Michal Čop

Vianoce si sprivatizoval gýč. Bohužiaľ, taká je cena za sekularizáciu tohto sviatku. Obzvlášť to cítime my rodičia, ktorí v predvianočnom období absolvujeme všelijaké vystúpenia svojich ratolestí. Blahoslavený ten, kto sa na tom nepohorší.

Niečo podobné sa mi stalo tento rok na prehrávkach mojej dcéry na miestnej základnej umeleckej škole. Na vystúpenie som prišiel v blaženej nevedomosti, keďže moja dcéra na ňom nemala hrať vianočnú skladbu. Až na mieste som zistil, že pani učiteľka sa to rozhodla poňať ako vianočný koncert. A aj keď sa tam striedali vianočné melódie s nevianočnými a viaceré deti hrali výborne, čím dlhšie to trvalo, tým viac som sa v duchu modlil, nech už nikto nehrá Jingle Bells, alebo podobnú vianočnú odrhovačku.

Keď ako predposledná vystúpila mladá dáma s krásnymi dlhými vlasmi, ktorá výborne zahrala akúsi náročnú a mne neznámu skladbu, vravel som si, že to by bol pekný záver programu. No nebol. Ten totiž patril skladbe O Holy Night. Teda piesni, ktorú som taktiež považoval za akýsi vianočný gýč. A to pre jej mierne sladkastú melódiu a cudzojazyčný text, ktorý som si nikdy neprekladal ďalej ako po úvodný verš.

O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď učiteľka zakončila vystúpenie prekladom textu tejto piesne a ja som odrazu zistil, že som sa fatálne mýlil. Práve v ňom som totiž našiel to, čo sekularizované chápanie Vianoc opomína najviac a čo religióznemu človeku v adventnom a vianočnom čase najviac chýba.