Čaputovej vláda akosi nefunguje. Nepochopila šlabikár

Od štvrtka do pondelka sme sledovali ten istý provokačný obraz. Vláda naliehala na mimoriadne rokovanie poslancov (aby hasila migračnú krízu a detské pohotovosti). A poslancom sa ani raz neráčilo nastúpiť v dostatočnom počte. Inštinkty velia obviniť strany a ich nezodpovedných poslancov, ktorým sa vraj nechce pracovať.

Lenže – tentoraz by to boli výčitky zlým smerom. Sme v koncovke kampane. Strany aj poslanci pracujú naplno. Navyše, v parlamente chýbal aj tradičný spojenec Čaputovej a jej premiéra Ódora – Sulíkova SaS. Vláde sucho odkázala, že v mimoriadnej schôdzi, ktorú žiada vláda, nevidí tesne pred voľbami nijaký zmysel.

Pre vládu Zuzany Čaputovej to musela byť rana medzi oči. V parlamente stráca posledného lojálneho partnera.

Tvrdé lekcie z parlamentu nám pripomínajú dve veci. Jednak to, že úradnícke vlády bez podpory kľúčových strán a parlamentnej väčšiny sú o ničom. Použiteľné sú len ako dočasné núdzové riešenie (čo je prípad Ódorovej vlády). Očakávať od nich krízové riadenie by bolo pochabé.

A potom nám lekcie z parlamentu pripomínajú to, že premiér by mal byť aspoň trochu politicky gramotný. Lebo ak nie je, potom nevybaví vôbec nič. Ani to, čo je neodkladné.

Žiaľ, Ódor je ukážkový politický analfabet. Neprešiel ani len rýchlou politickou prípravkou (šlabikárom), v ktorej by mu vysvetlili abecedu. Napríklad to, že na presadenie rozhodnutí potrebuje podporu väčšiny. Čiže: potrebuje dohody s rozhodujúcimi stranami. Toto pravidlo tvorí chrbtovú kosť verejnej politiky a demokracie. Rozhodnutia – nech sú akokoľvek odborne pôsobivé – musia mať podporu tých, ktorí zastupujú väčšinu.

Lídri, ktorým sa do politických dohôd veľmi nechce, končia ako tyrani. Alebo ako tajtrlíci, ktorých nikto neberie vážne.

Nie, nie, Ódora rozhodne nemôžeme upodozrievať, že ho láka to prvé…

Lákalo ho niečo iné: vidina apolitickej, odbornej vlády, ktorá ukáže, že štát je možné dobre riadiť aj mimo otravného politického ihriska. Ódor sa tituloval ako premiér „vlády odborníkov“. Politických lídrov si cielene držal od tela. Dokonca im dával pocítiť, že nimi pohŕda. Stačilo mu, že ho podporuje väčšina médií.

Výsledky vidíme dnes. Vláda urgentne potrebuje parlament, aby riešila migračnú krízu. Musí zmeniť pravidlá o registrácii migrantov (ktoré ich sem lákajú). V oblasti zdravotníctva zas potrebuje skrátiť ordinačné hodiny pediatrov, ktorí sa búria. Poslanci však od štvrtka do pondelka na x pokusov neotvorili ani len rokovanie. Nehovoriac o konečnej podpore vládnych priorít.

Ak by premiér a minister vnútra Ódor aspoň povrchne rozumel politike (alebo manažmentu), vedel by, že mal vopred hovoriť s lídrami strán. A urobiť s nimi dohody. Aby jeho vládu – a jej návrhy – v parlamente neignorovali.

Parlament predsa nie je samoobslužný automat. Je to teleso, kde sa robí politika. A kde sa rozhoduje. Samozrejme, platí to prevažne v prípadoch, kde existuje parlamentná väčšina. Keď už nie stabilná, tak aspoň operatívna. Taká, o ktorú sa ad hoc dokáže postarať premiér.

Keďže Ódorovi výsmešne zamávala z okna ešte aj SaS, verný partner prezidentky, je zrejmé, že premiér to s politickými dohodami a hľadaním väčšiny ani len neskúsil.

Teraz nervózne krúti hlavou. A pohoršene ukazuje prstom na poslancov, ktorým sa vraj nechce pracovať ani diskutovať.

Ódorova nehoda má nepríjemné následky aj pre prezidentku Čaputovú a pre jej povolebné scenáre.

Jeden z nich rátal s tým, že voľby prinesú komplikovaný výsledok. A prezidentka bude tlačiť na dlhšie pokračovanie premiéra Ódora. Alebo dokonca na to, aby si potom, po koaličnej dohode, Ódora adoptovali progresívci ako svojho predsedu vlády. S argumentom, že mu to predsa išlo dobre. A že jadro „vlády odborníkov“ by mohlo úspešne pokračovať s novou parlamentnou väčšinou Progresívneho Slovenska a jeho partnerov. Stačila by na to len menšia politická rekonštrukcia Ódorovej (Čaputovej) vlády.

Trapas, ktorý si navaril Ódor v parlamente krátko pred voľbami, vlastne môžeme brať ako celkom dobrú správu. Učí nás, že prezidentské vlády – podobne ako hybrid prezidentskej vlády a progresívnej koalície – skôr či neskôr končia v slepej uličke.

A že štandardné vlády s lídrami strán sú napriek chybám vždy poctivejšou a schodnejšou cestou. Aspoň tam, kde sa hráme na demokraciu, v ktorej má rozhodujúce slovo volič (a jeho zástupcovia).

Inými slovami: úlohou „lídrov“ bez podpory ako Ódor je dňom volieb expirovať. A zdvorilo zmiznúť.