Falošný poplach a mŕtva Praha

Ešte v lete poniektorí z nás hľadeli do Čiech s uznaním. V krajinách ako Slovensko, Rakúsko alebo Nemecko je médialno-vedecký obraz pandémie tak uniformný, že som aj ja so záujmom sledoval českú debatu. Tam – a dovolím si dodať: takmer len tam – existoval slobodný diskurz. K slovu sa dostali aj lekári a vedci s odlišným názorom a neboli hneď označení za náckov.

V lete vydavateľstvo pravicového časopisu Echo ohlásilo vydanie knihy s provokatívnym názvom: Koronavirus – Falešný poplach. Pripravil ju známy novinár Petr Holub, ktorý bol kratší čas redaktorom Echa a podľa vlastných slov už na jar v redakcii „presadzoval názor, že je to vlastne podvod … alebo prehnané“. Krátko na to Holuba dobehla smola až starogréckych rozmerov: Práve keď kniha vyšla, explodovalo v Česku číslo nových infekcií ako nikde inde. Falešný poplach nestiahli, len ho ukryli. Holub vyzeral ako autor, čo sa tragicky mýlil. Chcem sa ho preto opýtať, ako to vidí teraz.

Knihu mám prečítanú. Je to zbierka novinových textov napísaných od februára do júla, v ktorej sa tvrdenie, že celý svet naletel na falošný poplach, nijako zvlášť nerozvíja. Názor autora iba občas presvitá.

Na jednej strane sa nájdu vety ako táto: „Koronavirus odchází, to je pravda, a obavy z jeho nekontrolováneho šíření se v žádné zemi nepotvrdily.“

Na druhej strane dáva aj Holub veľký priestor alarmistickým prognózam. Celú kapitolu venuje napríklad vedcom z Harvardu, ktorí predpovedali, že v najhoršom prípade bude nevyhnutné opakovať lockdown do roku 2022 sedemkrát, aspoň v prípade krajín so slabým zdravotníctvom. Česko malo byť na tom kvôli počtu lôžok lepšie. Teraz v novembri vieme, že mudrci z Harvardu trafili s prognózou druhej vlny do čierneho. V knihe sa píše: „Osum týdnů bez vycházení, které absolvovala také Česká republika, bude znamenat větší zdržení, konkrétně návrat infekce počátkem srpna a nový vrchol v listopadu.“

Najsilnejšia kapitola je tá, v ktorej Holub prerozpráva jarné články talianskeho filozofa Giorgia Agambena. Agamben, ktorého myslenie sa točí odjakživa okolo konceptu výnimočného stavu, osamelo upozornil na barbarstvo koronaopatrení. Opýtal sa: „Jak se mohlo stát, že se cela země tváří v tvář nemoci eticky a politicky zhroutila, aniž si toho někdo všiml? … Jak jsme mohli připustit jménem rizika, které jsme nedokázali přesne popsat, že lidé nejen museli umírat sami, ale že jejich těla byla jen spálena bez pohřbu?“

Holub pokračuje: „Není pochyb, že přinejmenším od dob antické tragédie o Antigoně něco takového k evropské kultuře nepatří. … Selhala katolická církev, jejíž nejvyšší představitel nese jméno sv. Františka, o kterém je známo, že nedodržoval odstup od nakažených, a dokonce objímal malomocné.“

Idem do krajiny s momentálne najtvrdším lockdownom v strednej Európe. Aj školy sú v Čechach opäť zatvorené. Posielam Holubovi do Prahy správu: „Bez hospody to nie je ono.“ Jeho odpoveď príde bleskovo: „Bez hospody je to katastrofa.“

Pohraničná dedinka Chvalovice, o ktorej som kvôli mega-bordelom kedysi napísal reportáž s názvom „Sodoma, Babylon, Chvalovice“, je osirelá, živé duše možno stretnúť len vo vietnamskom obchode. V Znojme, za svetlého dňa, spí taxikár v stojacom aute.

Idem hore na Vysočinu. 137 kilometrov od Viedne a 155 od Prahy sa neočakávane objaví raj na zemi. Volá sa „Zvěřinové Klobásy“, je to majestátny stánok s klobásami a má otvorené. Udia tu klobásy vo vysokej tehlovej peci, murovanej zo štyroch paliet tehiel, vykurovanej bukovým drevom, každá klobása trávi v tej horúcej čiernej udiarni niekoľko hodín a je lahodná. Na Vysočine je zima, v zime im zamrzne wecko, preto majú od decembra do februára zavreté. Korona v dedinke nebola, hovorí stánkarka, „na to máme slivovicu“. Jaj, taká slivka by mi teraz dobre padla.

Idem ďalej, moje obľúbené Rádio Bla­ník hrá divoký mix: „Najkrajšie stromy sú na Horehroní“ od nevinnej Slovenky Kristíny, „Pane prezidente, já chci jen kousek štěstí“ od ľstivého Čecha No­havicu, potom ešte Out of the Dark, Into the Light, čo Viedenčan Fal­co nahral v predtuche vlastnej smrti – a neviem si pomôcť, odrazu bojujem so slzami.

Petr Holub mi ide v tmavej Prahe naproti. Je to vysoký pekný elegán, košeľu má rozopnutú, fajčí fajku. Má 62 rokov, ale vyzerá omnoho mladšie. Vysvetlí mi, že bol za socíku veľa vonku na čerstvom vzduchu, „bol som popelář, to bola fakt moja najlepšia práca“.

Jeho byt sa nachádza v suteréne činžiaku. Suterén je vznešené slovo, dalo by sa aj povedať, že navštívim postarší bezdetný pár v pivnici. V byte si nasadím rúško, popredný český koronaskeptik ma prosí: „Dajte si to dole.“ Jeho krehká kultivovaná manželka prinesie pollitrovú šálku kávy, amerikano.

Bol to Holub, kto ako prvý odhalil podvodnú aféru Čapí hnízdo vládnuceho oligarchu Andreja Babiša. Na ochranu pred možnou pomstou predali zdedenú nehnuteľnosť v predražených Českých Budejoviciach a kúpili si lacnejší dom na dolnorakúskej vysočine Waldviertel. Pre istotu, ako potenciálne útočisko. A tam, v malebnom miestečku Weitra, majú trvalý pobyt. Zaujímavé je, že Holub ani v knihe, ani v rozhovore Babiša vôbec nemá v zuboch. O prvej vlne hovorí s iróniou, že režim pandémie Babišovi vyhovoval – konečne mohol riadiť štát tak, ako to v kampani sľúbil, ako firmu. A „v druhej vlne je Babiš rozumnejší ako opozícia“. Je zrejmé, že podnikateľ slovenského pôvodu Holuba už nevyrušuje. Pýtam sa: „Máte ho vybaveného?“ Odpovedá so smiechom: „Áno.“

Brutálny jarný lockdown – Česko ako jediná krajina zakázala občanom dokonca vycestovanie – rozdelil aj tento pár. Ona bola s jednou mačkou vo Weitre, on s dvoma mačkami v Prahe. „Prvý lockdown bol traumatický zážitok,“ hovorí on. „Taký návrat do komunizmu,“ hovorí ona. Podľa Holuba politici ani nechceli vyhlásiť tak radikálne opatrenia, tlačil ich do toho „politický-novinársky-vedecký aktivizmus“, „tu sa presadzoval strašne radikálny názor“. On sám si želá racionálnu diskusiu, nechce reagovať rovnako radikálnym protinázorom. „Blbé je, že sa to opakuje. Všetky chyby sme zopakovali. Autora prvého lockdownu“ – myslí plukovníka v zálohe Romana Prymulu – „sme vymenovali pre druhý lockdown za ministra zdravotníctva. Našťastie išiel do hospody a eliminoval sa sám.“

Rozhovor o Falošnom poplachu začnem konfliktnou otázkou: „200 mŕtvych denne, nie je Česko na tom horšie ako Taliansko na jar? Holub takéto tvrdenie odmieta: „To je nezmysel, nesprávne používanie štatistík, keď si prečítate, čo sa píše o Čechách, tak vám pripadá, že ľudia umierajú na ulici.“ Sympatický bohém tvrdí, „že oni do štatistiky rátajú všetko, aj nehody. To sú tí, čo spadli z rebríku, ale boli pozitívni.“

Za zlou situáciou v Taliansku a Španielsku mohlo podľa neho tamojšie zdravotníctvo: „V Taliansku sa zvýšila úmrtnosť v tých najhorších týždňoch o 70 percent. Koľko u nás, ešte nevieme. Česká chrípková epidémia vo februári a v marci roku 2018 mala nad-úmrtnosť 25 percent, zomrelo 3 000 ľudí. Pokiaľ to bude teraz viac, tak by som to naozaj bral ako vážnu zdravotnícku krízu. Zatím to tak nevypadá. Nie je dôvod si to myslieť.“ Ukazuje mi číselné stĺpce od štatistického úradu: „Oni hlásia počet úmrtí vždy s oneskorením šesť týždňov. Až začiatkom decembra budeme vedieť, ako to reálne vyzerá.“

Nemôžem mu dať pokoj, ešte nie: „Ako si vysvetľujete, že sa vírus práve v Čechách tak razantne rozšíril? Čo ste žúrovali ako zver?“ Holub sa usmieva, „no samozrejme, vždy“, to ale nemyslí vážne. On rozšírenej téze o nadmernej ľahkovážnosti českého obyvateľstva pred druhou vlnou neverí. Ukazuje mi prieskum Eurobarometra, podľa ktorého mal priemerný Čech v lete viac obáv z budúcich 12 mesiacov než priemerný Európan. Minimálne ten prieskum nesvedčí o ľahkovážnosti.

Pražák, ktorý dlhé roky sleduje zdravotníctvo, uvádza iné dôvody pre rýchle šírenie vírusu: „Príliš tvrdý lock­down, české obyvateľstvo sa s tým koronovírusom nestretlo, imunita bola nulová a dosť dôležité je, že sa začalo omnoho viac testovať, denne až 50-tisíc testov. V Rakúsku by to vyšlo dosť podobne, keby aj oni toľko testovali.“

Bez toho, aby nejakých zdravotníkov obvinil, nazýva Covid „ziskovým“, české nemocnice vraj dostanú za pacienta s Covidom na JIS-ke „o 2 000 eur denne viac“. Výsledkom plošného testovania na Slovensku nedôveruje, lebo to nevykonala žiadna súkromná firma, len armáda. Prekvapene sa ho pýtam: „Vy neveríte slovenskej armáde?“ – „Nie.“

Pýtam sa ďalej, na koľko odhaduje aktuálne premorenie českého obyvateľstva. Nevie to nikto, jeho osobný odhad je „20 percent“. Narážajúc na čierny scenár z Harvardu, ktorý správne predvídal vrchol druhej českej vlny na november. Hovorím: „To by ale bolo dobre, to by vám v Čechách možno stačili len tri lockdowny.“ Holub sa súhlasne smeje: „Lebo máme hodně lůžek.“ Prisahá, že na rozdiel od svojich pravicových kamošov nikdy nežiadal zrušenie nemocničných lôžok. Aj s ohľadom na Slovensko hovorí: „Tam, kde privatizovali zdravotníctvo, to išlo do hája.“ – „To ste si mysleli vždy?“ – „Posledných 15 rokov určite.“

Kladiem mu otázku, na ktorú nemôže existovať odpoveď, pretože jednoducho nie je krajina, ktorá by sa úplne zriekla opatrení: „Čo keby sme nič nespravili?“ Autor knihy Koronavirus – Falešný poplach sa nebojí odpovedať: „Keby sme sa chovali rovnako ako pri chrípke, je dosť možné, že by sme udělali líp.“

Je 21 hodín, amerikano mám vypité, koláčov od hostiteľky som sa nedotkol, lahodné klobásy z Vysočiny mi stále ležia v žalúdku. 21 hodín, začína zákaz vychádzania. Vypukne krátka diskusia, či ma nezatknú, keď pôjdem k autu. So zabalenými koláčmi vyrazím.

Idem von z pivnice, von na ulicu. Praha je v tej chvíli mŕtve mesto, takto ju asi už v živote neuvidím. V tú noc idem cez Vysočinu domov, zaparkované autá sú biele od mrazu, tie úžasné české rádiá už nechytím. Holub, mimochodom, nič neľutuje. Keby písal ďalšiu knihu, dal by jej názov: Falešný poplach II.