Slávny slovenský architekt Jurkovič navrhoval nadčasové stavby. Najkrajšiu vilu postavil sebe

Tohto slovenského kultového architekta s osobitým štýlom dodnes obdivujú obyčajní ľudia a aj architekti. Jeho diela sú aj 76 rokov po jeho smrti stále inšpirujúce a živé. Stačí zájsť do Tatier alebo na Moravu, kde väčšina jeho veľkých stavieb dodnes stojí a skvele slúži ľudom.

Rodina Dušana Jurkoviča sa ale nestala slávnou dielom tohto architekta. Jeho rodičia Juraj a Emília Jurkovičovci boli súčasťou rodiny, v ktorej vyčnieva viacero významných osobností Slovenska. Okrem iných S. H. Vajanský a J. M. Hurban.

Dušanov podnikavý dedko Samuel Jurkovič založil Spolok gazdovský v Sobotišti. Prvé úverové družstvo v Európe. Otec zasa patril k zakladateľom Matice slovenskej, mama bola uznávanou znalkyňou nášho ľudového umenia.

Dušan Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 v Turej Lúke (dnes súčasť Myjavy). Po evanjelickej cirkevnej škole v Brezovej pod Bradlom navštevoval maďarskú meštiansku školu v Šamoríne a nižšie gymnázium v Šoproni.

V rokoch 1884 až 1889 pokračoval v štúdiu na Štátnej škole remesiel vo Viedni. Študoval staviteľstvo pod vedením profesora Feldschareka. V roku 1889 po krátkom pobyte v ateliéri architekta Blažeja Bullu nastúpil na prax do projektovej kancelárie architekta Michala Urbánka v Moravskom Vsetíne.

Veľký talent ale potrebuje aj veľké výzvy. Preto sa roku 1896 architekt Jurkovič osamostatňuje. Rodák z myjavskej Turej Lúky po štúdiách žije a pracuje dvadsať rokov na Morave. Je to jeho najplodnejšie a osobne najšťastnejšie obdobie.

V Brne mal vlastnú projekčnú kanceláriu, no nekreslil len stavby. Vo voľnom čase navrhoval aj nábytok. V brnenskej mestskej časti Žabovřesky si Jurkovič navrhol a potom aj postavil pre svoju rodinu v roku 1906 prekrásnu vilu.

Tá je v kontexte jeho vilových projektov považovaná za klenot. Pri jej projektovaní bol ovplyvnený anglickým štýlom (Glasgow), ktorý je charakteristický okrem iného aj väčšou halou so schodiskom.

Vila je v súčasnosti po rozsiahlej rekonštrukcii a môžete ju obdivovať v plnej kráse. Na kamenných základoch domu je vystavaná drevená konštrukcia s plášťom z korku. To bolo na tú dobu odvážne a netradičné riešenie.

Jurkoviča celoživotne zaujímala slovenská, valašská a moravská ľudová architektúra. Študoval ju, nechal sa ňou rád inšpirovať a nadväzoval na jej najlepšie diela. Hoci Jurkovič tvoril neskôr v geometrickom viedenskom secesnom štýle, vždy ho organicky spájal s ľudovými motívmi.

K ľudovému umeniu priviedla Jurkoviča jeho mama Emília, ktorá celý život zbierala nielen ľudové piesne, ale aj výšivky a bola uznávanou odborníčkou na ľudový folklór. Vďaka všetkým týmto rodinným inšpiráciám mohol vo svojom diele architekt Jurkovič geniálne spájať účelnú eleganciu starých čias s ľudovým umením. Ale aj s novými výzvami a víziami architektúry budúcnosti.

Najvýznamnejšie diela pred rokom 1914 venoval Jurkovič kúpeľom v moravských Luhačoviciach. Tamojšie stavby patria ku klenotom česko-slovenskej architektúry a sú aj v jej učebniciach.

Predstavujú jednu z najlepších ukážok česko-slovenskej vetvy európskej secesie. Pre kúpele navrhol vyše dvadsať návrhov reprezentatívnych stavieb. Všetky sú zrealizované v jeho osobitnom „národnom“ štýle.

Po vzniku prvej Československej republiky sa Jurkovič vrátil na Slovensko. Podľa jeho slov hlavne preto, že chcel našu mladú krajinu rýchlejšie dostať do svetového povedomia. Robil to tak, ako mu to jeho výnimočný talent prikazoval.

Navrhoval a staval desiatky budov vo viacerých krajinách strednej Európy. No nikdy nebol solitérom, ktorý by žil v „bubline“ svojej spoločenskej vrstvy, kde kreslí návrhy víl boháčov. Jurkovič navrhol aj veľmi praktický systém montovaných domov, ktoré boli bývaním pre tých menej majetných.

Keďže bol úzko spätý s minulosťou, rád kreslil aj návrhy na úpravy historických objektov. Vypracoval projekt prestavby zámku vo Zvolene, ale aj návrh rekonštrukcie Bratislavského hradu.

V roku 1928 dokončil svoje ikonické dielo – veľkú Mohylu Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Dodnes nedocenená monumentálna práca, ktorá úžasne zapadá do krajiny. Medzi nadčasové stavby podľa majstrových návrhov patria aj stanice lanovky z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít.

Počas druhej svetovej vojny sa Jurkovič ako človek verný ideálom demokracie na protest verejne odmlčal.

Doma v pracovni však húževnato kreslil projekty veľkých pomníkov. Navrhol napríklad pomníky botanika Ľudovíta Holubyho na cintoríne v Pezinku a doktora Pavla Blahu v Skalici. Rovnako tak aj náhrobok S. H. Vajanského v Martine či hrobku rodiny Makovických v Ružomberku. Jeho posledným zrealizovaným dielom je pomník obetiam druhej svetovej vojny v Kremničke.

V roku 1946, rok pred smrťou, Jurkovičovi ako prvému architektovi udelili titul národný umelec. Meno architekta je u nás aj dnes známe a verejne pripomínané. Na jeho počesť sa totiž od roku 1964 udeľuje Cena Dušana Jurkoviča.

V súčasnosti ju udeľuje Spolok architektov Slovenska autorovi alebo autorskému kolektívu za realizované architektonické alebo urbanistické dielo, ktoré prispieva k zvýšeniu úrovne a prestíže architektonickej a urbanistickej tvorby na Slovensku.