Pečenie vianočných koláčov ju dokáže preniesť do detstva. Poznáte recepty Ivy Tiškovej?

Aké najťažšie jedlo si pripravila a v čom bolo problematické? Vyšlo na prvý raz tak, ako malo?

Torty sú mojou nočnou morou, lebo keď sa vám podarí cesto, môžete ešte zlyhať na kréme alebo náplni a ak prejdete šťastlivo aj touto fázou, tortu môžete ešte potopiť zdobením (kde mimochodom úspešne zlyhávam).

Ako si sa dostala k fotografovaniu?

Pracovala som na lodi a prišlo obdobie, kedy som sa začala zamýšľať, čím zaplním svoj život, keď sa vrátim do reality. Nehľadala som koníčka na občasné trávenie voľných chvíľ. Chcela som zistiť, čo je mojou vášňou. Keď som sa túlala mestami, vždy som mala so sebou foťák, vedela som tráviť hodiny chodením, nasávaním atmosféry mesta a fotením. Raz som v jednom kníhkupectve v Nemecku objavila knihu od Lindy Lomelino. Keď som si ju začala listovať, vedela som, že som našla to, čo som hľadala.

Čo fotíš najradšej?

Sladké (smiech), ktoré ale nie zakaždým musí byť stredobodom pozornosti. Na svojej stránke mám vetu, ktorá asi najlepšie vystihuje to, o čo sa usilujem, keď fotím len pre seba:

...na pomedzí sna a fantázie, v čase, kedy deň prechádza do večera a kde pečenie nie je iba o sladkostiach…

Ide o zachytenie atmosféry, ten krátky moment, keď sa pozriete na fotku a otvorí sa vám príbeh.

Kde si sa naučila fotografovať?

S fotením jedla som začala 10 rokov dozadu. A začínala som úplne bez vedomostí čo a ako. Život ešte neovládali tak sociálne siete, nebolo vtedy o tomto druhu fotenia veľa informácií, alebo ja som ich nenašla. V hlave som mala jeden citát Nulla dies sine linea (Žiadny deň bez čiary), ktorý som uplatnila na fotenie. Takže každú voľnú chvíľu som robila len to.

Prvé fotky boli katastrofálne, cítila som sa strašne hlúpo. Lenže aj keď som bola na míle vzdialená tomu, ako som si predstavovala, že má fotka vyzerať, nikdy som ani na sekundu nezaváhala, či by som mala fotenie nechať. Dlhé roky to bol krásny boj so sebou samou, so svojimi schopnosťami, veľa pádov, pár záberov, s ktorými som bola vtedy celkom spokojná... ale vždy ma hnala túžba sa zdokonaľovať... Po niekoľkých rokoch som sa dostala k fotografickému kurzu Christiny Grave, ktorý znamenal ďalší zlom v tom, že som sa naučila lepšie preniesť svoju predstavu do výslednej fotky.

Fotenie je proces, nie je statické, môžete pozorovať rok od roka, ako sa mení rovnako, ako sa mení niečo vnútri nás.

Kto bol tvoj vzor?

Je ním Linda Lomelino, švédska fotografka. Mám niekoľko jej kníh alebo kníh, ktoré nafotila. Rada si v nich listujem, analyzujem, učím sa, inšpirujem sa.

Čo pre teba fotografia znamená?

Keď som s tým začínala, nemala som ani potuchy, ako ďaleko to zájde, čím som sa norila hlbšie a hlbšie, začali sa mi otvárať nové obzory. Pri fotení jedla potrebuje človek kulisy (príbory, taniere, poháre, tkaniny, podklady, drevá...) Takže som objavila záľubu v chodení na burzu starožitností, záujem o keramiku (ktorá ma priviedla k zriadeniu e-shopu). Začalo to ovplyvňovať môj šatník, lebo jedna z podmienok je, že mi oblečenie musí zapadať do konceptu. A v neposlednej rade to ovplyvňuje moje bývanie, keďže mám doma zriadený ateliér a dokonca pri výbere nábytku a farbe stien uvažujem, či a ako sa mi bude hodiť pri fotení.

Je to nádherné dobrodružstvo, ktoré nepozná hranice ani exspiráciu. Koľkí ľudia objavia, čo je ich vášeň? Som šťastný človek.

Čomu sa aktuálne venuješ?

Okrem toho, že si fotím pre seba, fotím pre klientov (značky, cukrárne, obchody). Nafotenie výsledného produktu pripraveného podľa receptu alebo tvorba receptu, produktová moody fotografia. Pozrite tu.