Najvyšší súd sa zastal Twitteru a Googlu, nie sú podporovateľmi terorizmu

Najvyšší súd Spojených štátov amerických tento týždeň vyniesol dva rozsudky dôležité pre fungovanie sociálnych sietí. Oba prípady sa týkali obvinení, že technologické spoločnosti svojím správaním pomáhali a podnecovali terorizmus.

Podpory terorizmu sa spoločnosti Twitter a Google mali dopustiť tým, že na svojich platformách tolerovali príspevky zverejnené skupinou Islamský štát (ISIS), čím prispeli k radikalizácii ďalších teroristov. V prípade Googlu sa to malo stať skrze platformu YouTube, ktorá spoločnosti patrí. Žalobcami boli pozostalí po obetiach teroristických útokov v Istanbule a Paríži.

V prvom z dvoch prípadov Twitter vs. Taamneh je žalobcom rodina Nawrasa Alassafa, ktorý bol zabitý pri útoku ISIS v Istanbule v roku 2017. Rodina tvrdí, že spoločnosti prevádzkujúce sociálne siete vrátane Twitteru vedome napomáhali ISIS v rozpore s federálnym protiteroristickým zákonom. Napomáhať mali tým, že umožnili, aby obsah vytvorený touto skupinou zostával na ich platformách napriek pravidlám, ktoré mali tento typ obsahu obmedziť.

Druhým prípadom je Gonzalez vs. Google. Dvadsaťtriročná Američanka Nohemi Gonzalezová bola jednou zo 130 ľudí zabitých pri útokoch Islamského štátu v Paríži v novembri 2015. Jej rodina uviedla, že spoločnosť Google prostredníctvom svojich algoritmom riadených odporúčaní na YouTube pomáhala útočníkom, čím porušila protiteroristický zákon.

Žalobu proti Twitteru Najvyšší súd zamietol. Existujúca legislatíva totiž chráni technologické spoločnosti v Spojených štátoch pred zodpovednosťou za obsah, ktorý nevytvorili, ale sú len jeho sprostredkovateľmi. Kľúčové je pravidlo známe ako článok 230, čo je paragraf v zákone o telekomunikáciách z roku 1996. Podľa tohto pravidla nesmie byť žiadny poskytovateľ alebo používateľ interaktívnej počítačovej služby považovaný za vydavateľa alebo pôvodcu akýchkoľvek informácií poskytnutých iným poskytovateľom informačného obsahu.

Druhým prípadom sa Najvyšší súd vecne ani nezaoberal. V krátkom rozhodnutí prípad vrátil nižšiemu súdu s inštrukciou, aby aplikoval prijatý rozsudok z prípadu Twitter. „Odmietame sa zaoberať uplatnením článku 230 na sťažnosť, ktorá zrejme obsahuje len malý, ak vôbec nejaký, hodnoverný nárok na nápravu,“ stojí v rozhodnutí súdu.

Žalobcovia v prípadoch, o ktorých americký Najvyšší súd rozhodol vo štvrtok, dúfali v zmenu pravidiel či posun v ich interpretácii. Argumentovali, že spoločnosti stojace za sociálnymi sieťami prostredníctvom svojich algoritmov vyberajú, aký obsah bude pre jednotlivých používateľov viditeľný. Tým sa posúvajú z role pasívnych sprostredkovateľov obsahu a určitým spôsobom ho spoluvytvárajú.

Nevedomé algoritmy

Samotný fakt, že Najvyšší súd si vybral tieto prípady na prerokovanie, vzbudzoval nádej, že sudcovia majú záujem o zmenu interpretácie existujúcich pravidiel. Najvyšší súd v Spojených štátoch nemusí prijať všetky odvolania a venuje sa tým, kde je zrejmá potreba revidovať predchádzajúce rozhodnutia iných súdov či vlastné precedensy.

Napokon však Najvyšší súd k žiadnej novej interpretácii nepristúpil. Sociálne siete tak naďalej zostávajú v neregulovanom režime, ktorý umožňuje článok 230. Ten nevymedzuje sieťovú neutralitu, ako sa niekedy predpokladá. Prevádzkovatelia môžu stanovovať vlastné pravidlá, podľa ktorých zverejňujú obsah. Absencia týchto pravidiel či ich zlyhanie však nezakladá zodpovednosť spoločností za zverejnený obsah – ten majú naďalej výhradne jeho pôvodcovia.

„Môže sa stať, že zlí aktéri, ako napríklad ISIS, dokážu využívať platformy, ako sú platformy žalovaných, na nezákonné a niekedy strašné účely,“ napísal v rozsudku sudca Clarence Thomas. „Ale to isté by sa dalo povedať o mobilných telefónoch, elektronickej pošte alebo internete všeobecne.“

Najvyšší súd sa musel vysporiadať aj s argumentami ohľadom algoritmov, ktoré ovplyvňujú prezentáciu obsahu jednotlivým používateľom. Sudcovia dospeli k názoru, že tieto algoritmy neboli nastavené tak, aby aktívne napomáhali šíreniu škodlivého obsahu.

„Tak, ako sú tu prezentované, algoritmy sa zdajú byť agnostické, pokiaľ ide o povahu obsahu, a priraďujú akýkoľvek obsah (vrátane obsahu ISIS) k akémukoľvek používateľovi, u ktorého je väčšia pravdepodobnosť, že si tento obsah pozrie,“ napísal v rozsudku Thomas. „Skutočnosť, že tieto algoritmy priradili niektorý obsah ISIS k niektorým používateľom, teda nemení pasívnu pomoc obžalovaných na aktívne podnecovanie.“

Práca pre zákonodarcov

Rozhodnutie v uvedených prípadoch môže byť relevantné aj pre ďalšie formy škodlivého obsahu, ktorý sa na sociálnych sieťach a ďalších platformách šíri. Otázkou je, prečo teda Najvyšší súd rozhodol tak, ako rozhodol.

Možná je interpretácia, že sudcovia mali ambíciu pravidlá zmeniť, no napokon zistili, že záležitosť je pre nich príliš zložitá. „Týmto veciam naozaj nerozumieme. Viete, nie sme tu niečo ako deväť najväčších odborníkov na internet,“ povedala sudkyňa Elena Kaganová o sebe a svojich kolegoch počas februárového ústneho pojednávania. Zároveň dodala, že túto záležitosť by mohli najlepšie riešiť americkí zákonodarcovia.

Inou možnou interpretáciou je, že väčšina súčasných sudcov amerického Najvyššieho súdu zastáva postoj, že právo by sa malo meniť legislatívnou cestou, nie sudcovským aktivizmom. Rozhodnutie vo veci Twitteru však bolo jednomyseľné.

O postoji Najvyššieho súdu voči legislatíve v tejto oblasti sa možno čoskoro dozvieme viac. Súd stále rozhoduje o tom, či sa bude zaoberať niekoľkými prípadmi týkajúcimi sa ústavnosti štátnych zákonov prijatých v Texase a na Floride, ktoré obmedzujú možnosti online platforiem moderovať obsah.

Zrušenie článku 230 by mohlo mať ďalekosiahle následky na možnosti internetovej komunikácie. „Na internete sa predovšetkým rozprávame medzi sebou. Mnohé z týchto rozhovorov umožňuje článok 230, ktorý hovorí, že ten, kto nám umožňuje navzájom sa rozprávať, nie je zodpovedný za naše rozhovory,“ vysvetľuje Eric Goldman, americký profesor špecializujúci sa na internetové právo. „Najvyšší súd by mohol ľahko narušiť alebo odstrániť túto základnú tézu a povedať, že ľudia, ktorí nám umožňujú navzájom sa rozprávať, sú za tieto rozhovory zodpovední. Vtedy nám už nedovolia, aby sme sa medzi sebou rozprávali.“

Na druhej strane vidíme, že spoločnosť Meta, ktorá vlastní Facebook, a ďalšie spoločnosti budú čoskoro čeliť konsolidovanému súdnemu sporu v Kalifornii v súvislosti s tvrdeniami, že Facebook, Instagram a ďalšie platformy spôsobujú závislosť a sebadeštruktívne správanie dospievajúcich. Tento prípad bol pozastavený, pretože sa čakalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu v uvedených prípadoch týkajúcich sa sociálnych médií. V rovnakom čase spoločnosť Amazon čelí žalobe, v ktorej je obvinená z predaja samovražedných súprav tínedžerom.

Je zrejmé, že fungovanie internetových platforiem potrebuje reguláciu. Zároveň nemusí byť vhodné, aby túto reguláciu vytvárali súdy. Na jednej strane majú súdy výhodu, keďže ich rozhodnutia reagujú na konkrétne prípady z praxe, zatiaľ čo zákonodarca len ťažko predvída, čo všetko sa môže v takom dynamickom prostredí, ako je internet, v budúcnosti vyskytnúť.

Na druhej strane je zrejmé, že súdy nemajú expertízu na reguláciu internetu. Naviac je tu problém s legitimitou, keďže tvorba pravidiel náleží zákonodarnej moci, nie súdnej. Opatrný či pasívny prístup amerického Najvyššieho súdu môže byť podnetom pre Kongres, aby sa problému viac venoval.

Zdá sa, že status quo zatiaľ vyhovuje najmä technologickým spoločnostiam. Regulácia, ktorá pôjde proti nim, sa však môže obrátiť proti všetkým používateľom. Štáty po celom svete internet rôznymi spôsobmi obmedzujú. V Spojených štátoch zatiaľ poskytuje veľa slobody – pre dobrých i zlých.