Bol som na koncerte v piatok v Trnave, v tamojšom amfiteátri a bol to skvelý večer. „Tak sme sa dožili, že Tublatanka oslavuje 40 rokov,“ povedal v úvode – asi po dvoch-troch skladbách – spevák Maťo Ďurinda. Od tohto momentu až do konca sa nikto na nič nehral. Tublatanka má 40, spevák 61, ale všetci sme sa vďaka ich hudbe cítili na pár hodín mladší. A lepší. Ukázalo sa, že máme čosi spoločné.
Ďurinda fanúšikov oslovoval ako „starých dobrých priateľov“, ďakoval, že pri kapele stoja celé to obdobie, trochu spomínal, ale bez zbytočnej nostalgie. Bolo cítiť hneď dve veci naraz. Jeho aj ich vďaku. Tublatanka odohrala dve hodiny a 15 minút a ľudí, čo prišli, chceli hudobníci zabaviť. Bez predkapely, so všetkými hitmi. Fungovalo to. Ďurinda má dav rád (v Trnave mohlo byť okolo 4-tisíc ľudí), diváci a fanúšikovia boli za to vďační. Od momentu ako vyšiel na pódium až do konca všetko vyšlo. A po celý koncert bol ako obojstranný vzťah.
Za tie roky sa vymenil aj basgitarista aj bubeník, zmenilo sa vlastne všetko okolo: od režimu cez ideológiu až po hudobný vkus, ale Tublatanka tomu akosi pokojne čelí a nemení sa v tom podstatnom. V roku 1989 poskytli aparatúru na revolučné námestie, ale s politikou to nikdy neprehnali ani nepokazili. A jemný, vyššie posadený hlas Maťa Ďurindu stále s gitarami a bicími ladí. Juraj Topor nahradil Pavla Horvátha, Juraja Černého Peter Schlosser, zaspomínalo sa aj na Doda Dubána, keď sme spievali jeho Loď do neznáma. Poznali ju všetci, aj tínedžeri, ktorých na koncert zobrali rodičia.
Koncert mal zvláštnu atmosféru. Všetky hity sme si odspievali spoločne. Okolo sedeli alebo postávali ľudia nad 55 a viac rokov, často bolo vidieť manželské páry. Kúpili si fľašu proseca alebo čapované pivo a jednoducho, spokojne sa zabávali. Bol teplý slnečný večer, všetko bolo pohodové.
