V čom sa izraelsko-palestínsky konflikt podobá na Rusko a Ukrajinu a v čom nie

Zatiaľ čo v mediálnej vojne okolo východoeurópskeho konfliktu doteraz vedú vojensky slabší Ukrajinci, na Blízkom východe mediálne aj vojensky víťazí Izrael. Teroristický útok rýchlo zlikvidoval, otvorený zostáva osud rukojemníkov a konečný pomer palestínskych a izraelských obetí. Pôjde o obvyklý desaťnásobok? Nezmení tento pomer prítomnosť rukojemníkov či medzinárodný tlak?

Mediálny boj sa vedie prostredníctvom najrôznejších analógií, ktoré majú ťažko zrozumiteľný konflikt urobiť pochopiteľným. Žiadna analógia nie je nikdy dokonalá, ale tie, ktoré používa mediálny a politický mainstream na obranu Izraela, sú natoľko zavádzajúce, že realitu konfliktu úplne prevracajú. Dve prevládajú: Izrael napadnutý Hamasom je ako Ukrajina napadnutá Ruskom a izraelský konflikt s Palestínčanmi je ako európsky problém s migráciou.

Obe analógie podávajú izraelsko-palestínsky konflikt ako náš boj, v ktorom je úplne jasné, na akej strane musíme stáť. České heraldické blúznenie dosahuje nový stupeň, keď k ukrajinským vlajkám na verejných miestach pribúdajú izraelské. Ak však skutočne porovnáme prebiehajúci konflikt s vojnou na Ukrajine a s nezvládnutými dôsledkami masovej migrácie, museli by sme vyvesiť vlajky palestínske.

Porovnanie Izraela s Ukrajinou nesedí predovšetkým s ohľadom na právo a silu. Z pohľadu medzinárodného práva je zrejmé, že Rusko vojensky obsadilo ukrajinské územie, na ktoré nemá právny nárok. Podobne aj Izrael dlhodobo ovláda okolité územie v rozpore s medzinárodným právom. Rusku aj Izraelu túto skutočnosť pripomínajú rezolúcie OSN.

Môžu si to dovoliť preto, že sú vojensky mnohonásobne silnejší ako ich nepriatelia. V blízkovýchodnom konflikte sú slabší, teda „ukrajinskou“, stranou Palestínčania, nie Izrael. Mocenská prevaha Izraela nad Hamasom je ešte oveľa výraznejšia ako Ruska nad Ukrajinou. Na tejto prevahe nič nemení ani podpora Hamasu zo strany mnohých moslimských štátov, pretože na strane Izraela stojí najsilnejšia svetová veľmoc, USA.

So silou súvisí aj použitie teroristických metód: v boji o prežitie po týchto zbraniach proti okupantom často siahajú slabší, okupovaní. Siahajú po nich Palestínčania, ktorí nemajú riadnu armádu a skôr než na izraelských vojakov si trúfnu na nevinných Izraelčanov. Aj Ukrajinci sa uchyľujú okrem riadneho boja k terorizmu, keď bez súdu likvidujú domnelých či skutočných kolaborantov a cielene zabíjajú ruských civilistov za hranicami Ukrajiny. Samozrejme. aj Rusko a Izrael príležitostne využívajú teroristické metódy, ale menej, pretože ako veľmoci majú k dispozícii oveľa širšiu paletu nástrojov.

Analógia s migrantmi sa na prvý pohľad javí presvedčivejšia. Ako Izrael, tak aj západná Európa čelia rastúcej a čím ďalej tým radikalizovanejšej menšine, ktorá svoje násilnosti zakrýva islamom, aj keď islamizácia je iba aktuálnym štádiom dlhodobejšieho odporu. Problémy s neprispôsobivosťou migrantov v Európe sa objavujú už s prvou vlnou gastarbeiterov, hoci sú - čo do závažnosti - neporovnateľne menšie ako dnes. Ani palestínsky ozbrojený odpor nemá spočiatku s islamom príliš spoločného.

Ale kto je migrantom? Pred sto rokmi sa v Európe príslušníci mimoeurópskych etník nevyskytovali mimo najväčšej metropoly a v metropolách trvalo žili len vo veľmi skromných počtoch, pritom prijímali zákony a zvyklosti svojich nových domovov a nenapadlo by im proti nim bojovať. Masová migrácia z Afriky, Turecka a Blízkeho východu sa spúšťa od konca päťdesiatych rokov, keď západoeurópsky kapitalizmus hľadá lacnú pracovnú silu do svojich tovární a baní.

Pred sto rokmi žili v Palestíne, britskom mandátnom území Spoločnosti národov, prevažne Palestínčania. Avšak už vtedy silnela židovská menšina živená európskou migráciou, ktorú organizovali európski sionisti. Títo migranti prichádzali s predstavou, že sa po dvoch tisícoch rokov vracajú do domovskej krajiny, na ktorú majú mytologický nárok. Miestne, po stáročia usadené obyvateľstvo, považujú skôr za prekážku. Briti sa snažia židovskú migráciu obmedziť, pretože čelia narastajúcim stretom medzi migrantmi a miestnymi, čo spôsobuje aj ich vlastná cynická politika.

Keď sú však po druhej svetovej vojne odhalené hrôzy holokaustu, volí si rad preživších židov Palestínu za nový domov. Ich motívy sú pochopiteľné a dostanú aj medzinárodnoprávne záštity – za vzácnej zhody USA aj ZSSR vzniká štát Izrael. Palestínčania, ktorí za európske vyvražďovanie Židov žiadnu zodpovednosť neniesli sa neúspešne búria, ale nakoniec sa vo vlastnej krajine stávajú druhoradou menšinou. Európanom sa preto pri migrácii ponúka iná analógia s Izraelom, ako tá mainstreamová. Ak sa nedokážu s dostatočnou rozhodnosťou brániť africkej migrácii, môžu dopadnúť ako Palestínčania. Niekdajšiu úlohu USA a ZSSR môžu v budúcnosti zohrať veľmoci BRICS.

Dopadnúť to tak nemusí, je to len analógia, aj keď presnejšia ako tie, ktoré nám dnes ponúkajú niektorí priatelia Izraela. Adekvátny vzťah k prebiehajúcemu konfliktu nenájdeme v podobných analógiách ani v rozvešiavaní rôznych vlajok. Mal by stáť na pochopení druhej strany. Podporovatelia Izraela by mali chápať tragédiu Palestínčanov a priatelia Palestíny by mali rozumieť bolesti Izraela.

Vyšlo v Mf Dnes, vychádza so súhlasom autora a redakcie.