TRENČÍN – Pre úspešného autora krimi románov Petra Šlosera (vlastným menom Petra Chudého) určite nebol uplynulý piatok trinásteho nešťastným dňom. Vyšla mu totiž už šiesta kniha, ktorá nesie názov Profesori zločinu.
Peter Šloser bol policajný plukovník. V štátnych službách začínal „od podlahy“. Najskôr zasahoval na ulici proti kriminálnikom a postupne si prechádzal rôznymi pozíciami, až sa stal plukovníkom. Riadil okresnú kriminálku, pôsobil v riadiacich funkciách viacerých špecializovaných útvarov, ktoré boli určené na boj s organizovaným zločinom. Skúsenosti z posledných rokov ho inšpirovali k tomu, aby čitateľom vo svojich knihách poodhalil zákulisie prípadov.
Odchytili sme si ho medzi besedami, ktoré ostatné dni absolvoval v Trenčianskom kraji a jednu z nich sme navštívili. Na besede v Novom Meste nad Váhom priznal, že túto knihu ani nechcel napísať, oslovil ho však istý človek z dunajskostredského prostredia a porozprával mu o prípade, ktorý Šloser už dávno poznal z policajných spisov. Dostal tak možnosť vypočuť si ho z druhej strany. Poďme ale po poriadku.
Prečo ste sa stali policajtom?
Policajtom som sa stal absolútnou náhodou. Podobne, ako som absolútnou náhodou začal písať knihy. Môj strýko bol policajný vyšetrovateľ, lepšie povedané riaditeľ vyšetrovačky v Petržalke. V našej rodine bol autoritou. Mojich rodičov prehovoril, aby sa stal zo mňa policajt. Mal som pôvodne študovať na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline, ale som veľmi rád, že nie som strojár a že som väčšiu časť svojho života strávil v Policajnom zbore (PZ). Vďaka tomu mám veľa inšpirácie na písanie kníh.
30 rokov ste robili policajta, vypracovali ste sa až na pozíciu plukovníka. Podľa vašich slov ste začali písať, keď sa vás najvyšší policajní funkcionári snažili zbaviť. V nejednom rozhovore ste uviedli, že ste im za to vďačný. Ako majú čitatelia tomu rozumieť?
Samozrejme, že som vďačný. V mojom živote sa veľakrát preukázalo staré známe pravidlo, že všetko zlé je na niečo dobré. Ak by sa ma nechceli zbaviť takým ľstivým spôsobom, nikdy v živote by mi nenapadlo napísať knihu. Pravdepodobne by som bol policajtom do dnešného dňa. Degradovaním mi vznikol časový priestor na písanie. Ako policajný funkcionár som totiž pracoval viac ako dvanásť hodín denne. Potom, už ako rádový policajt na policajnom prezídiu, som pracoval iba osem hodín denne. Povedal som si, že čas nejako využijem a pokúsil som sa niečo napísať. Ak by mi neboli bránili v mojej práci na Národnej kriminálnej agentúre (NAKA), tak by som nikdy žiadnu knihu nenapísal a žiadny Peter Šloser by nevznikol.
Takže vás z vysokej policajnej funkcie degradovali na bežného policajta – bez udania dôvodu?
Najvyššími funkcionármi na NAKA a na policajnom prezídiu mi bolo ponúknuté, pod zámienkou reorganizácie, ktorá sa neuskutočnila, miesto riaditeľa špecializovaného útvaru, ktorý má na starosti ochranu svedkov a ďalšiu agendu, o ktorej nemôžem rozprávať. Keď vydali personálny rozkaz o preložení z miesta, ktoré som zastával na NAKA, teda zástupca riaditeľa Národnej protizločineckej jednotky a mali vydať rozkaz o ustanovení na ponúknutom mieste, kompetentnou osobou mi bolo povedané, že niekto tam tlačí svojho človeka. Toho človeka tam nakoniec dotlačili. Ja som sa na pôvodné miesto nemohol vrátiť a stal sa zo mňa radový policajt.
Koľko ste zažili takých situácií, keď ste si povedali, že s prácou policajta skončíte? Prečo ste s ňou nakoniec neskončili?
Takých situácií bolo niekoľko. Najviac ich bolo na NAKA. Asi päť rokov som čelil neustálym atakom, aby som odišiel z funkcie. A prečo som neodišiel? S viacerými kolegami sme si povedali, že ak odídeme my a na naše miesta sa dostanú lojálni policajti, tak našim podriadeným, ktorých robota bavila, ju znechutia tak, že budú musieť aj oni odísť. Naším cieľom bolo prežiť tých, ktorí majú dnes ešte stále vznesené obvinenie.
Údajne ste pod pseudonymom Peter Šloser písali z bezpečnostných dôvodov. Dnes vás však už všetci poznajú pod civilným menom. Cítite sa bezpečne? Čo a kedy zmenilo váš názor na to, aby ste sa odhalili?
Dôvodom bolo vydanie mojej prvej knihy. Pre mňa bol taký podstatný faktor, že za tú knihu som bol nominovaný na jednu z cien Panta Rhei – Slovenský knižný debutant roka 2019. Nakoniec som ju aj získal. Pri tej príležitosti sme s vydavateľstvom zvažovali, či odhalím svoju identitu. Dovtedy som nemohol chodiť na žiadne knižné besedy, aké absolvujem teraz. Nemohol som poskytovať rozhovory pod menom Peter Šloser a zároveň pod menom Peter Chudý. Nakoniec sme sa rozhodli, že sa odtajním.
Čím to je, že krimi ako knižný žáner medzi slovenskými čitateľmi tak rezonuje?
Knižné blogerky na Instagrame, ktoré píšu recenzie na moje knihy, hovoria, že moje detektívky sú iné ako ostatné, pretože v nich nachádzajú súčasné obdobie, ktoré sa odohráva na Slovensku. Mojimi knihami som sa trafil do toho obdobia, ktoré sa tu na Slovensku začalo odohrávať. Prvé tri knihy som písal predtým, ako sa stali nejaké udalosti…
Ako „vyšetrovateľ“ ste museli byť zároveň právnikom, psychológom aj stratégom. Je to tak?
Nebol som vyšetrovateľ v pravom zmysle. Človek s dlhoročnou praxou, ktorý je v dennodennom kontakte s ľuďmi, nemusí mať diplom zo psychológie, ale musí sa vedieť vžiť do poškodeného alebo páchateľa a uvažovať tým spôsobom, ako o tom uvažuje človek na druhej strane stola a odhadnúť, čo si myslí, aby bol vo svojom povolaní úspešný. Tú otázku ste položili správne a je to tak. Každý dobrý policajt by mal byť taký. Mal by byť, ale nie sú takí všetci.
Hrávali ste šach. Hráte ho ešte súťažne?
Hrával som ho súťažne do devätnástich rokov, kým som neodišiel na vojnu. Bol som majstrom okresu Topoľčany u dorastencov aj u mužov. Odvtedy o sebe hovorím, že som už len krčmový hráč. Nehrám súťažne. Ak má niekto občas záujem, tak si zahrám. Bol som ešte na niekoľkých turnajoch, ale len pre zábavu.
Pomáhala vám šachová stratégia pri riešení prípadov?
Určite. Pri tom šachu musí hráč prepočítať niekoľko nielen ťahov, ale aj variantov a musí predvídať ťahy súpera a pri tej policajnej práci musí policajt predvídať, strategický premýšľať, ako bude páchateľ ďalej postupovať.
Mali ste skúsenosť s „geniálnym zločincom“, akých vídame v amerických seriáloch?
Samozrejme, aj na Slovensku sú prípady, na ktorých som sa aj ja podieľal a ktorých páchateľ ešte nie je zistený, ale nepovedal by som, že je to len o genialite páchateľa alebo osôb, ktoré sa podieľali na spáchaní toho trestného činu, ale je to podobné ako v tom šachu. Páchateľ má vždy biele figúrky.
Takže ťahá prvý…
Má prvý ťah. Čierny je v tomto ponímaní ten policajt. Vždy sa musí on prispôsobiť a reagovať na prvý ťah páchateľa.
Mnohým ľuďom stúpate na otlaky. Nebojíte sa chodiť bez ochranky?
Nepoznám žiadneho bývalého policajta, ktorý by mal nejakú ochranku, ak sa ničoho nedopustil.
Ktorý z prípadov na vás emocionálne najsilnejšie zapôsobil?
Policajt nesmie ani pri najhroznejšom zločine a pohľade na telo obete prejavovať nejaké emócie. Nesmie sa mu o tom snívať. Musí mať jediný cieľ: byť úspešnejší ako je páchateľ a dokázať mu vinu a posadiť ho za mreže. Ak by policajt prejavoval nejaké emócie, myslím si, že by nebol úspešný.
V prípade, ak to máte takto rozdelené, ktorá kniha sa vám písala najľahšie a ktorá najťažšie? Prečo?
Nemám to rozdelené. Vo svojich knihách sa inšpirujem udalosťami alebo trestnými činmi, ktoré som prežil ja alebo moji kolegovia. Vnášam do nich opis reálneho policajného zákulisia, v ktorom som pôsobil tridsať rokov. Opisovať policajné zákulisie, v ktorom som pôsobil dlhé roky, nie je problém a žiadna kniha sa mi nepísala ťažko. Pri každej knihe zmením nejaké veci, aby neboli spojiteľné s realitou, aby sa v tých knihách nikto nespoznal. Čitatelia ani nespoznávajú tie prípady, ktoré opisujem.
Čo na vaše literárne úspechy hovorí rodina? Ako sa vám zmenil život po skončení práce v policajnom zbore?
Ja by som tú rodinu v otázke zamenil za blízke okolie, pretože Peter Šloser nemá rodinu. Tak ako sa v seriáli Columbo často spomínala jeho žena, ktorú nikto nikdy nevidel, ani ja nemám žiadnu rodinu. Keď som písal prvú knihu, nevedel o tom nikto. Mal som obavu, že niekto mi šliapne na otlak a vzhľadom na to, že v nej píšem o policajných neduhoch, ktoré na Slovensku dlhé roky vládli, kniha nevyjde.
Keď mi neznámi ľudia píšu pozitívne recenzie, aj moje okolie to vníma pozitívne. Čitateľský svet je oproti policajnému veľmi priateľský.
Inšpirujú vás skutočné kauzy. Napriek tomu máte literárne vzory?
Keď som bol mladý študent alebo začínajúci policajt, vtedy som mal čas na čítanie, potom som už nečítal. V tom čase som nemal literárny vzor. Keď som sa stal policajtom, dlhé roky som čítal policajné spisy. Analyzoval som ich a robil z nich výstupy. Ani momentálne nemám žiadny literárny vzor. Neviem, či je to dobre alebo zle. Snažím sa ísť vlastnou cestou a nikoho nekopírovať a písať takým spôsobom, akým píšem a ľudia to zatiaľ pozitívne oceňujú.
Akých chýb sa najčastejšie dopúšťajú autori krimi, ktorí vyšetrovanie nemajú odžité z praxe?
Nepoznám žiadnu častú chybu, pretože nestíham čítať detektívky. Jeden autor mi poslal svoju vydanú knihu na posúdenie. Mal som zhodnotiť, či jeho policajti postupujú reálne. Spravil tam niekoľko zásadných chýb, ktoré, ak by sa stali v skutočnosti pri vyšetrovaní nejakého trestného činu, tak tí policajti by páchateľa nenašli, pretože on vymyslel kriminalistickú metódu, ktorá neexistuje.
Predpokladám, že tú knihu nenapísal policajt.
Bol to nepolicajt. Ja by som nedokázal napísať knihu, autentickú knihu z lekárskeho prostredia, keď som v tom prostredí nepracoval.
Čo považujete za svoj najväčší literárny úspech?
Môj najväčší literárny úspech neexistuje, pretože ja za literárne úspechy považujem to, že mi vyšla hneď tá prvá kniha a že hneď tá bola nominovaná na ocenenie, ktoré som získal a následne, že vydavateľstvo prejavilo záujem aj o moje ďalšie knihy. Minulý rok sa tri moje knihy umiestnili v top 10 najúspešnejších kriminálok vydavateľstva Ikar. To sú možno moje najvýznamnejšie úspechy.
Som na začiatku svojej literárnej cesty, nikam sa neponáhľam. Som trpezlivý.
V knihách nepoužívate vulgarizmy. Čo sa tým snažíte demonštrovať?
Nechcem tým nič demonštrovať. Ani v štádiu nedokončeného rukopisu som nepoužíval vulgarizmy. Mám čitateľov aj vo veku 15, 16, 17 rokov. Keby som sa vžil do roly rodiča, ktorého deti čítajú knihu s vulgarizmami, asi by som nebol spokojný. Aj keď určite deti – aj v mladšom veku – také výrazy používajú. Možno budú niekedy moje knihy čítať moje vnučky alebo vnuci a asi by neboli šťastné, že ich dedko takto písal.
Čo by ste chceli odkázať svojim čitateľom?
Slovenskí čitatelia možnože podceňujú slovenských autorov. A to nehovorím preto, že ja píšem knihy. Preferujú napríklad severských autorov, ktorí o svojich zápletkách hovoria, že sú vymyslené a mňa sa pýtajú, či vychádzam zo skutočných udalostí. Ak by to bola fikcia, asi by moje knihy nečítali. Možno raz napíšem aj knihu, ktorá bude celá vymyslená, s nejakou kriminálnou zápletkou. Odkazujem slovenským čitateľom, aby nepodceňovali slovenských autorov.
Chcete nejakých odporučiť?
(Úsmev.) Určite by som odporučil knihy Arpáda Soltésza, ktoré, keď som čítal, tak som si povedal, že mal dokonale naštudované kriminálne prostredie – tie jeho postavy zo šikmej plochy aj policajti pôsobili na mňa veľmi reálne. Mal dobré zdroje informácií, by som povedal.
Neplánujete ísť v jeho šľapách a odsťahovať sa na západ?
Nie, neplánujem. Naďalej budem bojovať perom a budem pichať do tých nečestných ľudí.