ROZHOVOR s riaditeľkou PKO v Prešove Barborou Rusiňákovou: Našou prioritou je tvoriť živé, kultúrne mesto

Pri mnohých Slovákoch, ktorí žili v zahraničí a vrátili sa na Slovensko, sa naskytá otázka: Prečo? Aký život ste tam žili a čím vás opäť prilákal Prešov?

Do Dánska som odišla po strednej škole, aby som tam pokračovala v štúdiu na vysokej škole v odboroch Bachelor of International Business a neskôr Master of Science of Innovation and Business Development na Copenahgen Business School. S jednou prestávkou v USA som tam bola päť rokov. Posledné dva roky môjho štúdia som aj na plný úväzok pracovala v japonskej farmaceutickej firme ako projektová manažérka v zásobovacom oddelení. Práca bola úžasná v tom, že som spolupracovala s americkými kolegami, japonskými kolegami a budovali sme oddelenie, ktoré malo celosvetovo obstarávať materiál. Po zmene riaditeľa a zmene podmienok mi táto práca prestávala dávať zmysel. V tom čase som zachytila kampaň slovenskej neziskovej organizácie Leaf, ktorá lákala Slovákov žijúcich v zahraničí, aby sa vrátili domov a ponúkala veľmi zaujímavé stáže a pracovné príležitosti na Slovensku. Začala som sa obzerať po slovenských možnostiach, bola som veľmi prekvapená, čo sa všetko u nás deje. Z úplného nezáujmu vrátiť sa sem sa stal záujem obrovský. Dostala som sa do startupovej komunity v Bratislave, kde som pôsobila v oblasti inovácií firiem štyri roky. Plynule som prešla ku vzdelávaniu, založili sme projekt a neskôr celú organizáciu OpenLab, v rámci ktorej sme posielali odborníkov programátorov z firiem, aby učili na školách. Po čase som prišla na to, že vzdelávanie v IT nie je úplne moja téma a do toho prišla informácia, že PKO hľadá riaditeľa. V PKO som mala svoju prvú prácu ešte ako študentka, trénovala som deti v Šarišančeku. Kultúra a kreatívny priemysel bolo to, na čo som sa zamerala počas školy a čo je mi dodnes blízke. Tak som sa prihlásila a vyšlo to. Návrat do Prešova bol teda z tohto dôvodu.

Keď ste sa prihlásili do konkurzu, vedeli ste, do čoho idete?

Absolútne som netušila, do čoho idem. Mala som obrovské ružové okuliare. Ale v konečnom dôsledku som veľmi rada tejto možnosti a že som tu, aj keď dnes už tie ružové okuliare nemám. No stále tu vidím obrovský priestor na rozvoj.

Boli ste najmladšou kandidátkou na konkurze. Verili ste si?

Bola som ovplyvnená zahraničím, kde sa nerieši vek, alebo či je niekto muž alebo žena. Pozerá sa na schopnosti človeka a jeho charakter. V startupovej komunite som pracovala s ľuďmi, ktorí mali 19 rokov a zarobili svoj prvý milión. To sú veci, ktoré mi dodali sebavedomie a aj vďaka týmto pozitívnym príkladom som to skúsila. Čo som vnímala ako prekážku, bolo to, že som nemala žiadnu skúsenosť s verejnou správou. Tento svet so svojimi pravidlami – verejné obstarávania, postupy, procesy – mi bol cudzí. Nikdy som nebola zvyknutá fungovať takým rigidným procesným spôsobom. Našťastie som prišla do zabehnutej inštitúcie, boli tu kolegovia, ktorí mi vedeli a boli ochotní pomôcť. Výhodné bolo aj to, že som nastúpila v covidovom období. Mala som viac času zorientovať sa.

Ako vyzerali vaše prvé dni v práci? Ako vás prijali kolegovia, báli sa vás?

Veľká výhoda bola tá, že viacerých zamestnancov som tu poznala. Prišla som ako veľká voda, mala som nachystané prezentácie, čo ideme robiť, ako to ideme urobiť. Myslím si, že viacerí sa iba uškŕňali, keď to videli. Trvalo mi chvíľu, kým ma trafila realita sprava a zľava. Ale po nejakom čase sme si našli cestu. Prvý rok sme vymenili okolo osem ľudí. Vnímam to ako prirodzenú generačnú výmenu, počas ktorej do PKO nastúpili noví ľudia s rovnakými ružovými okuliarmi, ako som mala ja. Predo mnou viedol PKO zastupujúci riaditeľ Rastislav Pažin, ktorý ma akceptoval a jeho podpora pre mňa bola v prvých mesiacoch absolútne kľúčová.

Čo bola prvá vec, do ktorej ste sa pustili?

Celý rok po mojom nástupe bol covid. Nebolo možné realizovať žiadne podujatia. Začali sme mapovať komunitu. Kto tu každý pôsobí, čím sa zaoberá a začali sme dávať von signál, že PKO existuje a chce spolupracovať. Keď sa covid skončil a rozpútali sa všetky kultúrne podujatia v meste, začala som prehodnocovať reálne možnosti. Neustále hľadáme prieniky, koordinácie a spolupráce s ostatnými organizáciami. Momentálne sú však prioritou naše vlastné podujatia.

Je vaším zámerom, aby bola kultúra v Prešove najmä o podujatiach z vašej dielne?

Myslím si, že keby kultúra stála iba na jednej inštitúcii, nebolo by to dobré. Som práve za hľadanie spolupráce. Je tu niekoľko alternatívnych centier, ktoré ponúkajú špecifický obsah a svoje kapacity. Potom sme tu my, ktorí vieme ponúknuť väčšiu kapacitu, ale ideme skôr po komerčne zaujímavejšej ponuke. Snažíme sa zachytiť to, čo zaujíma seniorov, ale aj mladých ľudí. Nebola by som rada, aby bolo PKO vnímané ako konkurencia. PKO je príspevková organizácia, čiže máme príspevok na konkrétne podujatia, ktoré zabezpečujeme pre mesto Prešov, ale na všetky ďalšie náklady si musíme zarobiť. Naše priestory teda využívame aj na komerčné účely – svadby, kultúrne podujatia druhých strán, prenájmy priestorov, inventára a pod.  

Je výber toho, komu a na čo priestory prenajmete, nejako regulovaný? Viete si vyberať?

Niektoré podujatia by som tu, úprimne povedané, radšej nemala. Ale ak je dopyt po nejakom druhu a type kultúrneho programu, tak prenajmeme. Nemá to byť o kultúrnom vkuse riaditeľa, ale o širokospektrálnej ponuke pre širokospektrálne publikum. Sú tam však hranice, ktoré nechceme prekračovať. Čo si ale vieme vyberať, je kultúrny charakter pri mestských podujatiach. Akú dramaturgiu vyskladáme, aké kapely, akú úroveň, na akom mieste, aký kultúrny zážitok ponúkneme – to je to, čo vieme a máme ovplyvňovať a smerovať. Napríklad teraz veľmi dobre zafungoval v našom výbere Street food festival, ktorý sa dobre uchytil.

Akým spôsobom prebieha výber kapiel, resp. programu? Pýtate sa ľudí, čo by ich zaujímalo, alebo je zatiaľ výber „iba“ na vás?

Radi by sme sa dostali do štádia, keď začneme reálne mapovať požiadavky a predstavy obyvateľov Prešova. Spätná väzba na to, čo robíme, ale aj zber dát, aké očakávania Prešovčania majú. Toto potrebujeme začať robiť, sú na to dokonca vypracované metodiky, ktoré boli aplikované v Košiciach, čiže máme sa od koho učiť. Tento rok sme sa zamerali na to, aby podujatia boli väčšie a lepšie a vidno to priamo na návštevnosti. Budúci rok by sme sa chceli zamerať na obsah v zmysle dopytu po kultúre od obyvateľov. Doposiaľ sme vyberali napríklad kapely na Dni mesta v závislosti od dramaturgie – piatok pre mladých ľudí, sobota rodinná, alebo štvrtok, ktorý je netradičný na koncert, kde potrebujeme dať silné mená, ktoré ľudí pritiahnu.

Čo na Prešovčanov doteraz zapôsobilo najviac? O čom môžete povedať, že to bol skvelý ťah?

Trojičný jarmok mal účasť každý deň. Folklór je u nás silný. Zároveň ma veľmi prekvapila účasť mladých ľudí na koncerte v rámci Dní mesta Prešov – koncert Emmy Drobnej a Majka Spirita. To, ako mladá generácia 15 – 25 rokov skákala pred radnicou a jašila sa na námestí, si dodnes živo pamätám. Bolo by skvelé, keby sme týmto ľuďom dokázali cez kultúru vytvoriť s mestom pozitívny vzťah. Ak aj odídu, nech stále majú v pamäti to, že sa sem majú kvôli čomu vrátiť. Skúsili sme aj projekt s DJ v záhrade umenia, ale tam som došla k záveru, že ešte nemáme uchopené nástroje, ako správne zasiahnuť túto generáciu. Nemyslím si, že sme zatiaľ úspešní v práci s touto skupinou. Je to dlhodobá práca, aby sme pochopili, čo by chceli a čo na nich platí. Možno majú záujem o alternatívnejšie žánre. Ako vydarené tiež vnímam festival Montmartre, Letné kino alebo Prešovskú hudobnú jar a jeseň.

Prešov dlho jeho obyvatelia vnímajú ako mesto duchov v zmysle, že sa v ňom nič nedeje. Po tejto letnej sezóne sa to však povedať nedá, mesto ožilo. Máte takúto spätnú väzbu od ľudí, alebo je to len môj pocit?

Reakcia ľudí vo vzťahu k PKO je skôr pozitívna. Beriem to však s odstupom. To, že sa robí viac ako v minulosti, je fajn, ale to nie je cieľ. Cieľom je to, aby to naše mesto ponúkalo rôznorodé a kvalitné kultúrne zážitky a aby skutočne ožilo. Aby ísť do mesta nebolo len príležitosťou raz mesiac, ale aby to začalo byť pravidelnou súčasťou fungovania v meste. Ešte sme ďaleko od ideálu, zároveň však aktivít pribúda a rastie aj veľkosť formátov. Napríklad Dni mesta Prešov sa nezvykli robiť v takej veľkosti ako tento rok. Iné bolo umiestnenie pódia, iné boli mená, ktoré do Prešova prišli. Cieľom je nielen urobiť podujatie, ale urobiť ho tak, aby čo najviac ľudí prišlo do centra a odchádzali s pozitívnym zážitkom.

Čo je teda ideál? Čo by ste chceli dosiahnuť?

Po vzore rôznych miest v zahraničí sa mi páčia mestá, ktoré dokázali vytvoriť živé kultúrne prostredie skladajúce sa z mnohých subjektov, ktoré ponúkajú veľmi špecifickú ponuku pre danú cieľovú skupinu. Rátalo by sa mi, keby sme sa dokázali dostať do roviny, že kultúrne subjekty spolupracujú, vnímajú svoje aktivity navzájom, dokážu upraviť svoje aktivity tak, aby sa človek nemusel rozhodovať, na ktorú z troch akcií sa v jeden deň vyberie. Zároveň je mojou túžbou, aby sme sa pri veľkých formátoch dokázali spojiť tak, aby bol spoločný formát ešte väčší. Pre mesto by bolo veľmi prospešné, keby sme sa začali uchádzať o externé zdroje, ktoré sú v miliónoch. Čiže keby sme dokázali spolupracovať a vytvárať programy, na ktoré vieme získavať väčšie peniaze z externých zdrojov. Tak by nastal kultúrny rozvoj. Ten by bol zároveň nástrojom na rozvoj cestovného ruchu, atraktivity života v meste. Aby Prešov získal nálepku toho, že mladá rodina tu chce žiť, pretože tu vie stráviť hodnotný a kvalitný voľný čas. Veľmi by sa mi páčilo, keby sme toto mesto dokázali postupne formovať ako mesto, kde sa dá žiť kvalitný život nielen pracovný, ale aj osobný.