Výsledky PISA testov pre Západ nie sú príjemné čítanie

Gramotnosť vo svojom pôvodnom slova zmysle znamená schopnosť, či skôr zručnosť čítať a písať v určitom jazyku. Spravidla aspoň v materinskom. Vychádza z pôvodného gréckeho gramma, písmeno. V čase sa význam mení podľa toho, ako sa postupne vyvíjajú nároky spoločnosti na kompetencie človeka. Vedieť dobre počítať a rozumieť textu je však základ. 

Až naň sa dajú nabaľovať ďalšie znalosti a schopnosti. Bez logického myslenia a porozumenia textu sa nedá myslieť a ísť ďalej. Vzdelanie stojí na týchto dvoch schopnostiach. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) preto už dvadsať rokov v pravidelných intervaloch troch rokov testuje schopnosti pätnásťročných detí v sedemdesiatjeden krajinách sveta. Testy sa volajú PISA. A skúmajú schopnosti riešiť úlohy v matematike, porozumenie textu a čitateľské schopnosti a základnú orientáciu vo vedách. Porovnáva sa vo všetkých krajinách na obrovských vzorkách z rôznych typov škôl.

Testy sú stále rovnaké. Dá sa na nich teda merať úroveň znalostí a schopností v rôznych krajinách, rovnako ako vývoj schopností v čase. Koľko sú toho dnešní pätnásťroční schopní riešiť v porovnaní s rovnako starými deťmi napríklad v roku 2003 alebo 2015.

Rekordný úpadok

Pre Západ ako celok to nie je dlhodobo príjemné čítanie. Schopnosti detí vo väčšine krajín v čase klesajú. Sú, samozrejme, obrovské rozdiely. Objavujú sa krajiny, ktoré sa dlhodobo držia na špičke. Estónsko, Švajčiarsko, Holandsko, Kanada alebo Dánsko. Potom sú tie, ktorým sa podarilo veľmi rýchlo vyšvihnúť nahor. To je prípad Poľska. Ako celok však Západ stráca a náskok v základných schopnostiach počítať alebo čítať majú krajiny juhovýchodnej Ázie. Singapur, Japonsko, Južná Kórea. V štúdii za minulý rok chýba Čína, kde nebolo možné deti otestovať, pretože tam ešte pokračovali covidové lockdowny. V rebríčkoch za predchádzajúce roky sa však Čína držala na čele.

U väčšiny západných krajín je však dlhodobo vidieť pokles úrovne. Pätnásťroční sú schopní počítať a čítať horšie ako rovnako starí tínedžeri pred piatimi či desiatimi rokmi. Priemer všetkých krajín OECD sa za dvadsať rokov, odkedy sa testy robia znížil, v schopnosti počítať o sedem bodov, rovnako ako v orientácii vo vedách. V čitateľských schopnostiach klesol o štyri body.

V matematike bol u generácie pätnásťročných v roku 2003 za celý svet priemer 501 bodov. Na rovnakej latke sa držal ešte v roku 2009. Potom začína pád. V roku 2015 už sú deti na 496 bodoch. A vlani prudko klesol na 480 bodov. Pri schopnosti čítať sa začínalo na 496 bodoch. V roku 2009 sa dosiahol rekord 500 bodov. Vlani už prichádza pád na 482 bodov. Pri orientácii vo vedách sa znalosti zdvíhali až na rekordných 505 bodov v roku 2009. O šesť rokov neskôr spadli na 492 a vlani až na 490 bodov.

V celkovom rebríčku je svetovou jednotkou Singapur s 575 bodmi, za ním Japonsko a Južná Kórea. Európskou jednotkou je Estónsko s 510 bodmi. Tesne za ním je Švajčiarsko s 508 bodmi. Úroveň znalostí klesá takmer vo všetkých európskych krajinách aj v Spojených štátoch. Čestnou výnimkou je premiant Estónsko, kde sa vysoká úroveň ešte zdvihla. Špeciálny príklad je vzostup Poľska. Ázijské krajiny z čela rebríčka idú stále hore.

Toto sú dlhodobé trendy. Zmena úrovne znalostí za dvadsať rokov. Keď však analytici OECD dali dohromady čerstvé dáta za posledný rok, vydesili sa. Pád bol mimoriadne hlboký. Taký, aký výskum ešte nikdy v dvadsaťročnej histórii nezaznamenal. A až na výnimky sa týkal takmer všetkých krajín. Generácia pätnásťročných z minulého roka má dramaticky horšie znalosti, než mali ich rovesníci v roku 2018. Priepasť je obrovská vo všetkých troch disciplínach. Vo všetkých krajinách, ktoré sú na čele rebríčka a pýšia sa dobrou úrovňou vzdelania. Ale opäť to platí len v Európe. Deti zo Singapuru aj Japonska sú lepšie, ako boli tie o päť rokov staršie v ich veku. Len pre predstavu – ak sa za dvadsať rokov napríklad priemerná schopnosť počítať v krajinách OECD znížila o sedem bodov, len medzi rokmi 2018 a 2022 spadla o pätnásť bodov. Pri schopnosti čítať to bolo len o niečo lepšie.

Pre covid zatvorené školy

Prirodzeným vysvetlením, ktoré sa ponúka, sú covidové lockdowny. V rokoch 2020 a 2021 boli školy v mnohých krajinách zatvorené nie pár, ale desiatky dní. OECD ponúka precízne porovnanie – najhoršie na tom boli Poliaci so 190 dňami, Litovci so 146 dňami, v Čechách to bolo 141 dní. Na porovnanie: napríklad Švajčiarsko malo školy zatvorené len 34 dní, Fínsko 38, Holandsko 44 a Francúzsko 48 dní. Pád schopností počítať a čítať za posledné tri roky však priamo nesúvisí len s dĺžkou doby uzatvorených škôl. Fíni, ktorí ich mali zatvorené skoro rovnako dlho ako Švajčiari, teda skoro najmenej zo všetkých krajín, zaznamenali jeden z najväčších prepadov schopností. Švajčiarske deti sa, naopak, nezhoršili.

Prudký úpadok má popri lockdownoch zjavne ďalšie dôvody, ktoré treba poriadne preskúmať. „Ten prepad je taký, ako by sa za trištvrte roka vôbec nič nenaučili a nikam neposunuli,“ píšu o výsledkoch PISA analytici. Dvadsať bodov predstavuje posun zhruba za rok učenia. A ten prepad pri poslednom porovnaní je o pätnásť bodov. Dnešní pätnásťroční majú teda schopnosti na úrovni štrnásťročných z roku 2018. Dá sa povedať, že zaostali o rok. Je to podobné, ako keby trojročné dieťa vedelo len to, čo bežne zvládajú deti dvojročné.

Digitálna nesústredenosť a úzkosť

Preto sa hľadali ďalšie vysvetlenia šikmej plochy schopností. PISA ukázala na dve. Roztržitosť z mobilov a úzkosť a strach zo zlyhania. Teda pokles sebadôvery, že deti zvládnu to, čo sa od nich čaká. Tieto vplyvy sa skúmali na schopnosti počítať. Štúdia potvrdila, aký obrovský vplyv má na výsledky atmosféra v škole. „Tridsať percent študentov zo všetkých sledovaných krajín uviedlo, že ich pri výučbe matematiky vyrušujú a rozptyľujú elektronické zariadenia. Rovnako dôležité je, že 25 percent študentov uviedlo, že ich takmer na každej hodine matematiky rušia ich spolužiaci, ktorí používajú digitálne zariadenia.

Rovnako ich vyrušuje, keď musia čakať, kým ich učitelia upokoja a donútia prestať tie zariadenia používať. Každá hodina tak začína neskôr. Prichádza sa o čas aj sústredenie,“ píšu analytici PISA. Opäť sú obrovské rozdiely medzi krajinami. V Japonsku ruší digitálne zariadenie iba päť percent študentov. Priemer OECD je okolo 30 percent. Vo Švajčiarsku je to 22 percent. Napríklad vo Fínsku 41 percent, najviac zo všetkých vyspelých krajín.

Takže je vidieť, že nulová tolerancia na používanie digitálnych zariadení, ktorú razia predovšetkým školy zakladajúce si na dobrých výsledkoch svojich študentov, je veľmi žiaduca. Neustála prítomnosť chytrých telefónov a ďalších digitálnych zariadení tvrdo ničí schopnosť sústredenia, čo už preukázalo množstvo štúdií.

Ďalším ničiteľom schopností je strach a úzkosť pri štúdiu. Tú analytici OECD merali na vzťahu k matematike podľa toho, ako veľmi sa študenti ocitali v šiestich popísaných situáciách. Vyberali z odpovedí: silne súhlasím, súhlasím, nesúhlasím a zásadne nesúhlasím. „Často mám obavy, že hodina matematiky bude pre mňa náročná“, „Mám obavy, že budem mať z matematiky zlé známky“, „Cítim napätie a tlak, keď mám robiť domácu úlohu z matematiky“, „Som veľmi nervózny, keď mám riešiť matematickú úlohu“, „Som bezradný, keď mám riešiť matematický problém“, „Cítim úzkosť, že zlyhám v matematike“. Tu platí jasná súvislosť: čím väčšia úzkosť, tým horšie výsledky v matematike. Takže ako v mnohých iných situáciách je to v hlave a mentalite. To platí na Západe. Ázijské deti napríklad v Singapure alebo Japonsku majú špičkové výsledky a zároveň prežívajú veľkú úzkosť, že zlyhajú. Na rozdiel napríklad od Švajčiarov, Holanďanov alebo Dánov. Tí si veria. Matematiky sa neboja a majú dobré výsledky. 

Ešte dva trendy, ktoré si zaslúžia pozornosť. Prvá je excelentnosť, počet detí, ktoré dosahujú najlepšie výsledky v prvej lige. OECD delí výkon do šiestich kategórií. Do prvej ligy počíta najvyššie úrovne päť a šesť. Počet tých, ktorí sa na najvyššiu latku dostanú, bohužiaľ, klesá. Priemer OECD je 13,7 percenta detí. V lige nadpriemerných sú Singapur, Japonsko, Kórea, Estónsko, Švajčiarsko, Kanada, Holandsko, Dánsko, Česko, Austrália, Fínsko, Švédsko alebo Nový Zéland. Aj v tej prvej lige sú však rozdiely obrovské. Singapur tam má nadpriemerných 44,5 percenta detí, Japonsko 28,7, Švajčiarsko a Holandsko 20 percent.

Krátený text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.