Utrpenie totality zrodilo biskupa rozvahy a lásky. Alojz Tkáč odcestoval do neba

Po revolúcii som Alojza Tkáča stretol aj naživo. Zazrel som ho v Dóme svätej Alžbety v Košiciach, pár dní pred jeho biskupskou vysviackou. Denne sme vtedy, na roky neobsadenom biskupskom úrade, pilovali zborový spev a pesničky, ktoré mali odznieť práve na tejto nevídanej slávnosti. Napokon som si na vysviacke nezaspieval, odišli mi hlasivky. Rozplakal som sa. Ktosi ma však posunul do organizačného tímu a tak som mal šťastie byť na tejto veľkolepej manifestácii náboženskej slobody aspoň usporiadateľom.

Nezabudnem na futbalový štadión vo Všešportovom areáli, na ktorom sa tiesnilo 50-tisíc veriacich. Nikdy predtým a ani potom sa na tribúnach a trávniku už nezišlo toľko ľudí.

Arcibiskup s ľudskou tvárou

Dnes už štadión neexistuje a do Večnosti odišiel aj arcibiskup s ľudskou tvárou. Jeho úsmev si pamätajú mnohí: katolíci aj nekatolíci, veriaci aj neveriaci. Možno vďaka jeho pokojnému prejavu. Iní ho obdivovali za utrpenie počas komunizmu. Kuriózna životná epizóda vodiča električky tiež prispela k popularite, podobne aj mnohonásobné darcovstvo krvi, vzbudzujúce rešpekt a uznanie.

Ja som sa s biskupom Tkáčom začal pravidelne stretávať ešte ako dómsky miništrant. Neodmietol nás ani ako skupinku mladých, keď sme za ním prišli s tým, že by sme radi organizovali kresťanské diskotéky a plagáty chceli vyvesiť priamo v starobylej katedrále. Bolo cítiť, že pre mladých má slabosť a v cirkvi im dláždi cestu.

O pár rokov boli moje stretnutia s biskupom ešte intenzívnejšie, nemal problém ma prijať ako začínajúceho novinára. Pracoval som vtedy pre viaceré kresťanské redakcie a bral som skoro ako samozrejmosť, že si vždy našiel čas na interview. Ochotne odpovedal na rôzne otázky. Keď prišla reč na neho samého, jeme zvrtol reč tak, aby sa nebodaj nepísalo o jeho zásluhách. Nie že by tajil svoj životopis, ale skromnosť mu nedávala veľa priestoru hovoriť o sebe.

Dnes už nemusí. Odteraz budú hovoriť historici a pamätníci.

Neúnavný

Za vyzdvihnutie určite stoja neúnavne návštevy farností. Birmoval, kázal, pochovával, debatoval s veriacimi… Nemal problém zostať po svätej omši na kus reči. Únavu na ňom nebolo vidieť. Naopak, láskavý úsmev a hlboké zamyslenie počas uvážlivých a priamočiarych kázni pôsobili na poslucháčov upokojujúco všade tam, kde zavítal. Zvládal to v slušnom tempe a prvé roky takmer sám. Až neskôr mu na pomoc prišiel generálny vikár, neskorší pomocný biskup a dnes nástupca, arcibiskup Mons. Bernard Bober. V deň odchodu bývalého šéfa na Večnosť si s vďakou zaspomínal na roky spoločnej práce.

„Učili sme sa spolu – za pochodu. V tomto období sa cirkev nanovo stavala na nohy, budovalo sa biskupstvo, upratovalo sa vo farnostiach… Za socializmu boli utlmené prakticky všetky cirkevné štruktúry, spolky, kultúrne a školské aktivity. Boli to náročné chvíle. Pamätám si, ako mi raz, keď sa chystal na cestu lietadlom do Ríma, s trpkým úsmevom a vyčerpaný povedal, že by hádam bolo lepšie, ak by na to stretnutie ani nedoletel a lietadlo sa otočilo,“ hovorí o prvých rokoch spoločnej služby jeho súčasný nástupca Mons. Bernard Bober.

Pastorácia príkladom

Najväčšou zásluhou zosnulého arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča bol jeho príklad pre dobrý život. Už v mladých rokoch sa zastával cirkvi a veriacich, ktorých týrala normalizácia a zvrátený komunistický režim. V protestoch pokračoval aj ako začínajúci kňaz.

Táto horlivosť neušla pozornosti príslušníkov Štátnej bezpečnosti, ktorí sa postarali o to, aby mu bol odňatý štátny súhlas na výkon kňazského povolania. Keď prišiel o milovanú prácu, nevzdal sa a s pokorou nastúpil na robotnícke pozície. Nestratil sa. Ďalej bol nekompromisný vo svojich názoroch až do konca. Komunisti ho nezlomili, aj preto sa zrejme po zmene režimu stal biskupom a úrad v Košiciach obsadil po dlhých 28 rokoch.

Svedkom doby

Život arcibiskupa Tkáča nadchol aj bývalého košického primátora Rudolfa Bauera, ktorý mi takto opísal vzájomnú spoluprácu s najvyšším predstaviteľom miestnej cirkvi.

„Spoznal som ho až po Nežnej revolúcii. Bol živým svedkom toho, že sa doba zmenila, že konečne padla totalita. Nezabudnem na jeho vysviacku, ktorá sa stala veľkolepou manifestáciou slobody. Biskup Tkáč takto zúročil nielen svoje utrpenie za komunizmu, ale aj vytrvalosť a oddanosť Bohu a cirkvi. Zrelým životom tak mal čo povedať nielen veriacim, ale všetkým ľuďom hladným po slobode, láske a porozumení,“ spomína si Rudolf Bauer, niekdajší primátor a prvý župan Košického samosprávneho kraja.

S biskupom komunikoval nielen ako zástupca samosprávy, ale pravidelne ho navštevoval aj po každom zasadnutí Národnej rady. „Bol som vtedy poslancom NR SR a tak som si považoval za povinnosť mu vždy bezprostredne referovať o stave a náladách zákonodarcov pri tvorbe legislatívy, najmä z pohľadu cirkvi. On to veľmi pozorne vnímal a reagoval na vývoj nielen vo svojej práci, ale predovšetkým v kázňach, ktoré mnohí považovali za nebojácne a priamočiare. Sám som ich vyhľadával a rád počúval tieto uvážlivé slová,“ dodáva Bauer.

Pomáhal laickým hnutiam

Na plodnú spoluprácu s arcibiskupom Tkáčom si v deň úmrtia zaspomínal aj niekdajší predstaviteľ Rodinného spoločenstva, súčasný riaditeľ Múzea obetí komunizmu v Košiciach Pavol Hric. „Vyzdvihol by som jeho pomoc a podporu laickým hnutiam už v čase, keď bol bez štátneho súhlasu. No ani po revolúcii nezabudol podporovať laické aktivity. V roku 1992 sa s plnou vážnosťou angažoval v kurze Laického apoštolátu rodín, na ktorom sa neskôr, podľa možností, aj  zúčastňoval. Prostredníctvom neho takto angažovaní laici vlastne dostali požehnanie pracovať s rodinami,“ dodáva Pavol Hric, ktorý vyzdvihol, že kurz prípravy snúbencov na manželstvo laickou formou sa v košickej arcidiecéze aj vďaka arcibiskupovi rozbehol vôbec ako prvý na Slovensku.

Od modlitby ku sekere

Arcibiskupovi Alojzovi Tkáčovi sa dajú pripísať mnohé prvenstvá. Napríklad sa pričinil o realizáciu prvej diecéznej synody na Slovensku. Podporoval výstavbu kostolov a obnovu farských budov. „Chodil povzbudzovať a presviedčať ľudí, aby boli neúnavní v tomto úsilí. Len za čias jeho úradu sa postavilo minimálne 100 kostolov. Istá publikácia z tohto obdobia vo svojom názve hovorí: Aj kamene rastú. A práve tento titul akoby ho charakterizoval. Alojz Tkáč rástol so svojimi veriacimi a pevne zrástol aj so zverenou diecézou,“ spomína na prvé roky apoštolátu Mons. Bernard Bober, ktorý tvrdí, že jeho predchodca si nikdy nepokrivil charakter a veľkoryso sa dokázal ospravedlniť aj za zvýšený hlas, ktorý občas použil.

„Hneď, ako mohol, premodlil celú situáciu, a následne si ma zavolal, alebo niekoho iného, a s pokorou i pokojom dal všetko do poriadku. Mal neuveriteľnú energiu a lásku. Ak toho bolo veľa, tak sme si šli zabehať alebo si vyšli na prechádzku. Keď už bola situácia naozaj vážna, objednal drevo a porúbal ho na klátiky, aby si vybil energiu,“ spomína Mons. Bernard Bober.

Činný do konca

Ani po odchode na dôchodok nestratil kontakt s veriacimi. Kým vládal, chodil po farnostiach, veľa hovoril a zúročoval svoje zážitky. S obľubou vravieval, že keď človek dlho žije, všeličoho sa dožije. Trápili ho negatívne javy, ktoré sa nedoriešili v cirkvi alebo v spoločnosti vôbec.

Arcibiskup Tkáč bol skvelým príkladom ľudského aj kňazského vzoru. Kým ešte mohol, často daroval krv, mal „adoptované deti na  diaľku“, podporoval misie, spolky, rodiny, veľa čítal. Mal veľmi dobrý prehľad v politike a v spoločenskom dianí. Údajne spočiatku dokázal prečítať až 35 novín a časopisov.

Nebol nedostupný. V čiernej reverende vždy s úsmevom na tvári prichádzal na svätú omšu. Skromný, nenápadný, vždy stihol človeka pozdraviť skôr, ako nerozhodný veriaci, ktorý narýchlo nevedel, ako sa pred cirkevným hierarchom zachovať.  Aj takto predchádzal situáciám, kde by sa človek mohol cítiť nesvoj.

Bol rázny, ale milosrdný. Napríklad v Dóme sv. Alžbety, kde bol v spovednici blízko sakristie takmer každý deň a veriacim dával istotu, že sa vyspovedajú pri rannej aj večernej omši. Aj takto si ho možno budú pamätať jeho bratia a sestry.