Prečo mladá Angela tak fičala na ruštine?

Aj keď to v časoch moru a teroru nie je titulná téma, ide o zásadnú vec: Uviazli sme v novej vlne veľkého geostrategického konfliktu medzi Západom a Ruskom. Prístup Európskej únie pritom diktuje jej šéfka: Je to Angela Merkelová, kto trvá kvôli ukrajinskému konfliktu na sankciách EÚ voči Rusku, a je to Angela Merkelová, ktorá obviňuje Kremeľ z „pokusu o otravu“ opozičného politika Navaľného.

Fascinujúce je to preto, pretože dospievajúca Angela Kasnerová nebola z ničoho taká nadšená ako z ruštiny. Bifľovala sa ju dokonca aj na autobusovej zastávke. Ako 15-ročná vyhrala olympiádu ruštiny celej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Ako ukazuje biografia Prvý život Angely M., dcéra protestantského pastora, ktorý si podľa jednej správy tajnej služby „získal medzi pokrokovými silami vysoké renomé“, bola vernou občiankou NDR. Angela bola v maturitnej triede zástupkyňou tajomníka komunistickej mládeže FDJ, ešte aj počas štúdia v Lipsku bola straníckou funkcionárkou. Jedna z tých mládežníckych spomienok Merkelovej mi nikdy nevypadne z hlavy: „Veľa som kecala s ruskými vojakmi, pretože sme mali v lese dvakrát toľko Rusov ako Nemcov.“

Je to naozaj tak, Merkelová, ktorá je dnes kancelárkou iného nemeckého štátu a oslávi čoskoro v úrade 15-ročné výročie, vyrastala pri jednej z najväčších sovietskych vojenských základní mimo Sovietskeho zväzu. Túto jeseň som sa teda vybral na severovýchod Nemecka, do pokojného kraja Uckermark, v ktorom kedysi žil slovanský kmeň Ukranov. Hľadal som tam stopy po Rusoch v lese.

Mestečko Templin má 16 000 obyvateľov, 1735 metrov dlhé mestské hradby zo stredoveku, bezplatné státie pre karavany v centre a „Rodinné termálne kúpalisko č. 1“. Café am Markt, do ktorej sa mladej Angele chodiť veľmi nechcelo, vraj kvôli „fajčiacim dievčatám“, už neexistuje. Ako takmer všetky regióny na území bývalej NDR, trpí aj Uckermark odlivom ľudí. V ten sobotný večer prebiehala slávnosť kultúrnej iniciatívy s výstižným názvom Gehen? – Ísť? Prezentovali sa nápady do budúcnosti od 100 Templinčanov každého rodu („100 Templiner*innen“) a tancovalo sa. Naučene uvoľnení a už značne vráskaví hipsteri s väzbami na 70 kilometrov vzdialený Berlín sa hýbali do rytmu elektronickej hudby.

Mladá Angela rada plávala, mohla si vyberať medzi jazerami v troch smeroch. Plával som v mestskom jazere Templiner Stadtsee na neprístupný „ostrov lásky“ a späť. Keď som uvidel pri brehu sivý krátky účes ponorený do vody, priplával som tam. Aký trapas, vyšla z vody 80-ročná žena, úplne nahá. Plávajúc som sa odvrátil. Keď bola oblečená, pustili sme sa do reči. Zostal som v jazere, voda bola studená, triasol som sa.

Rusi v lese, samozrejme, odpovedala rezká starká, aj ona sa kamarátila s rodinami sovietskych vojakov. Obvykle tu bývali táboráky, často aj v lese, „veľa vodky, veľa cesnaku, veľa cibule“, ruská rybacia polievka „ucha“ a preliezanie plotu kasární cez dieru na nákupy v sovietskom obchode. Po návrate ruských priateľov domov do Sojuzu úrady zablokovali ďalší kontakt. A to pre týchto Rusov študovala hanblivá Angela tak vášnivo ruštinu? To si starká nemyslela, „veď ona všetko vždy brala tak veľmi vážne“.

Dostal som sa na farskú oslavu katolíckej menšiny. Uckermark bol kedysi čisto evanjelický. S odsunutím 12 miliónov Nemcov po vojne sa to zmenilo, aj v Templine vznikol katolícky kostol, prakticky všetci veriaci majú korene v Sliezsku. Pred oslavou bola omša vo farskej záhrade. Tešil som sa z omše v rodnej nemčine, ktorá mi napokon bola cudzia: Žiadnu z tých moderných pesničiek som nepoznal a až na zopár babičiek v prvom rade nikto počas eucharistie nekľakol.

Už v piatej sekunde, keď som sa na omši objavil, strčila mi farníčka koronazoznam pod nos. Práve tejto prísnej dámy, ktorá bola takmer rovnakého veku ako kancelárka, som sa potom pýtal na Rusov v lese. To už bola ku mne milá. Dozvedel som sa, že sovietske ženy boli už za komunizmu viac nalíčené. Diery v plotoch kasární boli evidentne súčasťou systému: „Často sme tam chodili nakupovať.“ Kúpila si tam zrolovaný koberec na svadbu, doma ho s úzkostlivým srdcom rozbalila: „Nebude na ňom nejaký Lenin?“ Rusov sa bála len raz, a to na cyklotúre s kamarátkou na ceste do dediny Lychen: „Zrazu ležala v lese stovka Rusov, mali zrejme manévre.“

Angela Kasnerová vyrastala na templinskom Waldhofe, v osade pre postihnutých. Čo kancelárka neskôr o svojom detstve rozprávala, bolo spravidla banálne: Malá Angela vraj prejavila „vášeň pre jablkový džús a fašírky“ a na jej záhonoch „sa dobre darilo mrkve, karfiolu a reďkovkám menej“.

Išiel som do domu, v ktorom vyrástla, do domu Fichtengrund. Pod strechou mal červený, ale svetu otvorený farár Kasner svoju pracovňu s knižnicou. Angelin otec tam hore hromadil diktatúrou zakázané knihy, celé noci sa tam hore slobodne diskutovalo, ale ako svedčí jej sused a kamarát z detstva Matthias Rau – „Angela nikdy nebola pri tom.“

Dnešní obyvatelia domčeka sedeli pred vchodom. Bola to malá skupinka, mali od 15 do 51 rokov a vyzerali byť všetci – ako to mám teraz slušne povedať? – divní. „S osadou pre postihnutých nemáme nič,“ vysvetlili mi. „My tu bývame len v podnájme.“ Sme „pod súdnym dohľadom“.

Prekliali ten ošarpaný dom. Najstarší z nich – v roku 2013 mal infarkt a trpel trombózou – sa sťažoval, že pleseň na prízemí ohrozuje jeho podlomené zdravie. Strávil NDR v „spolku na podporu“, „nepustili nás von a nesmeli sme sa učiť ani ruštinu“, s Rusmi v lese sa teda nemohol stretnúť.

V rodnom dome šéfky Európy žije teraz aj mladý pár. Ona „sa nikdy nenaučila správne písať“, on sedel za násilné činy, obaja mali zelené jašteričie oči, vyžarovalo z nich nebezpečenstvo a dobrý sex. Počul som, že Angela Merkelová je znovu a znovu videná v Templine, zrejme tu má víkendový dom.

Najstarší ukázal na záhradu domu Fichtengrund, v ktorej stojí vysoká moderná kaplnka. Rozprával mi: „Len pred niekoľkými dňami tadiaľto prešla – iba s jedným ochrankárom!“ Pri týchto slovách, „iba s jedným ochrankárom“, som uvidel v očiach násilníka záblesk. Povedal: „Jaj, ona narobila toľko sračiek…“ – „Myslíš to, čo urobila v roku 2015?“ Na to dobre stavaný mladík už nechcel odpovedať. Žiara v jeho zelených očiach avšak zostala.