Nedá sa povedať, že by sa ľudia za posledných 15 rokov zásadne poučili a prestali investovať do aktív, ktorým nerozumejú. Príkladom môžu byť kryptomeny a iné digitálne aktíva. Niežeby investícia do týchto aktív nemohla byť zmysluplná. No mnoho ľudí ich nakupuje bez toho, aby naozaj rozumeli tomu, čo nakupujú.
Lenže prípad SVB nie je o takýchto investíciách. Hoci názov banky a jej obľúbenosť v startupovej komunite by naznačovala investície do rizikových projektov, nezdá sa, že by problémom boli takéto investície. Napriek tomu, že prvé správy spájali SVB práve s prostredím kryptomien a technologických startupov, problém je zrejme inde.
Banka pravdepodobne niektorým startupom požičiavala, no najmä od nich prijímala vklady. Na druhej strane peniaze ukladala do pomerne nudných a bezpečných aktív typu dlhodobých štátnych dlhopisov. V čase, keď úrokové sadzby boli nízke, takáto stratégia prinášala primeraný zisk. Tie časy však už skončili.
Problémom SVB zrejme neboli rizikové investície, ale nesúlad krátkodobých záväzkov a dlhodobých pohľadávok. Rastúce úrokové sadzby centrálnej banky znehodnotili dlhodobé štátne dlhopisy v majetku SVB. Potreba uspokojiť požiadavky na výber vkladov donútila banku k nevýhodným predajom aktív, ktoré by pri držaní do splatnosti mohli priniesť dostatočný výnos.
Druhým problémom SVB boli vysoké individuálne vklady. Tie často prevyšovali maximálnu hodnotu, ktorú pokrýva americký systém poistenia vkladov, v prípade niektorých klientov mnohonásobne. Správy o problémoch banky preto vyvolali o to väčšie obavy klientov.
Napokon SVB položilo to, čo položí každú finančnú inštitúciu – run na banku, čiže hromadný výber vkladov. Žiadny peňažný ústav nemá dostatočné rezervy, aby uspokojil všetkých vkladateľov. Problém, do ktorého sa banka v prípade runu dostáva, nie je problém solventnosti – nedostatočného majetku na uspokojenie záväzkov –, ale problém likvidity – nedostatočnej hotovosti na vyplatenie vkladov.
V tejto situácii sa javí celkom rozumne, aspoň z krátkodobého hľadiska, aj reakcia regulačných inštitúcií. Tie vyhlásili, že uspokoja vklady v neobmedzenej výške, teda aj nad limit stanovený systémom poistenia vkladov. To by malo upokojiť klientov iných bankových domov, aby sa situácia neopakovala. Z dlhodobého hľadiska, samozrejme, takýto krok znižuje zodpovednosť klientov za výber kvalitnej banky.
V tomto kontexte sa opäť hovorí o vykupovaní bánk, podobne ako v roku 2008. Situácia je však úplne iná. V prvom rade nikto nehovorí o žiadnych kompenzáciách vlastníkom peňažných ústavov – tí zrejme ponesú dôsledky zlého manažmentu v plnej výške. Druhou odlišnosťou je, že ochrana klientov napokon nemusí stáť daňových poplatníkov nič alebo len relatívne málo, pokiaľ boli banky naozaj solventné.
Len pre ilustráciu, podobný prípad zažili naši západní susedia v minulom roku. Po vypuknutí vojny na Ukrajine čelila runu česká Sberbank. Dôvody boli zjavne politické, pritom išlo o dobre kapitalizovanú banku s kvalitným úverovým portfóliom. Ak by nedošlo k ruskej invázii, inštitúcia by takmer s istotou žiadnym problémom nečelila.
Dôležitý je však záver. Po likvidácii Sberbank a predaji úverového portfólia inej banke – s citeľným diskontom ho kúpila Česká spořitelna – zrejme dôjde k úplnému uspokojeniu nárokov Garančního systému finančního trhu (českej obdoby Fondu ochrany vkladov), fyzických osôb i malých a stredných podnikov. Veľké podniky, mestá, obce a kraje podľa očakávania dostanú viac než 90 percent svojich vkladov.
Nie je dôvod na paniku a zatiaľ ani panika nenastala
Problémy SVB sa javia ako problémy zlého manažmentu rizika v konkrétnej banke a nenaznačujú nič o tom, že by podobné problémy mali hroziť v celom bankovom systéme. Problémy sa prejavili aj v iných bankových domoch, no opäť je potrebné pripomenúť, že žiadna banka nedokáže čeliť runu a že nadmerný výber vkladov nemusí nijako súvisieť s finančnou kondíciou konkrétnej banky.
Napriek tomu sme v posledných dňoch videli výpredaje na akciových trhoch, ktoré niektorí komentátori označili za paniku. K extrémnym poklesom ceny akcií, pochopiteľne, došlo v prípade tých finančných inštitúcií, ktoré čelili problémom. Akcionári mali ešte väčšiu motiváciu vystúpiť z bánk než vkladatelia, keďže ich prostriedky nikto negarantuje. Pokles cien akcií sa dotkol aj veľkých a stabilných bánk. Akciový trh ako celok však zostáva stabilný.
Najsledovanejší americký akciový index S&P 500 skončil v pondelok o necelé tri percentá nižšie než na začiatku marca a oproti začiatku tohto roku je stále o takmer pol percenta v zisku. Zatiaľ čo v pondelok pokračovali výpredaje bánk, vo väčšine ostatných sektorov akcie stúpali.
Pokiaľ ide o banky, pokles je citeľný najmä v Spojených štátoch. Sektorový index S&P Banks, ktorý zahŕňa akcie 98 amerických bánk, klesol v priebehu marca o takmer 23 percent, od začiatku roku takmer o 18 percent.
Európsky index EURO STOXX Banks síce za posledné dni stratil viac než 11 percent, stále je však o necelých 9 percent vyššie ako na začiatku roku. V utorok sa už žiadne veľké poklesy na európskom trhu nekonali. Prinajmenšom na starom kontinente tak môžeme hovoriť skôr o malej korekcii než o veľkom výpredaji v bankovom sektore.
Otázkou zostáva, ako na situáciu zareaguje americká centrálna banka. Inflačné čísla ukazujú na ďalšiu potrebu zvyšovať úrokové sadzby. Možné negatívne následky nielen vo finančnom sektore by však mohli politiku Fedu zmeniť. Po páde SVB sa očakávania investorov posunuli smerom nadol – v marci sa očakáva zvýšenie základnej sadzby o štvrť percentuálneho bodu namiesto pol percentuálneho bodu, časť analytikov pritom verí, že Fed sadzby vôbec nezmení.
V Európe je situácia odlišná. Jednak je bankový sektor pod inou reguláciou, jednak je Európska centrálna banka s protiinflačným uťahovaním menových podmienok stále pozadu. Aj v Európe by však vývoj v Spojených štátoch mohol viesť k väčšej opatrnosti.
V konečnom dôsledku by sa tak mohla zvýšiť šanca, že sa v blízkom období vyhneme hlbšej recesii a významnému zvýšeniu nezamestnanosti. Cenou za to by však bolo dlhšie trvajúce obdobie vyššej inflácie. Ako vždy je to v ekonomickej politike niečo za niečo.
