Zrušenie usmernenia o zmene pohlavia už nestačí. Po rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu treba nový zákon

Ideológia, že si môže každý vybrať, či je mužom alebo ženou, lebo je to sociálny konštrukt, má čoraz viac obetí. Od desivých experimentov Johna Moneyho na deťoch, ktoré dopadli tragicky, sme sa až tak veľmi neposunuli.

Návrh zákona reaguje aj na Lengvarského usmernenie

V parlamente sa bude v druhom čítaní rozhodovať o návrhu zákona o rodnom čísle. V zásade ide o riešenie, ktoré má postaviť tento problém z hlavy na nohy a obmedziť zapisovanie zmeny pohlavia len na skutočné prípady, v ktorých došlo k nesprávnemu určeniu pohlavia.

Návrh reaguje na viacero vecí, najmä na usmernenie exministra zdravotníctva Vladimíra Lengvarského a nové Štandardné postupy, ktoré pripustili zmenu pohlavia aj bez chirurgických zákrokov a bez podávania hormónov. To stačilo Najvyššiemu správnemu súdu, aby zrušil rozhodnutie krajského súdu, ktorý pôvodne nepripustil zmenu pohlavia mužovi s mužskými pohlavnými orgánmi. Zdôvodnil to takto:

„Uvedené považuje kasačný súd za relevantnú indíciu toho, že už aj v právnych reáliách Slovenskej republiky bolo prípustné – hoci len v časovom rozsahu niekoľkých týždňov – preukazovať zmenu pohlavia inak ako len chirurgickým zákrokom.“

Najvyšší správny súd tohto muža dôsledne volá sťažovateľkou. Už pri zriaďovaní Najvyššieho správneho súdu sme upozorňovali, že nechať obsadenie najvyššieho poschodia súdneho rozhodovania v správnych veciach na liberálnu ministerku Kolíkovú sa nám môže vypomstiť.

Ako z toho von?

Ako zachovať ochranu žien? Ako zabezpečiť, aby manželstvo bolo naďalej medzi mužom a ženou? Už nebude stačiť zrušenie usmernenia. Najvyšší správny súd uviedol:

„Národná právna úprava, ako aj rozhodovacia prax orgánov verejnej moci na tomto úseku je minimálna a minimalistická, je neúplná a nejednoznačná. Už len samotný pojem „zmena pohlavia“ (pre účely zákona o mene a priezvisku, resp. zákona o matrikách) nemá žiadny normatívny obsah, resp. príslušné zákony neobsahujú žiadnu legálnu definíciu tohto pojmu.“

Štát dvakrát za sebou zvolil nesprávne riešenie. Nie je dobré, aby štát niekoho lákal na to, že mu vydá občiansky preukaz s falošným pohlavím, ak sa dá vykastrovať a rozvedie. A tiež nie je dobré, ak sa štát tvári, že muži môžu rodiť. Potom aj ústavná ochrana materstva žien a manželstva muža a ženy je len zdrapom papiera, lebo nevieme ani definovať, kto muž a žena je.

Pohlavie sa vnucuje pri narodení

Tú istú psychiatrickú diagnózu sa učíme volať stále po novom, kým z nej nebude právo.  Transsexualizmus, genderová dysfória a teraz genderová inkongruencia. Právo z nej nie je zatiaľ asi len preto, lebo kastráciu a operácie treba platiť. Pohlavie už nie je pohlavie, ale „pri narodení prisúdené pohlavie“ – akoby išlo o akési rozhodnutie autorít, ktorí ho nám, nešťastníkom, vnútili pri narodení.

Štandardné postupy túto definíciu dôsledne používajú a niekedy to vyzerá zábavne. Napríklad, keď ako svoj cieľ opíšu potlačenie „produkcie/sekrécie endogénnych sexuálnych hormónov pri narodení prisúdeného pohlavia“. Zjavne z toho vyplýva, že „pri narodení prisúdené pohlavie“ s celým „prisúdeným“ reprodukčným systémom má zázračnú schopnosť produkovať pohlavné hormóny v zhode s týmto prisúdeným pohlavím, ale tie treba teraz potláčať. A aby toho nebolo málo, „pohlavie prisúdené pri narodení“ má schopnosť produkovať zhodné pohlavné hormóny „retroaktívne“ už v čase, keď ešte nebolo ani prisúdené – celé mesiace pred narodením.

Na to, aby štát zachoval evidenciu pohlavia podľa biologickej reality, je po spomínanom rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu potrebný dobrý zákon. Poverený minister zdravotníctva Eduard Heger by mal, samozrejme, zrušiť aj usmernenie a štandardy, pretože sú absurdným lekárskym omylom storočia. Zakazovať ako neetickú takú liečbu, ktorá pomáha pacientovi prekonať klamné predstavy a stotožniť sa so svojím skutočným pohlavím, je šialenosť. Povzbudzovať ľudí k mrzačeniu a kastrovaniu je ďalšia šialenosť.