Keď sa detská hra pritvrdzuje a stáva sa z nej brutálna, život ohrozujúca jazda

Puberta je zložité, zraniteľné a osamelé obdobie ľudského života. Jej prežívanie nebolo jednoduché nikdy, ale zdá sa, že dospievame v súčasnom svete je čoraz ťažšie. Reklama, ideológie, manipulátori, aktivisti, sekty – všetci chcú osloviť hlavne mladých ľudí. Vplyvy sociálnych sietí sú obrovské a vôbec netušíme, aké budú mať na myseľ detí a dospievajúcich dôsledky. Pokiaľ autorku knihy Nič Jane Tellerovú znepokojovala situácia na prelome milénia, čo by asi napísala dnes?

Kniha Nič vznikla pred 23 rokmi a je o deťoch na prahu dospievania, ale rozhodne nie je určená len tento vekovej kategórii. Často ju prekladali a inscenovali podľa nej divadelné predstavenia. Zároveň bolo jej vydanie vo viacerých krajinách striedavo povoľované i zakazované a aj filmová adaptácia vznikala osem rokov. V Dánsku sa kniha stala povinným čítaním pre mládež.

Znepokojuje stále. Pracuje s jasnou tézou – kniha nie je psychologickou drámou, ale skôr myšlienkovým experimentom, používa vecný jazyk a gradáciu, po ktorej prichádza len čiastočná katarzia. Ocitáme sa v bežnej dánskej škole, kde sú deti ôsmeho ročníka postavené pred rozhodnutie, čo by chceli v živote robiť. Jeden z nich, Pierre Anthone, oznámi triede, že nič nemá zmysel a vylezie bivakovať na strom. Jeho slová spolužiakov hlboko zasiahnu a pokúšajú sa mu dokázať, že niečo, aspoň pre nich, význam má. Domáce zviera, šport…

Vraj normálna vzorka populácie

Piere Anthone však stále opakuje vety o nezmyselnosti, až sa z nich stáva akýsi refrén. Najviac zraňujúce sú jeho slová o tom, že nikto zo spolužiakov nie je jedinečný. Práve presvedčenie o vlastnej jedinečnosti namiešané so stádovitosťou a túžbou zapadnúť medzi rovesníkov je jedným zo znakov puberty. Spúšťa sa skupinová dynamika a detská hra sa pritvrdzuje. Stáva sa z nej brutálna, život ohrozujúca jazda. Rodičia vôbec netušia, aké zvrátenosti ich deti páchajú.

Za povrchom blahobytného predmestia dochádza k deštrukcii hodnôt i  ľudských duší. Deti sa dostanú aj k hanobeniu kresťanských symbolov. Spomínajú sa aj tie moslimské, ale s tými tvorcovia narábajú opatrne, pretože nestoja o problémy. Iné je to so zásadnou kresťanskou postavou, mŕtvolou dieťaťa či psa. Postupne sa prekračujú všetky tabu. Začína sa hrať o život. Šokujúce správanie detí pritom nie je vymedzené psychopatiou – sledujeme (aspoň podľa autorov) normálnu vzorku populácie.

Je samozrejmé, že deti v istom veku sa búria – vymedzenie sa k proklamovaným hodnotám a budovanie tých vlastných k dozrievaniu človeka patrí. Len je problém, že sa vlastne ani nie je proti čomu búriť. Mantinely spoločnosti sú nastavené voľne a chápajúco. Rodičia nie sú oporou, niežeby nemilovali svoje deti alebo by to boli zlí ľudia. Sami však akoby vo svete nenašli pevné ukotvenie.

Pokiaľ brutalizáciu skupiny detí sledujeme so znepokojením a úzkosťou, postava Pierra Anthona sa vymyká realite. Jeho argumenty, sila a presvedčivosť prekračujú fyzický vek. Práve v jeho nepochopiteľnej postave vyniká umelý autorský konštrukt.

Scény násilia vás zasiahnu

Pri porovnávaní akejkoľvek knihy a jej filmového spracovania sa opakujú slová a nutnosť obsahovej redukcie pri písaní scenára. Toto však nie je ten prípad, čo je pomerne vzácne. Kniha je lapidárna, rozvíja sa v jednoduchých vetách, niektoré sekvencie sa opakujú.

Ani vo filme, ani v knihe sa veľa nedozvieme o štruktúre rodinného prostredia – deti a ich rodiny sú popísané dvoma či troma určujúcimi znakmi. Jasná je priepasť medzi generáciami, ktorá nie je primárne hodnotová. Deti skôr vyžadujú väčšiu rodičovskú pozornosť a pre problémy dospelých vo svojom veku žiadne pochopenie nemajú.

Mnohé sa ukáže, až keď sa vyčíňanie partie dostane na verejnosť. Absurdný kurátorský zmysel pre umenie len ilustruje vágny celospoločenský pohľad na hodnoty. Ručička morálneho kompasu akoby zbesilo striedala polohy. Výkony detských hercov sú slušné, dospelí akoby nemali čo hrať, pretože ich postavy sú len naznačené. Scény násilia vás zasiahnu.

Film bol uvedený na prehliadke Scandi, v máji mal predpremiéru za účasti autorky. Jej recept, ktorý prezradila v diskusii po filme, spočíva v otvorenosti voči mladým ľudom, v ich vypočutí, a nie v tom, že im tvrdo vštepujeme pravidlá.

Neviem, či sú úprimné pokusy o pochopenie a diskusie univerzálnym riešením. Dánsko je krajina, kde sa žije dobre, kde nie je hlboká priepasť medzi sociálnymi skupinami a systém naozaj rešpektuje práva občanov. Kde je teda chyba? Kniha i film vo vás zanechajú hlboké znepokojenie. Naozaj sa na dospievajúcich okolo seba pozriete inými očami. V myšlienkach zúfalo hľadáte riešenie, ale neviete, či existuje.