Zradený Západom.
Ukrajina po prvom kole vojny preukázala veľké odhodlanie, odolnosť a schopnosť brániť sa. Naopak, americké zdroje krátko predtým komunikovali, že Ukrajina nie je schopná sa brániť a do niekoľkých dní, prípadne týždňov, padne. Zelenskyj dostal od spojencov ponuku, aby opustil Ukrajinu. Americký prezident Joe Biden pár dní pred vojnou vyhlásil, že ak Rusko zaútočí, USA nezasiahne, čo si Putin mohol vysvetliť len jediným spôsobom – že má voľné pole.
Napokon sa situácia vyvinula inak a Rusko, zaskočené odporom Ukrajiny a Západu, vtedy hľadalo spôsob, ako z konfliktu dôstojne vycúvať. To nie je názor ruských analytikov. To je názor všetkých západných médií, ktoré vtedy písali stohy článkov, komentárov a analýz s jediným záverom – Putin vraj pochopil, že jeho útok bol fatálny omyl a žiada rokovania, ktoré mu však Ukrajina a Západ nedoprajú.
Obe strany konfliktu, Ukrajina aj Rusko, v tom čase, krátko po februári 2022, prirodzene, prejavovali ochotu na rokovania o prímerí. Rusko bolo pripravené ukončiť boje a stiahnuť sa za hranice spred 24. februára.
Výmenou za to sa mala Ukrajina vzdať budúcnosti v NATO, Donbasu sa mal hľadať osobitný štatút a Krym sa mal stať súčasťou dlhodobejších medzinárodných rokovaní o definovaní jeho budúcnosti (zrejme definitívne ruskej).
USA a Británia však mierové rokovania Ukrajiny s Ruskom v marci 2022 nepodporovali. Kyjevu sľubovali dodávky zbraní dovtedy, kým to bude potrebné. Západní spojenci pochopili, že ak vojensky podporia Ukrajincov, majú šancu dosiahnuť svoj cieľ: oslabovanie Ruska.
Išlo však o cieľ, ktorý nikdy nebral ohľady na Ukrajinu. Tá mala byť len nástrojom vyššieho cieľa. Podobne ako predtým, v rokoch 2008 až 2014, keď Západ nerešpektoval vôľu Ukrajiny, ktorá nemala záujem vstupovať do NATO. To však Američanom nebránilo, aby ju do toho neustále povzbudzovali s cieľom presadiť svoj zámer bez ohľadu na vôľu domáceho obyvateľstva a vlády (ktorá po Euromajdane padla).
Ukrajina sa jednoducho mala stať podľa vôle USA baštou Západu a NATO na hraniciach s Ruskom a vystupovať voči Rusku ako nepriateľská krajina vyzbrojovaná štátmi Aliancie. Čiže mala sa dostať do stavu, ktorý bude pre Ukrajinu buď riskantný, alebo v prípade konfliktu zničujúci.
Z dostupných informácií je zrejmé, že Zelenskyj bol ochotný o mieri v tom čase (v marci 2022) rokovať. No už vtedy sa prvý gombík na kabáte zapol zle. Presadila sa totiž predstava tretej strany konfliktu – Washingtonu a Londýna.
Britský premiér Boris Johnson dal počas neohlásenej prepadovej návštevy Kyjeva v apríli 2022 Zelenskému jasne najavo, že ak nechce prísť o podporu Západu, musí bojovať a odmietať rokovania. Ak by sa aj rozhodol pre mier s Ruskom, USA a Veľká Británia mu naň nedajú bezpečnostné záruky, naznačil Johnson podľa Ukrajinskej Pravdy, ktorá o stretnutí napísala článok na základe zdrojov zo Zelenského tímu.
Išlo o nepriamu vyhrážku, z ktorej si Zelenskyj pokojne mohol urobiť záver, že sa síce musí rozhodnúť sám a slobodne, ale ak sa rozhodne inak, než si želajú jeho kľúčoví západní spojenci, beztak ho nechajú bez podpory a Ukrajinu prenechajú Rusku.
Odvtedy si tu v Európe navrávame, že rozhodnutie bojovať bolo čisto rozhodnutím Ukrajiny, a preto ho musíme rešpektovať a podporovať.
Johnson tak Zelenského presvedčil, že s Ruskom sa nemá vyjednávať, s ním sa má len bojovať. Britský premiér s USA Zelenskému garantoval masívnu vojenskú podporu, s ktorou vraj Rusko porazia.
A Zelenskyj od tohto momentu už nikdy nehovoril o mieri a o ústupkoch.
Čo sa dialo ďalej?
Ukrajina sa odvtedy už len zmenšuje, prichádza o milióny obyvateľov, státisíce jej mladých vojakov bolo zabitých v boji alebo sú ranení. Krajina je vyčerpaná a zničená. Má obrovské dlhy, ktoré z nej na najbližšie desaťročia urobia neslobodnú kolóniu svojich veriteľov (Západu).
Už dlhšie je zrejmé, že každé pokračovanie vojny bude túto mizériu už len prehlbovať. Napriek tomu údajní podporovatelia Ukrajiny tlačili na to, aby sa v boji pokračovalo. Pretože to je vraj jediná možnosť (keďže rokovania sú vraj neprijateľné). Zároveň vedia, že pokračovanie vojny je ničením Ukrajiny. Inými slovami: vojna sa smie skončiť iba vtedy, keď bude Ukrajina totálne vyčerpaná a zničená. Vtedy zrejme aj „proukrajinskí“ podporovatelia uznajú, že je koniec. Dovtedy nie, za žiadnych okolností. Pretože Putinovi sa vraj neustupuje, znela dogma. Nikdy.
Ako je však možné, že sme na začiatku dali Ukrajine prísľub víťazstva, ktorému sme neboli schopní dostáť? Západ sa predsa od začiatku rozhodol, že Ukrajine bude pomáhať len regulovaným spôsobom, aby sa nerozšíril konflikt (ako to zadefinoval ako prioritu šéf zboru náčelníkov amerických ozbrojených síl Mark Milley).
Západ precenil svoje sily a masívna propaganda médií, ktoré zo dňa na deň prestali robiť žurnalistiku a začali bojovať na mediálnom fronte, šírila už len systematické dezinformačné kampane o tom, ako sa babrácki Rusi každým dňom zosypú. Je to vraj len otázkou času, musíme len vydržať.
Táto propaganda mala miestami až absurdné rozmery. Slovenské médiá začiatkom roka písali o supermoderných tankoch, ktoré Západ posiela na Ukrajinu (v zanedbateľných počtoch), ale už akosi zamlčiavali, že z nich Američania a Briti zo strachu z toho, že sa moderné stroje dostanú do ruských rúk, vybrali množstvo špičkovej elektroniky. Bez nej boli tanky podstatne slabšie.
Ukrajincom pritom na supermoderné stroje poskytli len niekoľkomesačný výcvik, čo je približne desaťkrát menej, ako by potrebovali, aby stroje zvládli na plnohodnotnej úrovni pre ťažký boj. Ostatným vojakom Západ pred ťažkou a „rozhodujúcou ofenzívou“ poskytol 5-týždňový výcvik, na ktorí sa samotní Ukrajinci sťažovali, že bol zameraný na úplne iný typ boja.
Ak sa dnes Zelenskyj, Zalužnij či Danilov sťažujú, že zvrat v boji by bol možný len pri získaní prevahy vo vzduchu, a v tomto zmysle apelujú na západných spojencov, aby im dodal celé letky stíhačiek, klopú zjavne na nesprávne dvere.
Američania o tom predsa vedia už dlho. Už na začiatku roka sa dostali na verejnosť analýzy Pentagónu, podľa ktorých má ukrajinská protiofenzíva iba malé šance na úspech, okrem iného práve preto, že bez vzdušnej prevahy by útok na zakopané obranné línie nepriateľa (najväčšie od druhej svetovej vojny) ofenzívu riskoval len samovrah.
Ukrajina v ofenzíve stratila desaťtisíce vlastných vojakov. Zbytočne. A Američania to skrátka vedeli alebo tušili vopred.
A od istého momentu to vedel aj Zelenskyj. Mesiac pred protiofenzívou začal od Západu požadovať stíhačky F-16. Základný výcvik na tieto stroje pritom trvá najmenej pol roka, na plný výcvik sú potrebné ideálne dva roky. Nič, čo by sa dalo využiť pri najbližšej letnej ofenzíve. Ukrajina napokon dostala z Holandska a Dánska šesť desiatok zastaralých stíhačiek, ktoré však podľa expertov poslúžia len na obranu ukrajinského zázemia pred ruskými strelami, neposlúžia však pri pokuse o zvrat v útočnej fáze vojny.
Dnes západné krajiny aj ich médiá konštatujú úplne iný obrázok: Západ daroval Ukrajine všetko, čo mal k dispozícii, a dnes „vyškrabuje dno suda“, pričom Rusko má „zdanlivo neobmedzené“ možnosti arzenálu a munície.
Precenili sme svoje sily a príliš sme sa nechali uchlácholiť predstavou ruského babráctva, ktoré naša propaganda nafukovala.
Kedy sa to začalo
Táto cynická politika Západu, na ktorej konci je oslabená a zdevastovaná Ukrajina, je pritom staršieho dáta. Západ svoju politiku nevyhodnocoval s ohľadom na Ukrajinu, ale s ohľadom na seba a svoje ciele. Preto sa riziká podceňovali, hoci americká správa pre Pentagón od analytického útvaru RAND Corporation jasne konštatovala, že cielené a systematické provokácie USA proti Moskve môžu viesť k vojne.
Ukrajina by však nikdy nebola voči Rusku taká sebavedomá, ak by nebola presvedčená, že ak svojou nerozvážnou prozápadnou politikou pomkne Putina na útok, Západ ju ochráni. To sa napokon nestalo. Nastala najhoršia možná kombinácia: vojna vypukla a Západ Ukrajinu chrániť nedokázal. Hoci to Zelenskému sľúbil, a on preto pokračoval v konfrontačnej politike voči Rusku.
Je pravda, že hoci Západ chcel na Ukrajinu dodávať len obmedzený arzenál, postupne svoje červené čiary prekračoval. Ukrajine USA najprv dodali ultrapresné a nebezpečné HIMARSy, neskôr okrem iného schválili dodávku stíhačiek F16.
Každé podobné rozhodnutie mediálna propaganda predstavovala ako zlom svedčiaci o neochvejnej podpore Ukrajiny zo strany Západu, keďže dodávky tejto techniky boli ešte pár mesiacov predtým nepredstaviteľné. V skutočnosti to bolo presne naopak. Každý tento „zlomový“ krok prišiel vtedy, keď bola Ukrajina na kolenách a Západ videl, že Rusko je príliš silné, aby ho mohol poraziť „regulovaným“ spôsobom, ako mal pôvodne v pláne na základe svojho podcenenia situácie.
To, čo médiá predstavovali ako rozhodujúci krok vo vojne (každý mesiac sa vymýšľal nejaký nový motív), bolo v skutočnosti nemým priznaním, že Západ nie je schopný svoje sľuby Ukrajine splniť a je zraniteľnejší a slabší, ako si o sebe namýšľal.
Zelenskyj sa na to nechal nachytať. Na začiatku bol zjavne ochotný a pripravený na dohodu. A Ukrajina s ním. A dnes je v pasci.
A presne vie, kto zlyhal. Tí, ktorí ho najprv hnali do vojny s prísľubom víťazstva, aby mu následne odmietali dať zbrane, ktoré naň potrebuje. Buď preto, že ich už spojenci nemajú dostatok, alebo preto, že nimi nechcú riskovať veľkú vojnu v Európe.
Dnes sa oprávnene cíti znechutený, frustrovaný, sklamaný a zradený Západom. A nevie, kam uhnúť.
Politická pasca
Západ nedokáže dostáť svoj záväzok, ktorým ho dostal do pasce, z ktorej nevie von. Ukrajinská verejnosť bola obalamutená podobne ako Zelenskyj, a preto dnes nedokáže svojmu lídrovi odpustiť ústupky.
Zelenskyj preto dnes nemá kam uhnúť ani politicky. O rok by mali byť voľby a ako vážny vyzývateľ sa už ozval jeho bývalý poradca Oleksij Arestovyč. Ten vstupuje do kampane s priznaním, že viera v úplné oslobodenie Ukrajiny je ilúziou. Vrchný veliteľ ukrajinskej armády a generál Zalužnyj hovorí o patovej situácii, ktorá by sa mala vyriešiť väčšími dodávkami vyspelejších zbraní zo Západu, ktoré však Západ už k dispozícii nemá.
Keďže masívna západná propaganda narazila a rozbila sa o betónový múr, šíria sa po novom komentáre, že vojna sa síce raz určite skončí mierovou zmluvou (doteraz to bola kacírska myšlienka), ale určite by k tomu nemalo dôjsť teraz, pretože na to ešte pre Ukrajinu nie je vhodná chvíľa.
Už samotné priznanie, že o konci vojny sa už smie uvažovať aj inak ako fantazmagóriou o totálnom vojenskom víťazstve Ukrajiny, je istý signál o tom, že tej najbrutálnejšej propagande odzvonilo.
No aj tieto komentáre pritom podporujú pokračovanie vojny, až kým sa Ukrajina nedostane do akýchsi vhodných podmienok pre vyjednávanie.
Týmto komentátorom pritom uniká, že každým dňom vojny sa Ukrajina ocitá v čoraz horších podmienkach pre vyjednávanie, nie naopak. A čo je horšie, Putin si je toho veľmi dobre vedomý. Ten je rád za každú pascu, do ktorej mu Západ Ukrajinu naženie. Podobne ako nedávny hecung v protiofenzíve, vďaka ktorej mohol zlikvidovať najlepšiu časť armády svojho nepriateľa bez toho, aby stratil územie.
Všetky doterajšie možnosti na mier s ako-tak prijateľnými dôsledkami pre Ukrajinu sa predsa doteraz práve týmito komentátormi vytrvalo odmietali. Kým jestvovali prijateľné možnosti pre Ukrajinu na ukončenie vojny mierovou zmluvou, akýkoľvek ústupok Putinovi bol vraj výplodom „proruského naratívu“.
Hľadanie iného ako čisto vojenského riešenia konfliktu sa urputne odmietalo. Ak ste vtedy zdrvení množstvom zbytočných ukrajinských obetí a vidiac realitu podporovali začatie mierových rokovaní, boli ste označení za Putinovho trolla.
Ukrajinu sme dostali do situácie, že skončí buď zle – ak sa mier dohodne čo najskôr –, alebo veľmi zle, ak sa bude odsúvať. Naozaj niekto verí, že fanúšik tej druhej možnosti je „proukrajinský“?
To vari chceme čakať, kým Ukrajina príde o ďalšie územia a „cenou“ za to bude, že zbytočne zahynú ďalšie desaťtisíce mladých vojakov? Budeme čakať, kým sa ich ženy a deti definitívne rozhodnú, že sa už nikdy nevrátia? Kým bude napadnutá zem ešte viac zdevastovaná a ekonomicky vyčerpaná?
