Prezidentka Čaputová nekráča po via iuris

Čaputová dala, Čaputová vzala. Aj tak by sa mohla stručne glosovať epizóda Ivana Šimka v úradníckej vláde. Prečo ho prezidentka urobila ministrom, to dnes už nie je vôbec zaujímavé. No jeho odvolanie ešte len bude prinášať vážne dôsledky, a to aj podľa toho, ako sa budú odhaľovať a vykladať príčiny a pozadie tohto aktu vykonaného neuvážene a pod tlakom.

Najviac svetla do odvolania Ivana Šimka z funkcie ministra vnútra naozaj priniesol až policajný prezident Hamran. Jeho tlačová konferencia síce bola divadelnou inscenáciou so všetkým, čo k teatrálnosti patrí – kostýmy, herci, rozdelenie úloh, práca s napätím (v tejto chvíli nemôžeme viac povedať) –, v každom prípade bol konečne na nej zreteľne pomenovaný hlavný hriech exministra Šimka zo strany tých, ktorí si jeho odchod vynútili.

Tým hriechom nebol Šimkov fejsbukový status, ako sa najprv zdalo a nakoniec sa okomentoval iba ako nešťastné vyjadrenie. Nebol ním ani Šimkov opatrný nesúhlas s tým, aby bol menovaný do riadiacej pozície na policajnej inšpekcii trestne stíhaný policajt Ďurka. To, že takéto personálne rozhodnutie je na zváženie, pripustil totiž nielen Hamran, ale, čuduj sa svete, aj Matovič, ktorý v našej via iuris garnitúre najhlasnejšie definuje, čo je právo a kto je a kto nie je zločinec.

Tým arcihriechom ministra Šimka bola jeho požiadavka, aby ho o „živej veci“ prišiel informovať policajný prezident, pričom mal byť v miestnosti prítomný ešte aj akýsi tajuplný úradník, pod ktorého podliehali ľudia vyšetrovaní v onej živej veci. Hrôza. Prezident Hamran sa priznal, že táto požiadavka bola preňho tak za čiarou, že vôbec prvýkrát v živote neuposlúchol príkaz ministra. Inkriminované stretnutie sa teda neuskutočnilo. Ale už samotný fakt, že tu bola takáto požiadavka, vyburcoval statočných mužov v bielych košeliach, aby oznámili prezidentke aj jej Ódorovi, že celé vedenie polície je odhodlané odísť (a nechať nás napospas mafii).

Celkom zámerne som sa držal Hamranovho dramatického popisu situácie, pri ktorom sa divákom jeho tlačovky muselo zdať, že v kancelárii ministra Šimka naňho čakal prinajmenšom krstný otec alebo aspoň tichý spolupáchateľ zločinov, ktoré sa práve vyšetrujú. Už o pár hodín sa však ukázalo, že oným zlovestným úradníkom bol minister pôdohospodárstva Jozef Bíreš, ktorý v tom čase pôsobil vo funkcii ministra asi päť dní aj s cestou, takže ani pri najlepšej vôli nemohol čo i len tolerovať nejakú trestnú činnosť v rezorte. Hamranom však bol napriek tomu načrtnutý, s veľkou dávkou prezumpcie nedôvery, takmer ako spolupáchateľ či už svojich vyšetrovaných podriadených, alebo ministra Šimka.

Takto vyhrotenú situáciu sa prezidentka Čaputová rozhodla vyriešiť odvolaním Ivana Šimka. Možno aj usúdila, že to bude cesta ľahšieho odporu vzhľadom na neskrývaný obdiv Šimka k jej osobe.

Lenže to už spoza mužov v bielych košeliach vybehol na scénu muž v tričku s nápisom sľubujúcim, že nás nepredá mafii, a celkom logicky požadoval od prezidentky, aby odvolala aj ministra Bíreša, ktorý bol vlastne iniciátorom toho strašného zločinu, ktorý takmer spôsobil odchod celého vedenia našej rozviazanej polície.

A v tom bode sa prezidentka dostala do úzkych, pochopila, že sa rúti do pasce, a poponáhľala sa vyjadriť ministrovi Bírešovi dôveru skôr, než by sa k Matovičovmu pokriku nebodaj pridali nejaké médiá alebo opozícia. Média pochopili a o Bírešovi sa cudne mlčí. Nuž, padni, komu padni, ako sa vraví. Jeden člen vlády bol za neuskutočnenú schôdzku odvolaný a druhý bol posilnený dôverou prezidentky.

No hlbším koreňom tohto paradoxu je vzťah prezidentky Čaputovej k tretiemu aktérovi – policajnému prezidentovi Hamranovi a k jeho ansámblu. A to sa začalo prinajmenšom vo chvíli, keď mlčaním tolerovala, že trestne stíhaní a obvinení vyšetrovatelia neboli postavení mimo služby, ako zákon káže, ale boli dokonca povyšovaní. Tam začala rásť ich bohorovnosť, až si dovolili jedného spomedzi seba, obvineného Ďurku, ustanoviť do riadiacej pozície v policajnej inšpekcii, asi aby mohol lepšie dohliadať na svoj prípad. A tam niekde mlčiaca prezidentka Čaputová zišla zo svojej via iuris, z proklamovanej právnej cesty, a nesie si teda svoj podiel zodpovednosti za pomery, keď si funkcionári polície vynútia odchod ministra vnútra, pričom mu ešte matovičovsky dvojtvárne skladajú úctu, že oni si ho inak vážia ako slušného človeka. Naozaj dobré divadlo.