O vláde odborníkov trochu inak

Heslo odbornosti je všade okolo nás a preniklo aj do politiky. V súčasnosti máme vládu odborníkov, politické strany súperia, ktorá má viac odborníkov na kandidačnej listine alebo kresťanskí politici sa sťažujú, že vo verejnom živote je len málo kresťanov-odborníkov.

Foto: Profimedia.sk

Odbornosť sa stala všeliekom na individuálne („zvýšte si odbornosť a zlepšíte si príjem“), ale aj spoločenské problémy – pandémia, inflácia, vojna. Stala sa synonymom úspechu, rozvoja a prosperity. Toto zamyslenie na podklade knihy The Tyranny of Merit (Penguin Books, 2020, úryvok napríklad tu) od Michaela Sandela má problematizovať uvedené narácie osobitne pre spravovanie vecí verejných čiže politiku. Ako čitateľ postrehne, zdôrazňovanie odbornosti v diskurze, paradoxne, predstavuje palivo pre populizmus.

Americký filozof a harvardský profesor Michael Sandel píše, že nie je jasné, prečo je odbornosť a meritokracia (systém oceňujúci odbornosť ako najvyššiu hodnotu) dobrá z morálneho, ako aj z politického hľadiska. Na individuálnej úrovni je morálne problematické, prečo si talentované ženy a muži zaslúžia prehnané odmeny, ktoré im trhová spoločnosť ponúka. Kľúčovou hodnotou meritokratickej etiky je, že si nezaslúžime odmenu alebo odmietnutie na základe skutočností, ktoré sú mimo našej kontroly (napríklad rasa, pohlavie). Ale sú talenty či ich nedostatok niečo čo vlastníme? To, že máme nejaký talent, nie je naša zásluha, ale vec náhody či Boha, a preto nie je ani správne vyvodzovať z toho osobitné benefity.

Po ďalšie, skutočnosť, že žijem v spoločnosti, ktorá si cení môj talent, je znovu niečo, za čo si nemôžem brať zásluhy.

Sociálne pozície reflektujúce snahu a talent majú navyše zlý vplyv na interpretáciu nášho úspechu: absolútne zabúdame na šťastie a vďačnosť, ktoré nám pomohli na našej ceste k úspechu. To následne vedie k nižšej miere solidarity či väzieb voči iným, menej úspešným či neúspešným ľuďom.

Meritokratická etika je problematická aj politicky: podporuje rozdeľovanie na víťazov a porazených – na strane víťazov vytvára prehnané sebavedomie a na strane porazených poníženie. Dokonca je meritokracia voči porazeným zraňujúca, ba až tyranská. Jej heslom je totiž okrídlené – ak sa snažíš, dokážeš to. Tým vlastne hovorí, že porazení sú si na vine sami, ak sa ocitli na tom-ktorom mieste sociálneho rebríčka. Jednoducho nesnažili sa dostatočne dobre, dlho či efektívne, a tak si za svoj osud môžu sami. Takýto záver je sebadeštrukčný: nie je preto náhoda, že samovraždy, predávkovanie drogami, a zlyhanie pečene sú medzi hlavnými príčinami úmrtí bielych Američanov v strednom veku bez diplomu z vysokej školy (college) od roku 2014 (tzv. deaths of despair).

Asi neprekvapí, že menej vzdelaní/nevzdelaní ľudia sa v sociologických prieskumoch medzi vzdelanými osobami ocitajú na samom chvoste pomysleného rebríčka. Vzdelaní ľudia-odborníci pri tom nie sú o nič menej zaujatí ako obyčajní nevzdelanci: cieľ ich diskriminácie je však odlišný; nie sú to cudzinci alebo ľudia iného vierovyznania, ale diskriminácii čelia nevzdelané osoby. Premostením na Slovensko môžu byť pravidelné sociologické prieskumy zisťujúce, ktoré politické strany volia vzdelaní ľudia a ktoré ľudia bez vzdelania.

Preferencia odbornosti má však aj svoju tienistú stránku pre takzvane úspešných. Iracionálne ideály perfektného seba sa stali nevyhnutnosťou vo svete, kde výkon, status a vzhľad definujú hodnotu a užitočnosť jednotlivca. Meritokracia vytvára chorobu perfekcionizmu, nadmerného stresu či mentálnych porúch.

Odbornosť - niekedy prezlečená za vzdelanie – sa stala liekom na všetko. Pre liberálnu triedu každý veľký ekonomický problém je v skutočnosti problém nedostatku vzdelanosti, čo znamená, že spočíva v neúspechu porazených naučiť sa správne zručnosti a získať diplomy, o ktorých každý vie, že budú potrebné v budúcnosti. Ale takéto hodnotenie je morálnym súdom: hovorí totiž, že nerovnosť či kríza nie je zlyhaním systému, ale zlyhaním jednotlivca. Vzdelanie sa prezentuje ako riešenie kľúčových spoločenských otázok (napríklad správa poslancov Európskeho parlamentu z misie na Slovensku po streľbe pred barom Tepláreň, ktorá navrhla zmeny v školskej výučbe).

Meritokracia má vplyv aj na vnímanie práce a úlohu, ktorú majú hrať odborníci pri prijímaní dôležitých rozhodnutí. Dôsledkom jej zdôrazňovania je jednak devalvácia hodnoty obyčajnej práce (veď kto by už chcel dnes pracovať ako roľník, pekár, učiteľ alebo vodič MHD). Väčšina seriózne uvažujúcich ľudí chce pracovať intelektuálne a v elitnej profesii (bankovníctvo, poisťovníctvo, právo, biznis, reklama). Hodnota práce bez patričného trhového ohodnotenia stratila atraktivitu. Tým sa však ruinuje aj jej dôstojnosť.

Druhým dôsledkom je, že politické rozhodnutia sa v západnom svete, ako píše Michael Sandel, stali doménou vysoko vzdelaných elít. Kľúčové politiky pripravujú tí najvzdelanejší odborníci. Ako príklad slúži súčasné personálne zloženie parlamentov v Spojených štátoch amerických a západnej Európe. Je veľmi podobné tomu, aké bolo koncom 19. storočia. V tom čase však volebné právo mali len bohatí a vzdelaní muži. Parlamenty sa stali menej efektívnymi miestami pre výkon moci a k tomu stratili aj svoju reprezentatívnosť. Obyčajné osoby stratili dôveru k týmto inštitúciám.

Po vzore Aristotela Sandel pripomína, že vládnuť dobre si vyžaduje praktickú múdrosť a občiansku cnosť vedieť efektívne deliberovať o spoločnom dobre. Tieto schopnosti sa však podľa neho adekvátne nerozvíjajú na najprestížnejších svetových univerzitách, na ktorých absentuje rozvoj odôvodňovania základných morálnych a občianskych otázok na rozdiel od technokratického či technologického uvažovania. Historické skúsenosti však preukazujú len veľmi malú koreláciu medzi politickým úsudkom a získaným vzdelaním na elitnej univerzite. Tvrdenie, že najlepšie a najinteligentnejšie osoby majú vykonávať politickú moc, je mýtus, ktorý vytvorili samotné meritokratické elity. Ako dôkaz podáva rôzne zaujímavé informácie o zložení úspešných britských a amerických vlád (najmä povojnových) s údajmi o vzdelaní konkrétnych politikov (často išlo o ľudí len so základným či žiadnym vzdelaním) a kontrastuje ich so súčasnými či nedávno minulými, pričom pripomína mnohé ich omyly a chyby, ktorých sa dopustili (vojny, hospodárske krízy, inflácia..). Do jeho zoznamu by sme mohli doplniť expertov a technokratov z prostredia európskych inštitúcií a ich nedávne a súčasné zlyhania (migračná kríza, energetická kríza, inflácia, environmentálna politika).

Ako príklad celospoločenskej diskusie profesor Sandel podáva rozhodovanie politikov o životnom prostredí a zbavovaní sa používania neobnoviteľných zdrojov. Čo s osobami, ktoré neveria štátnym orgánom pri rekonfigurácii národného hospodárstva? Alebo neveria, že prijímané rozhodnutia im budú v konečnom dôsledku na prospech, a nie na ich ujmu? Toto sú legitímne otázky moci, morálky a dôvery a tieto otázky patria občanom v demokracii, aby sa k nim mohli vyjadriť. V slovenskom kontexte si spomínam na povereného ministra zdravotníctva, ktorý o legalizácii potratovej tabletky hovoril ako o expertnej (medicínskej) otázke a nie eticko-morálnej či o rôznych opatreniach, na ktorých sa zhodli experti a hlavný hygienik počas pandémie koronavírusu a o ktorých neprebehla celospoločenská diskusia.

Z perspektívy meritokracie sa prezidentúra Donalda Trumpa, vzostup populistických strán alebo brexit hneď dostávajú do iného svetla – ako revolta ponížených a zabudnutých voči globálnym a národným elitám (anywheres vs. somewheres).

V svojej knihe Michael Sandel ponúka aj rôzne zaujímavé spôsoby a návrhy, ako problém tyranie preferencie odbornosti riešiť. Ak by som ich čitateľovi prezradil, zobral by som mu chuť si dielo prečítať. Iste, nikto nechce, aby ho operoval niekto, kto nemá potrebnú kvalifikáciu. Ale nie o tom je kniha The Tyranny of Merit.