Jaroslav Daniška

Dve tretiny voličov KDH pred voľbami koalíciu s PS odmietali, keď sa Majerský začal v kampani vymedzovať nielen proti Smeru, ale aj voči PS, strana mierne ožila. Nedeľu nadránom bolo až von na ulicu z jej útrob počuť dva veľké otrasy.

Prvý kameň im spadol, že sa dostali do parlamentu. A druhý, že nemusia ísť do žiadnej vlády. Že vláda môže vzniknúť bez nich.

V KDH totiž dobre vedia, že ani jednu vládu by neprežili. Nemajú na to kádre ani vnútornú jednotu a odhodlanie. Zápas KDH v tomto období sa môže viac podobať na príbeh KSS po voľbách 2002. Komunisti vtedy získali 6,2 percenta, pretože si na nich ľudia po rokoch spomenuli, ale do konca volebného obdobia už bolo jasné, že to bola iba nostalgia za niečím, čo už dávno neexistuje. Ak nechce KDH dopadnúť rovnako, bude musieť prekvapiť.

Kádrovo aj programovo sú slabí, k dôležitým otázkam nedokážu zaujať stanovisko, to nie je výbava na vládnutie. Najmä ak by významná časť ich voličov považovala vstup do akejkoľvek vlády za zradu. Vnútorné nastavenie strany vyzerá skôr tak, aby nemali online zasadnutia predsedníctva, či koľko času bude predseda Majerský tráviť v Prešove a koľko v Bratislave, nie tému nejakej vlády. Z 12 poslancov si jeden želá vládu s liberálmi a žiadny so Smerom. Táto strana zjavne smeruje do opozície.

S Hlasom je to v niečom podobne, v niečom inak.

Dve tretiny voličov si pred voľbami neželali vládu s PS, Pellegrini od kauzy Rozuzlenie ladil kampaň proti progresívcom, väčšina z 27 poslancov Hlasu preferuje vládu so Smerom. Toto nie sú karty na vstup do vlády s progresívcami.

KDH mu na vyvažovanie pomerov vo vláde nepomôže (v policajnej agende pôjde s liberálmi proti nemu), liberálne médiá ho budú žmýkať zvonku, pričom zvnútra najsilnejšie kádre Hlasu do vlády s liberálmi nebudú mať chuť ísť – lebo by si tým len skrátili kariéru. Navyše, mediálny front ho o pol roka bude tlačiť, aby podporoval Korčoka proti kandidátovi Smeru na prezidenta. Hlas by to všetko zrazilo na kolená a liberálnu vládu pripravilo o väčšinu. Pretože viacero zvolených poslancov by sa ochotne vrátilo do Smeru a „premiér" by prišiel o vládu, klub aj stranu.

Pellegrini by musel byť samovrah, aby sa vydal touto cestou.

Podstata jeho hry je preto bluf.

Včera začal rokovanie s Ficom s tým, že východiskovým bodom je ponuka od progresívcov, čiže funkcia premiéra pre neho. Chyba lávky, Šimečka mu musí ponúknuť viac ako Fico. A silnejší je Fico.

Tomu stačí povedať, že sa treba držať výsledkov volieb. O sile rozhodli voliči, nie médiá ani porazený tábor. Pellegriniho význam a váha v koalícii je úplne inde, nie na úrade vlády.

Od začiatku preto robí zbytočnú chybu, jeho záujmy totiž vyzerajú inak.

Jeho záujmom má byť snaha mocensky vyvážiť Smer vo vláde, a teda dohodnúť sa s Dankom a Tarabom, aby vo vláde nesedeli tí, o ktorých sám Pellegrini hovorí, že od nich hrozí revanš. A aby silové rezorty nemal Smer, respektíve aby polícia fungovala aspoň tak, ako to bolo v čase, keď bol premiérom Pellegrini. Do tretice, aby k riešeniu vojny policajtov došlo tak, že to neohrozí a nespochybní nezávislosť bezpečnostných inštitúcií. Aby to bolo podľa Pellegriniho, a nie podľa Kaliňáka.

Peter Pellegrini preto práve plytvá energiu na niečo, čo nedáva zmysel.

Ale ak sú jeho osobné ambície väčšie ako záujmy jeho strany, ohrozuje tým svoje budúce postavenie vo vlastnej strane.

Prehrou totiž nie je vláda s Ficom, prehrou bude, keď položí karty na stôl a povie trop.