Ondřej Šmigol

Lístok k Titanicu nebol lacný, stál 250 000 dolárov. To viedlo radikálnejšiu časť ľavice k radosti z toho, že päť bohatých mužov zomrelo strašnou smrťou. Akousi soft verziou je čudovať sa, prečo tragédia piatich ľudí priťahuje toľko pozornosti svetových médií, zatiaľ čo iné katastrofy zostávajú takmer bez povšimnutia.

Príkladom je glosa Milana Rokosa na Seznam Zpravy s titulkom "Akčná ponorka priťahuje viac ako stovka mŕtvych. Bohužiaľ". Autor sa v nej zamýšľa nad tým, že české médiá sa venujú strate miniponorky, ale iná námorná tragédia, keď sa pri pobreží Grécka utopilo niekoľko stoviek migrantov, zostala takmer bez povšimnutia. Dôvodom je vraj protiimigrantský postoj českej spoločnosti, ktorá si nedokáže pripustiť ani kúsok politickej zodpovednosti. Možno. Ale skutočný dôvod je niekde inde.

Hľadanie Titana pobláznilo nielen naše médiá, ale aj väčšinu svetových médií. Vysvetlenie je jednoduché, je to veľmi dobrý príbeh. Päť ľudí sa stratilo v hlbinách oceánov, vzduch rýchlo dochádza, čas sa kráti. Je to príbeh ako z hollywoodskeho filmu. Niektorí komentátori naznačili, že má takú pozornosť, lebo ide o bohatých ľudí. To jednoducho nie je pravda. Stačí si spomenúť na uviaznutých čilských baníkov v roku 2010 alebo na thajských chlapcov v jaskyni v roku 2018. Svet ich sledoval s podobne zatajeným dychom.

V príbehu o ponorke Titan si navyše každý nájde niečo pre seba. Napríklad pýchu Stocktona Rusha, šéfa OceanGate. Dobre vedel o problémoch plavidla, napríklad o tom, že nemá spôsob, ako vyslať signál o polohe, keby sa niečo stalo, a napriek tomu sa stále púšťal k Titanicu a teraz za to pravdepodobne zaplatil životom. Aj konzervatívci môžu krútiť hlavou, keďže Rush odmietol zamestnať "50-ročných bielych mužov" s vojenskými skúsenosťami, pretože ich nepovažoval za dostatočne "inšpiratívnych".