Po socialistickom realizme sú tu opäť nejakí proroci, ktorí tvrdia, že umenie musí byť politické

Galériu Slovenského rozhlasu vediete necelé dva roky. V akej bola kondícii, keď ste nastúpili?

Chápala sa len ako okrajová záležitosť, v jej odkrytej vnútornej časti lietali holuby, boli tu staré panely a vitríny, v ktorých bola stála výstava z histórie rozhlasu. Sedačky boli potrhané, stĺpy olepené starými plagátmi. Galéria nemala svoje logo ani svoju stránku, nemala koncepciu, nevydávali sa katalógy.

Výstavný priestor je veľkorysý, má 1 350 štvorcových metrov. Ako dlho trvalo vytvoriť naozaj profesionálnu galériu?

Myslím, že práve tie dva roky boli dosť dlho na to, aby sme z toho urobili profesionálnu galériu aj s náležitým vybavením. Dostal som nádhernú možnosť niečo vybudovať. Práve v týchto dňoch sa mení aj kompletné osvetlenie [nielen v galérii, ale v celej rozhlasovej pyramíde, pozn. red.], čím bude po technickej stránke takmer hotová. Galéria si už získala renomé, vydávame katalógy a robíme aj vzdelávacie programy. Je to nádherný priestor, kde sa dajú realizovať aj náročné výstavy. Ešte keby sa tak našli financie na výmenu kobercov.

Všetky vaše výstavy v rozhlase boli tematické, konali sa pod názvami Ľudské bytosti, Sedem hlavných hriechov a sedem cností, Cez vesmír hľadíme na seba, Zabudnutí, odídení, odmlčaní…, Najlepší slovenský obraz, Nikdy nevystavené. Spoznať za nimi ruku kurátora a jeho pohľad na umenie. Prečo ste si zvolili práve takúto cestu?

Po odchode z Galérie mesta Bratislavy som odišiel zo všetkých komisií či združení (okrem AICA), prestal som robiť oponenta na diplomové práce a získal som tým, samozrejme, aj oveľa viac času. Nechcel som tu robiť autorské výstavy, kde väčšinu materiálu nájdete v jednom ateliéri. Lákalo ma viac hľadať, bádať, objavovať zabudnuté diela, odmlčaných či umlčaných autorov, ako to bolo na výstave Zabudnutí, odídení, odmlčaní, a objavovať nové súvislosti. Konfrontovať pohľady viacerých teoretikov a znalcov, galeristov a zberateľov, ako to bolo vo výstave Najlepší slovenský obraz, alebo prezentovať dosiaľ nikdy nevystavené diela.

Cítite sa pri zostavovaní výstavného plánu slobodný? Čo je pre vás pri jeho tvorbe najdôležitejšie?

Pri zostavovaní výstavného plánu som sa vždy cítil slobodne. Zatiaľ čo v Galérii mesta Bratislavy sme ho zostavovali kolektívne, ale ako riaditeľ som niesol hlavnú zodpovednosť, tu ho už tvorím sám, konzultujem len s kolegyňou Dankou Čarnou, a zodpovednosť je už len na mne. Nelákajú ma témy, ktoré sú veľmi módne, skôr inklinujem k iným, opomínaným a zabúdaným.

Vyjadrili ste sa, že nechcete pracovať s priemernými dielami. Aj z vašich posledných výstav je zrejmé, že vás zaujímajú krajné polohy umenia a najrôznejšie pohľady na svet. Hľadali ste najlepší slovenský obraz a teraz pripravujete výstavu Art brut – obrazy ľudí s duševnou poruchou. Prečo máte rád tieto kontrasty?

Skôr sa usilujem vyhýbať „opozeraným“ dielam, alebo keď už vystavujem známe, tak tie najlepšie. Oblasti Art brut som sa nikdy výraznejšie nevenoval, sú to diela neškolených, neovplyvnených a v mnohom nezaťažených ľudí, ktorí sa pozerajú na svet ináč ako iní umelci. Navyše túto výstavu pripravujeme v spolupráci s výtvarníkmi Vladom Kordošom, Dušanom Nágelom, doktorkou Evou Janíkovou a s ďalšími našimi a zahraničnými partnermi, ktorí sa celoživotne touto témou zaoberajú, takže verím, že to bude inšpirujúce.

Dlho ste pôsobili v Galérii mesta Bratislavy ako kurátor, neskôr ako riaditeľ. Po roku 1990 sa politický režim uvoľnil, ale nastali problémy s financovaním kultúry. Príspevok štátu nestačil ani na mzdy. Ako ste zvládli prerod z kurátora na marketéra?

Nebol to prerod, keďže kurátorské práce som robil veľmi rád aj naďalej, skôr mi pribudlo mnoho iných povinností. Myslím, že som to veľmi rýchlo pochopil už pri návšteve jedného univerzitného amerického múzea v roku 1992. Ostal som dosť prekvapený, keď mi jeho námestníčka povedala, že riaditeľ práve odišiel hrať golf. Aj mi vysvetlila, prečo na tom nie je nič divné a on pri takýchto príležitostiach hľadá partnerov a podporovateľov. U nás sa podnikateľské prostredie len tvorilo, grantový systém bol v zárodkoch, ale od začiatku som robil všetko, aby som z toho pre galériu čo najviac vyťažil. Golf som síce nezačal hrať, ale v získavaní podpory pre galériu sa mi darilo.

Na Slovensku stále chýbajú zákony, ktoré by podporovali sponzorovanie umenia. Ako sa vám darí získavať peniaze zo súkromných zdrojov?

Rôznymi spôsobmi. Veľmi dôležité boli dlhodobé spolupráce. So zberateľom Jánom Kukalom sme spolupracovali 22 rokov, mal úžasné kontakty a cit pre vybratie témy či autora a každý rok pre nás pripravil minimálne jednu výstavu, mnohé presiahli 20-tisícovú návštevnosť. So spoločnosťou Henkel sme vďaka jej prezidentovi Jurajovi Lackovičovi spolupracovali dvanásť rokov, každý jeden rok financovali výstavu výtvarníka, ktorý sa narodil na Slovensku a presadil sa v zahraničí. Náklady, ktoré na to vynakladali, neboli malé. Viacerí priaznivci umenia, ako Dušan Vanko, Tibor Sipos, Štefan Šimák a iní, nám dlhé roky podporovali naše projekty. Okrem toho sme sa zúčastňovali na všetkých možnostiach získať štátne i súkromné granty, boli sme v tom veľmi úspešní. Máte však úplnú pravdu, že zákony podporujúce sponzorovanie umenia na Slovensku veľmi chýbajú.

Vystavovanie cenných zahraničných diel je mimoriadne finančne náročné – preprava, poistenie. Galéria musí mať určité technické parametre, aby dokázala zaistiť požadovanú vlhkosť i teplotu.

Musím povedať, že vzhľadom na to, že sme mali historické budovy a nebola v nich zabudovaná klimatizácia, dosť často sme museli improvizovať a používať prenosné zariadenia na udržanie teploty a klímy. Mali sme zapožičané diela napríklad z parížskeho Pompidou, Národnej galérie v Prahe, z talianskej Národnej galérie, z Národnej galérie v Budapešti a iných, takže sme museli vynakladať nemalé úsilie, aby sme splnili štandardné medzinárodné kritériá. S každým zapožičaným dielom prišiel aj kurátor z danej inštitúcie, ktorý starostlivo sledoval nielen nakladanie s dielom, ale aj všetky podmienky vo výstavných priestoroch.

Vo svojom živote ste zorganizovali desiatky výstav. Ktorá bola pre vás mimoriadne dôležitá?

Spomínam, si, že napríklad pri príležitosti 50. výročia založenia Galérie mesta Bratislavy sme mali v Pálffyho paláci výstavu Davida LaChapella a v Mirbachovom paláci 103 diel Pabla Picassa Láska a smrť z cyklu Suitte Vollard, ktorú sme pripravili v spolupráci s významným Múzeom, centrom súčasného umenia kráľovnej Sofie v Madride. Mali sme množstvo tematických výstav ako Český kubizmus, Secesia, takou poslednou, veľkolepou bola medzinárodná výstava Rozlomená doba 1908 – 1928. Dôležité boli výstavy autorov ako Alfons Mucha, Josef Lada, Jan Zrzavý, Auguste Rodin. Zo slovenských autorov boli najnáročnejšie jednoznačne výstavy Mateja Kréna a Alexa Mlynárčika. Veľmi rád si spomínam na spoluprácu s talianskou Národnou galériou, ktorá nám niekoľkokrát zapožičala významné renesančné alebo barokové dielo a robili sme výstavy jedného obrazu.

Pred rokom 1989 ste ako kurátor inklinovali k umelcom, ktorí neboli v priazni režimu. Darilo sa vám presadiť ich prácu?

Do Galérie mesta Bratislavy som nastúpil v roku 1983. Mal som veľké šťastie, že riaditeľom tam bol doktor Milan Jankovský, podporoval aj autorov, ktorí sa nemohli príliš vystavovať, ale nebol som v polohe disidenta. Snažil som sa vystavovať autorov, ktorých tvorba bola pre mňa nesmierne zaujímavá. Situácia sa ešte zlepšila po roku 1985 s nástupom Michaila Gorbačova a s uvoľňovaním tvrdého socialistického režimu. Galéria mesta Bratislavy bola prakticky vždy veľmi progresívna. Len pre zaujímavosť som si pozrel, aké výstavy boli v roku 1989, teda pred zmenou režimu. Tú sú niektoré z nich: Rytiny a litografie Henryho Moora, Alojz Klimo, Tamara Klimová, Americké abstraktné umenie, Vladimír Preclík, Jaroslav Šerých, Karol Baron – Speculum Mumdi, Portrét 18. storočia na Spiši, Arnold Newman, Obraz a hudba, Pierre Soulages, Andy Warhol, Luciano Fioroni, Juraj Meliš, Jozef Bajus a Sveťo Ilavský. Ďalším povereným vedením GMB bol skvelý človek a kurátor Fedor Kriška, od ktorého som sa veľa naučil a ktorý mi poskytoval veľký priestor na moju prácu.

Po konkurze na miesto riaditeľa Galérie mesta Bratislavy pred tromi rokmi sa ozvali mnohé hlavy spochybňujúce jeho priebeh. Ako ste to vnímali?

Moja prezentácia na konkurze nebola najlepšia, malo to svoje príčiny, ale to nebudem rozoberať. Problémom, a to zásadným, však bolo niečo iné. Konkurz vyhrala Katarína Trnovská, ktorá absolútne nespĺňala kritéria konkurzu, okrem iného riadiacu prax minimálne 5 rokov, a nemala byť ani prizvaná do prvého kola. Vo svojej žiadosti napísala, že riadila počas svojej práci v Kunsthalle niektoré projekty. Vtedajšie vedenie jednoznačne potvrdilo, že jej rola bola viac-menej výkonná, koordinačná, technicko-kreatívna, rozhodne nie riadiaca. Pani Trnovská tak vniesla do galerijného sveta niečo, čo sme tam predtým nezažívali – klamstvo a podvod. Reakcie vedenia mesta, ktoré o tom bolo následne informované, mali charakter odvolávania sa na transparentnosť celého procesu, na stanovisko komisie a charakter zahrávania celého podvodu do stratena. Pán primátor sa mal k tomu jasne a konkrétne vyjadriť, napokon stále túto šancu má. Môžeme potom žasnúť, že niekto opíše diplomovú prácu a vlastne sa vôbec nič nestane? Horšie je, že v tomto prípade kryjú podvod aj tí, ktorí majú plné ústa vyhlásení o čistote a transparentnosti. O terajšej činnosti GMB sa vyjadrovať nebudem. Pre mňa osobne to bola nádherná 38-ročná práca v úžasnej inštitúcii, ktorá sa už pre mňa skončila. Plne sa venujem práci v Galérii Slovenského rozhlasu a som tu veľmi spokojný, táto práca ma bytostne napĺňa.

Umenie sa vždy nejakým spôsobom vyjadruje k svetu. Musí byť nevyhnutne politické?

Ja som sa svojou troškou vždy snažil, aby umenie mohlo byť slobodné. Keď už prestala platiť téza o nutnosti socialistického realizmu, tu zase prídu nejakí proroci a začnú tvrdiť, že umenie musí byť politické. Nemám nič proti tomu, že umenie môže byť aj politické, dokonca je to často aj veľmi pozitívne. Ale aby muselo? Keď niečo musíte, automaticky prestanete byť slobodní.

Dôraz na ideológiu charakterizoval kultúrnu politiku minulého režimu. Čiastočne sa v zameraní niektorých galérií vracia. Prítomnosť aktivizmu v umení je v poriadku, problémom je, keď je to jediné kritérium.

Pri niektorých galériách je ich úzke zameranie v poriadku, ako napríklad pri Kunsthalle. Iné je to už pri regionálnych galériách, ktoré by nemali prezentovať len jedno videnie sveta.

Sochy vo verejnom priestore a ich kvalita – to bola vždy veľká téma. Mnohé sa menia spolu s odchodom režimu, ktorý ich inštaloval. Často je sporná ich umelecká kvalita. Aký je váš názor na Svätopluka na Bratislavskom hrade a na sochy Cyrila, Metoda a Gorazda?

Osobne som veľký zástanca osadzovania kvalitného umenia vo verejnom priestranstve. Už bez ohľadu na to, že autorom Svätopluka je bývalý vyslovene prorežimný výtvarník Ján Kulich, spomínané sochy pôsobia, akoby boli vytvorené niekedy hlboko v 19. storočí. Nech mi nikto nehovorí, že to tak má byť alebo sa to nehodí, alebo sa to nedá. Skvelým príkladom, ako sa dá urobiť niečo výsostne dobové, aktuálne, naliehavé a presvedčivé, bolo napríklad súsošie Obete varujú od Jozefa Jankoviča v pamätníku SNP v Banskej Bystrici.

Od dvanástich rokov ste sa chceli venovať umeniu ako teoretik. To nie je úplne bežné želanie v takomto veku.

Rodičia boli trochu zberatelia a odmalička ma so sebou vodili po ateliéroch autorov ako Imro Weiner-Kráľ, Vincent Hložník, Albín Brunovský, Milan Paštéka, Záboj Kuľhavý a mnoho ďalších. Tento svet mi učaroval, maľovať som však nikdy nevedel, ale môcť sa pohybovať v tomto svete a svojím spôsobom pomáhať výtvarníkom ma vždy priťahovalo.

Ivan Jančár (63)

V súčasnosti pôsobí ako šéfkurátor Galérie Slovenského rozhlasu. Vyštudoval vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal aj doktorát. Od roku 1983 pracoval ako kurátor modernej grafiky a kresby v Galérii mesta Bratislavy, neskôr bol jej dlhoročným riaditeľom. Pripravil desiatky výstav na Slovensku i v zahraničí, publikoval 33 kníh a množstvo článkov o slovenskom a medzinárodnom umení. V roku 1992 získal štipendium Americkej asociácie múzeí. Od roku 1993 je súdnym znalcom pre výtvarné umenie 20. storočia a súčasné umenie. V roku 1996 vyhral konkurz na pobyt v Múzeu moderného umenia v Oxforde, v roku 1997 získal Fulbrightovu cenu. V rokoch 2003 a 2004 bol expertom Európskej komisie pre kultúru so sídlom v Bruseli. V roku 2005 dostal Cenu Martina Benku. Je členom medzinárodného združenia výtvarných teoretikov AICA. V roku 2012 mu taliansky prezident udelil Rad talianskej hviezdy.