Z histórie: Ženy chodil do sveta, muži sa starali o deti, dcéry preberali zákazníkov po matkách
TRENČÍN – Poďte si spolu s nami zaspomínať. Etnologička z Trenčianskeho múzea v Trenčíne nám porozprávala o zaujímavom povolaní, ktoré sa u nás objavilo už v 16. storočí.
Hauzirantky z Lubiny v Karlovych Varoch, 1933. Archívne foto: Rodný dom Samuela Štúra v Lubine
V historickom slede vývoja obcí v Podjavorinskom kraji nedokázala poľnohospodárska produkcia pokryť nároky na obživu mnohopočetných rodín. Obyvatelia preto hľadali vedľajšie zdroje príjmov, čo prirodzene viedlo k rozvoju remesiel, domácej výroby a k rozvoju obchodovania.
Počiatky rozvoja domácej výroby zaznamenávame už z čias kopaničiarskej kolonizácie Myjavskej pahorkatiny, ktorá bola v 16. storočí príznačná pre obce Stará Turá, Lubina, Moravské Lieskové, Bošáca a okolité kopanice. Súbežne s menovanými aktivitami dochádzalo k postupnému rozvoju obchodných činností v regióne.
Významným činom pri rozvoji obchodu bolo udelenie privilégií kráľom Matejom I. z 15. storočia obchodníkom zo Starej Turej voľne obchodovať so svojimi výrobkami v Uhorsku, pričom ich oslobodil od platenia tridsiatku a iných mýtnych poplatkov. Privilégiá v roku 1659 potvrdil kráľ Leopold I. Predaju domácich výrobkov pomohli aj vydané jarmočné privilégia, práva konať výročné jarmoky a týždenné trhy v Starej Turej a v Novom Meste nad Váhom.
Za obchodom chodili obchodníci spod Veľkej Javoriny pešo alebo sa nechali zviesť na vozoch. Koncom 19. storočia začali využívať železnicu (tak vedeli získať úľavy na cestovnom). Do zavedenia železnice sa väčšie množstvo tovaru (čerstvé a sušené ovocie či červené víno) nakladalo na plte pri brode v Trenčianskych Bohuslaviciach a splavovalo dolu Váhom, pričom cieľová stanica bola Budapešť. Na prepravu tovaru často poslúžila dvojkolesová kára s rebrinou, prikrytá plachtou, ktorú ťahal muž.
V Podjavorinskom kraji môžeme hovoriť o dvoch spôsoboch obchodovania. Jarmočníci (trhovníci) predávali svoje výrobky na jarmokoch a trhoch v Uhorsku a v Čechách – pri predaji si platili stánkové miesto.
Podomové obchodovaniezasa znamenalo predaj výrobkov po domoch v mestách na Slovensku (v Uhorsku) aj v zahraničí. Podomových obchodníkov v okolí Starej Turej voláme hauzirantia pri ich cestovaní za obchodom hovoríme, že chodili na hauzírku.
Pokiaľ na jarmoky a trhy odchádzali predávať obyvatelia zo všetkých kopaničiarskych obcí z okolia Nového Mesta nad Váhom, v priebehu 19. a 20. storočia zaznamenávame podomový obchod u hauzirantov len v určitých obciach Myjavskej pahorkatiny: Stará Turá, Lubina, Bzince pod Javorinou, Krajné, Kostolné, Hrašné a Vaďovce. Obchodníci tovar vyvážali na Dolnú zem (do južných častí Slovenska a do Budapešti), do Viedne, na Moravu a do Čiech.
Podomovému predaju sa darilo v Prahe, v južných Čechách a v Karlových Varoch. Hauziranti sa väčšinou vracali do rovnakých miest, kde už mali zabezpečené lacné ubytovanie a kde si s domácimi obyvateľmi postupne vytvorili priateľstvá. O hauzirantoch možno hovoriť ako o socio-profesijnej skupine vidieckeho obyvateľstva spod Veľkej Javoriny v 19. a začiatkom 20. storočia.
Podomový obchod bol príznačný predovšetkým u žien a slobodných dievčat (hauzirantiek), ktoré si predajom zarábali na veno. Muži obyčajne zostávali doma vyrábať tovar z dreva, ktorý hauzirantkám posielali poštou a počas odchodu žien z domu sa starali o deti. Hauzirantky odchádzali z domu aj na niekoľko týždňov. Podomový obchod mal dedičnú formu – dcéra preberala zákazníkov po matke.
Podomový predajca musel mať vybavené povolenie na podomový predaj. Pomáhal ho získať Zväz podomových obchodníkov a vydávalo sa v Novom Meste nad Váhom. Zväz združoval niekoľko obcí, pričom hospodáril s vlastnou pokladňou, mal predsedu a volených členov. Zástava Zväzu podomových obchodníkov z Lubiny a zo Bziniec pod Javorinou (s časťou Hrušové) je dnes súčasťou expozície Rodného domu Samuela Štúra v Lubine.
Bošácka slivovica z čiernych trhov a drozd ako známa delikatesa
Zalesnené územie Podjavorinského kraja poskytovalo možnosti na výrobu produktov z dreva a z prírodných materiálov. Domáca výroba sa spočiatku sústredila na výrobu produktov z dreva, varechárstvo, výrobu dreveného riadu, variech a varešiek. Tokárska výroba (točovkovanie) zahŕňala výrobu drevených tanierov, kolovratov, váľkov na cesto, habariek („šprudličiek“), vretien, točiek do suda, mís a tanierov.
Koncom 19. storočia sa v Starej Turej a Lubine rozšírila výroba hračiek. Medzi obľúbené hračky patrili „zobajúce sliepky“, rôzne hrkálky a píšťalky, „hučáci vlk, vlčko“, točovkované bábiky „tirolky“, drevené koníky, vozíky a detské kuchynské náradie. Kým pri výrobe varešiek sa používali len jednoduché nástroje a strúhací stolec, tokárska výroba už využívala dokonalejšie pracovné nástroje (drevený sústruh). (Strúhací stolec zo Starej Turej zo začiatku 20. storočia môžete vidieť v expozícii Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom).
Koncom 19. storočia drevený tovar postupne nahradil textil, ktorého predaj bol výnosnejší. Vyšívaný textil z regiónu však nedokázal pokryť dopyt. Hauziranti preto skupovali „partjéku“, výšivky, obrusy, posteľnú bielizeň, bytový textil predovšetkým u židovských veľkoobchodníkov v blízkych mestách, predovšetkým v Novom Meste nad Váhom, ale aj v Trnave. V 2. polovici 20. storočia sa obľúbeným tovarom stali takzvané piešťanské blúzky, ktoré mali napodobniť výšivku z piešťanského tradičného ľudového odevu.
Ako doplnkový tovar predávali hauzírky sušené ovocie. V Budapešti boli obľúbené sušené slivky s orechovým jadierkom. Domáci dokonca vyvážali lekvár a pálenku. Hauzirantky predávali bošácku slivovicu na čiernom trhu na Morave a v Čechách. Podľa rozprávaní z Bošáce a zápisov J. Ľ. Holubyho z 19. storočia sa ako pochúťka na šľachtické dvory a na Dolnú zem vyvážal v sudoch v soli naložený vták „kvíčala“ (Drozd čvíkotavý).
V druhej polovici 20. storočia podomový obchod postupne vytlačil narastajúci strojársky priemysel v regióne a po 2. svetovej vojne bol podomový predaj zákonom zakázaný. Na jarmokoch na Slovensku a v Čechách jarmočníci z regiónu predávali ešte v 2. polovici 20. storočia.
Autorka textu: Mgr. Andrea Lazarčíková, etnologička, Trenčianske múzeum v Trenčíne
Strúhací stolec. Expozícia Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom, Trenčianske múzeum v Trenčíne. Foto: Andrea LazarčíkováTakzvané piešťanské blúzky, ktoré predávali hauzirantky z Lubiny začiatkom 20. storočia. Expozícia v Rodnom dome Samuela Štúra v Lubine. Foto: Andrea LazarčíkováHauzirant Juraj Valenčík z Lubiny predáva drevené výrobky (1930). Archív: Rodný dom Samuela Štúra v LubineZástava Zväzu podomových obchodníkov z Lubiny. Expozícia v Rodnom dome Samuela Štúra v Lubine. Foto: Andrea Lazarčíková
