Prekvapivý príbeh o tom, ako som tento rok našiel pravý zmysel Vianoc

Keď som sa už bál, že sa utopím v mori predvianočného gýču, zachránil ma a pravú podstatu Vianoc mi pripomenul francúzsky socialista a opilec, ktorý na konci života stratil vieru.

Vianoce si sprivatizoval gýč. Bohužiaľ, taká je cena za sekularizáciu tohto sviatku. Obzvlášť to cítime my rodičia, ktorí v predvianočnom období absolvujeme všelijaké vystúpenia svojich ratolestí. Blahoslavený ten, kto sa na tom nepohorší.

Niečo podobné sa mi stalo tento rok na prehrávkach mojej dcéry na miestnej základnej umeleckej škole. Na vystúpenie som prišiel v blaženej nevedomosti, keďže moja dcéra na ňom nemala hrať vianočnú skladbu. Až na mieste som zistil, že pani učiteľka sa to rozhodla poňať ako vianočný koncert. A aj keď sa tam striedali vianočné melódie s nevianočnými a viaceré deti hrali výborne, čím dlhšie to trvalo, tým viac som sa v duchu modlil, nech už nikto nehrá Jingle Bells, alebo podobnú vianočnú odrhovačku.

Keď ako predposledná vystúpila mladá dáma s krásnymi dlhými vlasmi, ktorá výborne zahrala akúsi náročnú a mne neznámu skladbu, vravel som si, že to by bol pekný záver programu. No nebol. Ten totiž patril skladbe O Holy Night. Teda piesni, ktorú som taktiež považoval za akýsi vianočný gýč. A to pre jej mierne sladkastú melódiu a cudzojazyčný text, ktorý som si nikdy neprekladal ďalej ako po úvodný verš.

O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď učiteľka zakončila vystúpenie prekladom textu tejto piesne a ja som odrazu zistil, že som sa fatálne mýlil. Práve v ňom som totiž našiel to, čo sekularizované chápanie Vianoc opomína najviac a čo religióznemu človeku v adventnom a vianočnom čase najviac chýba.

V tom texte, najmä v jeho úvode, je hlboko teologické, priam až mystické či transcendentné pripomenutie podstaty Vianoc. Teda, že ľudstvo sa až do narodenia Ježiša umáralo v hriechu a omyloch. No jeho narodenie znamená koniec tejto beznádeje. Následne je to pekne ukázané aj z druhej strany, keď autor píše o tom, že Kristov príchod nám taktiež ukázal, aká veľká je naša skutočná hodnota. Celý text piesne možno nájsť tu.

A to je úplne iná perspektíva Vianoc. Diametrálne odlišná od tej, ktorú ponúkajú skladby o jedličkách, snehu, darčekoch, či dokonca teplej vani.

Zaujímavosťou je, že aj keď dominantná časť spoločnosti pozná najmä anglickú verziu tejto piesne, originál pochádza z Francúzska. A na začiatku to vlastne ani nebola pieseň, ale báseň s názvom Minuit, chrétiens. Jej autorom je nie veľmi známy jednoruký francúzsky spisovateľ Placide Cappeau. Ten ju napísal v roku 1843 na žiadosť farára z jeho rodného mestečka Roquemaure, ktoré leží v južnom Francúzsku, len dvanásť kilometrov od Avignonu. Cappeau, ktorý v tom čase pôsobil v Paríži, sa neskôr vyjadril, že ju napísal v dostavníku na ceste do Paríža, niekde medzi mestami Mâcon a Dijon.

Báseň krátko po jej vzniku zhudobnil pod názvom Cantique de Noël francúzsky skladateľ Adolphe Adam. No a pieseň sa vďaka chytľavej melódii stala rýchlo populárnou po celom Francúzsku. A to až v takej miere, že čoskoro získala označenie náboženská Marseillaisa.

Zrejme aj vďaka svojej vysokej popularite vo Francúzsku pieseň už v roku 1855 prepísal americký pastor a prvý známy kritik klasickej hudby v USA John Sullivan Dwight do anglickej verzie. Dwight pritom mierne upravil melódiu a taktiež trochu rozvinul text. Ten je v jeho verzii sentimentálnejší, no najmä v poslednom odseku dáva väčší priestor pasáži, ktorá hovorí o oslobodení a konci otroctva. No a vďaka tomu mala odrazu už aj severná časť USA, ktorá v tom čase bojovala proti otroctvu, svoju novú obľúbenú vianočnú koledu.

Dwightovi to však netreba mať za zlé. Silný sociálny aspekt totiž možno cítiť už v pôvodnej básni. Nečudo, veď Cappeau bol francúzsky socialista.

Ale, paradoxne, obľuba piesne medzi ľudom spôsobila jej úpadok v sakrálnych priestoroch. A to preto, že sa často spievala na uliciach, v krčmách a baroch v dôsledku čoho bola v cirkvi považovaná za znehodnotenú a nevhodnú do Božieho chrámu. V tomto smere jej nepomohol ani autor, ktorý bol neskôr považovaný za opilca, ktorý sa dokonca na staré kolená vyhlásil za ateistu. A hoci jeho najznámejšie dielo nebolo vo Francúzsku nikdy oficiálne zakázané, do tamojších spevníkov sa v tom čase dostávalo len veľmi výnimočne.

To sa, našťastie, časom zmenilo a dnes je Cantique de Noël považovaná za francúzsku vianočnú klasiku, ktorou sa v mnohých chrámoch v tejto krajine začína polnočná omša.

U nás je to stále skladba, ktorá sa hrá skôr na vianočných vystúpeniach. No ak ju tam niekedy medzi mnohými gýčovými melódiami začujete, spomeňte si na jej text. Možno aj vám sa vďaka nemu podarí nájsť v dnešnom vianočnom guláši pravú podstatu Vianoc. A to, paradoxne, vďaka francúzskemu socialistovi a opilcovi, ktorý na staré kolená stratil vieru.