Ak si chcete prečítať celý manifest, nájdete ho tu.
Ďalej uvádzam iba niekoľko článkov, ktoré ma obzvlášť zaujali, aj s mojimi krátkymi poznámkami:
V článku 3 manifestu sa píše: „Každý, kto považuje našu ústavu a náš právny systém za zbierku nezáväzných rád, by mal čo najrýchlejšie opustiť Nemecko.“
Ak by chcel Bild doviesť toto tvrdenie do dôsledkov, musel by od nemeckých súdov a politikov vyžadovať okamžité vyhostenie státisícov ekonomických migrantov, ktorí prišli v posledných rokoch do Nemecka. Teda tých migrantov, ktorí neboli utečencami pred vojnou, ale do Nemecka prišli za lepším životom, čím zneužili nemecký azylový systém.
Článok 4: „Ak chceš u nás bývať natrvalo, musíš sa naučiť po nemecky. Iba ak budeme hovoriť tou istou rečou, budeme si rozumieť.“
V Nemecku si dnes zrejme musia opätovne zadefinovať aj samozrejmé veci. Ešte pred pár rokmi by sa asi našli ľudia, ktorí by sa pýtali, že prečo by tým spoločným jazykom mala byť nemčina... Hádam už majú toho „multikulti“ šialenstva dosť aj Nemci.
Článok 13: „Štát má monopol na násilie. Nikto okrem štátom splnomocnených orgánov nemá právo páchať násilie na ľuďoch alebo majetku.“
Takáto deklarácia je mi veľmi sympatická. Predpokladám teda, že Bild považuje za chybu, keď bundesligové futbalové tímy pokľakávali pred zápasmi na podporu hnutia Black lives matter. Toto hnutie je totiž známe svojimi násilnými protestmi, pri ktorých aktivisti ničili majetok a ohrozovali životy svojich spoluobčanov.
Článok 14: „Akceptujeme, že náš slobodne zvolený parlament stanovuje pravidlá nášho spolužitia, ktoré môžu byť preskúmané nezávislými súdmi.“
Opäť sa nedá, než súhlasiť. S úsmevom si však predstavujem našich slovenských progresívnych aktivistov, ktorí krútia nosom nad touto konzervatívnou tézou: Vyhraj voľby a môžeš všetko, čo ti súdy nezrušia? Kam by sme sa to dostali, veď by potom o veciach rozhodovali politici!
Článok 17: „Sociálne úrady nevnímame ako zamestnávateľov, ale ako inštitúciu, ktorá pomáha ľuďom vo finančnej núdzi, ľuďom, ktorí nemôžu pracovať. Nie ľuďom, ktorí nechcú pracovať.“
Kde sú tie texty z rokov 2015 a 2016, keď nás médiá a elity kŕmili článkami o ekonomickom prínose migrácie pre spoločnosť? Keď nás presviedčali, že väčšina migrantov sa bez problémov začlení do spoločnosti?
Článok 37: „Od každého, kto môže a smie, očakávame, že sa pokúsi nájsť si prácu a zaplatiť si svoje živobytie – aj keď je sociálna dávka alebo občianska výpomoc spočiatku vyššia ako ich mzda.“
Ako bývalý minister práce si dovoľujem dodať, že by určite pomohlo, ak by odmena za prácu bola vyššia ako sociálne dávky. Ale téza je, samozrejme, správna.
Článok 50: „Milujeme život, a nie smrť.“
Žiada sa mi uštipačne dodať, že asi okrem potratov a eutanázie. Ale vzhľadom na nemecké demonštrácie na podporu Hamasu po zabití 1 400 izraelských civilistov rozumiem, prečo tento článok autori do manifestu zaradili.
Leitkultur a kultúrna zvrchovanosť
Z 50-tich bodov manifestu sa dá s väčšinou súhlasiť, s niektorými nesúhlasiť, a nad niektorými sa dá pousmiať. Podstatnejší je však samotný fakt, že načítanejší nemecký denník sa pokúsil zadefinovať povinnosti, za akých má mať človek právo usadiť sa v Nemecku. Znamená to totiž, že v každej spoločnosti existuje „vedúca kultúra“, tradičný spôsob života, na aký sú ľudia v danom štáte zvyknutí. Prispôsobiť tomuto spôsobu života sa majú tí, ktorí prišli. Nie tí, ktorí prisťahovalcov akceptovali, sa majú prispôsobiť ich kultúre.
Každý z Európy akceptuje, že pri návšteve alebo aj dlhšom pobyte v Dubaji, Pekingu či Singapure musí rešpektovať a prispôsobiť sa kultúre a spôsobu života domácich obyvateľov. O to prekvapujúcejšie je, ako dlho trvá elitám v západnej Európe, aby toto samozrejmé pravidlo začali vyžadovať aj v Európe. Nie je to totiž tak, že „pôvodní obyvatelia“ Európy majú povinnosť byť za každých okolností tolerantní ku kultúrnym a náboženským odlišnostiam prisťahovalcov. Naopak, rozhodnutie človeka z krajiny mimo Európy usadiť sa v nejakej európskej krajine, zahŕňa nielen práva, ale aj povinnosti.
Pre Slovensko z toho vyplýva ešte jedna veľmi dôležitá vec.
Ak majú Nemci právo zadefinovať si, čo to vlastne je ich „vedúca kultúra“, čo musí rešpektovať každý, kto v Nemecku žije a aké povinnosti z toho vyplývajú, potom také právo máme aj my, na Slovensku. Máme plné právo zadefinovať si, čo považujeme za naše kultúrne tradície, za náš spôsob života, za kultúrne vzorce spoločnosti, ktoré chceme zachovávať a chrániť. Toto naše právo na kultúrnu zvrchovanosť stojí nad snahou bruselských elít unifikovať Európu podľa progresívnych šablón. Obhajoba tohto práva musí byť prioritou každého slovenského konzervatívca.
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.
