Prípad Fedotova: ako sa ľudské práva zneužívajú na pretláčanie ideológie

Hrôzy napáchané totalitnou ideológiou počas druhej svetovej vojny priniesli potrebu nanovo nastaviť medzinárodné garancie mieru a rešpektovania práv a dôstojnosti ľudí. Uchytil sa nový ľudsko-právny jazyk, teda spôsob, ako v právnej reči pomenovať nadčasové a univerzálne normy na ochranu človeka. Vytvorila sa tiež sieť medzinárodných organizácií (globálnych aj regionálnych), ktoré nás majú chrániť pred podobným zlom, aké napáchali nacisti alebo komunisti.

No všade tam, kde sú ľudia, je aj riziko zlyhania, pretože ľudia nie sú dokonalí. Vytvoril sa medzinárodný systém ľudských práv, ktorý má niekoľko rizík a slabín, ktoré novodobá ideológia začala zneužívať. Ktoré to sú?

Po prvé, medzinárodné normy ľudských práv sú tvorené krátkymi všeobecnými vetami, a preto nevyhnutne aj vágnymi. Vety ako „Právo každého na život je chránené zákonom“ alebo „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života“ znejú zaiste dobre a asi nikto nemá problém sa pod ne podpísať. Ale ako tieto vety aplikovať v konkrétnych situáciách? Tam už vznikajú zásadné rozpory. O tom však už štáty, ktoré medzinárodné dohovory prijali, nerozhodujú.

Neurčitosť týchto noriem pramení aj z faktu, že ľudské práva sú formulované len z optiky oprávnenej strany, teda „mám právo na niečo“. V ľudsko-právnych dokumentoch sa však už nepíše, aké sú naše prislúchajúce ľudské záväzky. Pritom spárovanie práva jednej strany s povinnosťou inej strany pomáha jednoznačnému definovaniu obsahu právneho vzťahu. Aj preto je jednostranný jazyk ľudských práv rizikom z pohľadu určitosti týchto noriem.

Po druhé, týmto vágnym normám sme prisúdili veľkú právnu silu, pretože medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách sú silnejšie ako bežné zákony štátu (majú pred nimi prednosť).

Po tretie, právo aplikovať a interpretovať tieto silné vágne normy sme dali do rúk úzkej skupiny sudcov, na ktorých výber majú držitelia moci, teda ľud, len veľmi obmedzený vplyv. Jasne to v posledných rokoch vidieť na príklade Poľska. Konzervatívny poľský sudca Wojtyczek na Európskom súde pre ľudské práva už nadsluhuje a Poľsko ako krajina namiesto neho už viac ráz navrhla trojicu sudcov, z ktorej by Parlamentné zhromaždenie Rady Európy malo vybrať jedného sudcu. Lenže nevybralo a navrhnuté trojice opakovane odmietlo, pritom šlo o kvalitných právnikov. Ich problémom bolo, že boli všetci konzervatívni. Rada Európy zrejme čaká dovtedy, kým jej predložia sudcov, ktorí jej budú ideologicky po vôli. Zastúpenie sudcov je takto ideologicky manipulované a nezohľadňuje postoje Európanov.

Sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva majú pritom vo svojich rukách veľkú moc nad obyvateľmi Európy. Centrá moci sú však vždy magnetom pre ľudí, ktorí chcú presadiť svoje videnie sveta na úkor druhých. Aj tu sa prejavuje zraniteľnosť nastaveného systému. Stačí si prečítať správy Európskeho centra pre právo a spravodlivosť, ktoré upozornilo na silný vplyv Georga Sorosa a siete ním platených organizácií na tento súd. Podľa správy z roku 2020 zo sto sudcov tohto súdu bolo 22 sudcov napojených na niektorú z organizácií spolufinancovaných týmto „filantropom“. A čo je ešte škandalóznejšie, títo sudcovia neraz rozhodovali spory, ktoré iniciovali alebo zastupovali tieto Sorosom platené organizácie, pričom sudcovia sa z konania nevylúčili, čo vzbudzuje pochybnosti o ich nezaujatosti.

Po štvrté, slabinou Európskeho súdu pre ľudské práva, ostatne ako aj celého systému medzinárodnej ochrany ľudských práv, je fakt, že európsky súd nie je schopný vo svojich rozhodnutiach dostatočne zohľadňovať ústavné mantinely otázok, o ktorých rozhoduje. Ako to už ukázal viackrát, jeho rozhodnutia ignorujú ústavné hodnoty krajín, a jeho závery odporujú záverom ústavných súdov, ktoré sú najpovolanejšie na výklad ústav jednotlivých štátov. Európskemu súdu to však zjavne neprekáža.

Takisto platí, že európsky súd je veľmi úzko zameraný, a to výhradne na oblasť ľudských práv, a tak nemá ani dostatočnú citlivosť na ostatné dôležité právne oblasti. V prípadoch Fedotova a ďalších, v ktorých vnucuje vysokým zmluvným stranám legalizáciu zväzkov rovnakého pohlavia, prekračuje zase hodnotové mantinely a kľúčové normy uznávané jednotlivými krajinami v oblasti rodinného práva.

S ohľadom na aktuálny stav rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva treba teda upozorniť na tri kľúčové výrazy, ktoré ho, žiaľ, do veľkej miery charakterizujú.

Privatizácia ľudských práv, teda ovplyvňovanie chápania ľudských práv vplyvnými oligarchami, ako napríklad spomínaným Georgom Sorosom, ktorý rozhodne svoju moc nezískal vo férových demokratických voľbách od ľudu.

Súdny aktivizmus, kedy si súdy namiesto aplikovania práva daného členskými štátmi uzurpujú právomoc vytvárať nové normy, ktorá patrí parlamentom, ako na to upozornil sudca Wojtyzcek v nesúhlasnom stanovisku v prípade Fedotova.

Ideologická kolonizácia, teda pretláčanie ideologických konceptov, ktoré sa už presadili v západnej Európe, aj do krajín strednej a východnej Európy. Všimnite si, európsky súd nezaujíma, ako jednotlivé normy Dohovoru chápali štáty, keď ho v roku 1950 prijímali. Vytvoril si vlastné interpretačné pravidlá, ktoré používa podľa potreby tak, aby v Dohovore našiel to, čo chce, a to aj bez zmeny Dohovoru. Pokiaľ je konzervatívny postoj rozšírený vo väčšine krajín, súd povie, že štáty majú vo veci voľnú úvahu, čím umožní progresívnym štátom prijímať rôzne novinky. Ak sa však nejaká progresívna myšlienka presadí vo väčšine krajín Európy, voľná úvaha štátov ide bokom a nastupuje povinnosť štátov zosúladiť svoju legislatívu s novovzniknutým „konsenzom“, či „trendom“. Tento dvojitý meter má ideologické vysvetlenie.

A tak povojnový systém ľudských práv, ktorý nás mal chrániť pred výčinmi totalitných ideológií na úrovni jednotlivých štátov, sa stále viac stáva nástrojom šírenia tej aktuálnej totalitnej ideológie na regionálnej (európskej), ale aj globálnej (svetovej) úrovni. V Európe sme tento rok svedkami tlaku zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva už voči štyrom krajinám strednej a východnej Európy, aby legalizovali nejakú formu homosexuálnych zväzkov. A to aj napriek tomu, že členské štáty žiadny takýto záväzok na seba nikdy neprevzali. Možno povedať, že medzinárodné mechanizmy ochrany ľudských práv zlyhávajú.

Aj preto sa teším, že v Bratislave bude zajtra medzinárodná Konzervatívna právnická konferencia, ktorá zanalyzuje aktivistické rozhodnutia tohto súdu pretláčajúce legalizáciu registrovaných partnerstiev, a verím, že príde aj s podnetmi pre štáty, ako sa takémuto zneužitiu medzinárodného práva brániť.

Viac sa o konferencii Civilné zväzky osôb rovnakého pohlavia na ESĽP, možnosti (a limity) konzervatívnej odpovede na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva dozviete na stránke https://www.slh.sk/pravnicka-konferencia.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.