednej Arménky. V Dijarbakire a na okolí podľa arabských súpisov zo začiatku 20. storočia žilo najmenej 570 000 Arménov. Až taký bol rozmer katastrofy. V historickej Antiochii, dnešnej Antakyi, ktorú pred nedávnom opäť zničilo zemetrasenie, stretol talianskeho kňaza, s ktorým strávil čas v rozhovore a nakoniec mu priznal, že v horách žili jednoduchým životom Arméni prezlečení za moslimov, ktorí sa sobášili len medzi sebou a keďže nemali svojich kňazov, potajme mu nosili deti na krst. Dalrymplova kniha je aj príbehom neuveriteľnej odolnosti.

Neskôr prechádzal východným Tureckom v čase bojov Turkov s Kurdmi a smeroval do horskej oblasti Tur Abdinu, kraja kláštorov a byzantských pevností. V starom centre syriackého kresťanstva prežívali ešte posledné kláštory s pár mníchmi a komunita niekoľkých stoviek Syriakov. Po genocíde z čias prvej svetovej vojny zvyšok emigroval alebo našiel útočisko v Sýrii (aj to už dnešnému čitateľovi znie inak). Jeho návšteva v jednom z kláštorov mala neblahý vplyv. Prišli tureckí tajní a po nejakom čase aj vojaci, ktorí sa pustili do ničenia sadu a ovocia. Potom ho už mnísi rýchlo posielali preč. V tej oblasti sa nachádza jeden z najstarších kláštorov kresťanstva Mor Gabriel z konca 4. storočia a kostol je zo začiatku 6. storočia. Stále tam putujú moslimovia, aby sa modlili a berú si prach od relikvií svätých mníchov, keď majú vážne problémy. Ani po storočiach od prechodu na islam nezabudli na vieru a zvyky svojich praotcov. Len dodám, že v roku 2008 sa ho turecká vláda pokúsila zhabať a zmeniť na mešitu s paradoxným argumentom, že kresťania ukradli islamské miesto. Takýchto miest Dalrymple navštívil viacero. Asi najfarebnejší obraz náboženského synkretizmu uvidel v sýrskej národnej Svätyni Našej Panej v Seidnayi.

„Zdalo sa, že zhromaždenie nepozostávalo z kresťanov, ale z veľmi zarastených moslimov. Ako kňaz obchádzal oltár s kadidlom, napĺňajúc svätyňu veľkými oblakmi dymu, muži sa dvíhali a líhali na svoje modlitebné koberce ako v piatok na modlitbách v svojej mešite. Ich ženy, niektoré oblečené v ťažkých čiernych čádoroch, šeptali modlitby z tieňa nartexu. Zopár kresťanských žien podišlo k ikonám, rozvešaným po stĺpoch kostola, pobozkalo ich, potom zapálilo sviečky a položilo ich na svietniky pred obrazy.“

Do tejto kresťanskej svätyne putovali moslimky, ktoré nemohli mať deti, a prosili Pannu Máriu o dieťa. Mníšky, ktoré viedli konvent, mu spomínali, že niektoré moslimské rodiny potom tie deti vychovávali ako kresťanov alebo s nimi aspoň chodili pracovať do kostola a kláštora. Aj sýrski kozmonauti sa tam prišli pomodliť pred cestou na stanicu Mir a po návrate doniesli ovcu na obetovanie. Podobná prax bola aj v Jeruzaleme na Olivovej hore, kde sa mu jeden grécky pravoslávny kňaz posťažoval, že si už pripadal ako starozákonný kňaz v chráme, lebo každú chvíľu mu moslimovia nosili nejaké zviera na obetovanie.

Inou zastávkou cestou do Apokalypsy bola návšteva občianskou vojnou rozorvaného Libanonu, kde sa katolícki maroniti nechceli deliť o moc a pokúsili sa z Libanonu vytvoriť kresťanský štát. Nakoniec ich to stálo zničenie krajiny, oslabenie svojej vlastnej pozície a emigrovanie celej štvrtiny svojej komunity. Vojna všetkých proti všetkým. Vodca libanonských drúzov Walid Jumblatt, dalo by sa povedať Dalrymplov akademický kolega, lebo pred politickou kariérou sa venoval histórii, ich charakterizoval veľmi trefne: „Maroniti vždy boli najhorším nepriateľom pre seba samých.“ Krajina, kde kresťania mali najväčšiu slobodu a moc, sa ich pričinením posunula k radikalizmu a do katastrofy. Nakoniec zabíjali a mučili aj vlastných, ako Dalrymple dokladá na bolestnom príbehu palestínskej maronitskej rodiny, ktorej zmrzačili otca a nakoniec našla útočisko v moslimskej časti Bejrútu.

Putovanie po Izraeli začal v starobylom kláštore Mar Saba v Judskej púšti neďaleko od kláštora svätého Theodosia, kde je Ján Moschos pochovaný. Opäť jedno z tých apokalyptických stretnutí s východnými mníchmi, poznačené víziami a svojskými politickými úvahami. Brat Theophanes mal pasiu pre slobodomurárov, zlých duchov a katolíkov:

„Ich hlavná aktivita je uctievanie diabla. Je tam mnoho stupňov,“ poznamenal vedome prikyvujúc. „Ale posledný, finálny stupeň je stretnúť sa s diablom a mať s ním homosexuálny styk. Potom ťa spraví pápežom alebo občas prezidentom Spojených štátov…“ „Ešte ouzo?“ „Áno, prosím.“ Títo pravoslávni mnísi sa vždy vyznačujú svojskou milotou a pohostinnosťou.

Situáciu kresťanov a ich vyhliadky do budúcnosti zhrnul pesimisticky a, žiaľ, svedkami najväčšej drámy v réžii ISIS sme my.

„Vymretie potomkov byzantských kresťanov sa zdá neodvratné pri terajšej emigrácii z Turecka a z Palestíny. Je nepravdepodobné, že ktorákoľvek komunita bude pri živote o dvadsať rokov. V Libanone a v Egypte samotné počty kresťanov zaručujú dlhší život, hoci s neustále klesajúcim vplyvom. Len v Sýrii som videl kresťanov šťastných a sebaistých. Ale ich budúcnosť vyzerala neisto, pričom väčšina očakávala výraznú zmenu, len čo by sa menšinový Asadov represívny režim začal rozpadať.“

To bol ešte pri moci Háfiz al-Asad, otec súčasného Baššára al-Asada.

Posledné stránky knihy sú efektne ukončené medzi ruinami kláštora a koptskými hrobkami nad oázou al-Charga.

„Uvedomil som si, že tieto hrobky museli byť to posledné, čo Ján Moschos videl predtým, ako opustil Veľkú oázu a vydal sa po Alexandrijskej ceste do svojho konečného exilu v Konštantínopole. (pozn. autora – V prameňoch sa píše, že odišiel do Ríma, čo niektorí autori interpretujú ako Nový Rím – Konštantínopol a k nim sa radí aj W. Dalrymple.) Sediac tam a obzerajúc sa po kláštore, kde jeho priateľ abba Leo žil predtým, ako ho odviedli do otroctva, Moschos musel vedieť, že jeho svet sa rúca. Ale kladiem si otázku, či si vôbec uvedomoval, do akej miery dosvedčoval zánik zlatého veku blízkovýchodného kresťanstva… Kresťanstvo je východné náboženstvo, ktoré vyrástlo pevne zakorenené v intelektuálnom kvase Blízkeho východu. Ján Moschos videl začiatok vädnutia tej rastliny v horúcich vetroch zmeny, ktorá sa prehnala Levantou jeho dní. Počas svojej cesty v jeho krokoch som videl posledné výhonky pri ich plení… Vyhrnul som si golier svojho saka a zamieril som z púšte do oázy, prichystaný na cestu domov. Tma sa približovala a za mnou na vrchole kopca chladný vietor zavýjal v hrobkách.“